Stáva sa v živote, že stojíte pred dilemou: Mám veriť? Nemám veriť? Komu veriť? Čomu veriť? Občas ľudia klamú, taja, pretvarujú sa. Čo ich k tomu vedie? Hlavný nepriateľ a ním je STRACH – ne_viera. Už od detstva sa pravda „nevyplácala“ respektíve „vyplácala“ 🙂 – bitkou a tak nás to naučilo tajiť, klamať, zamlčiavať, zavádzať, aby sme neboli „potrestaní“, aby sa nám neublížilo, alebo, aby sme boli v očiach iných i vo svojich „dobrí“ a neublížili, tak je jednoduchšie povedať klamstvo (milostrdnú lož), konať v klamstve a v tom najhoršom prípade i žiť v klamstve. Občas zachádzame tak ďaleko, že sme schopní presvedčiť samých seba, že klamstvo je pravda a pochybovať (vďaka hlave) o pravde, ktorá by „teoreticky…..“ mohla byť klamstvom. POZOR!!! Hlava VARUJE pred nebezpečenstvom! (myslím to samozrejme ironick). Namiesto toho, aby sme „praskli s dvermi“, budem skúšať, presviedčať sa overovať a nútiť sa do mnohých vecí s ktorými nesúzvučíme, len aby sme si boli istí…. Istí, že …. ČO??? Na čo to vlastne čakáme? Na potvrdenie že Pravda je Pravda a lož je lož, N to že tam kde nič nie je, nič ani nebude a tam kde to je tak to nikdy nezmizne? Potrebujeme „boží zázrak a osvietenie“ aby sme konečne konali tak ako máme? Na čo vlastne čakám….. Veľmi rada sa podsúva milosrdná lož, ktorú sme si schopní sami pred sebou obhájiť prečo je potrebná a čo by sa stalo, keby….. . Ani nevyskúšame hovoriť Pravdu, lebo sme „múdri“, sme „skúsení“, my predsa „vieme“, „vieme všetko“, vieme, ako by to dopadlo, keby“. Skutočne vieme? Nič nevieme. Každá situácia je iná, každý človek je iný a nemôžeme sa rozhodovať vždy na základe skúseností a rozumu. Občas (a ak to niekto dokáže, povedala by som STÁLE) je potrebné počúvať svoju dušu. V tej je Pravda jasná, tá jediná ukáže správnu cestu. A tak sa teda dostávam opäť k otázke: Veriť? Neveriť? Niekto ma oklame jeden krát a od toho dňa budem vždy bdelá a v strehu, čo vychádza z jeho úst. Budem sa riadiť citom, či áno, alebo nie. Niekto ma oklame desať krát a ja stále čakám na jeho uvedomenie. Nestalo sa, no napriek tomu ho rešpektujem, že je taký, aký je, nesnažím sa ho meniť, ale jeho slová už pre mňa nemá váhu. Môže vysloviť niečo a ja dopredu viem, že sa to nestane, ten človek sa nechce meniť a tak skoro sa asi ani nezmení. Zase to budú len slová. Nikto ma oklame desať krát a každý raz som bdelá, vnímavá a viem že klame, ale ten človek stojí/nestojí za momentálnu toleranciu? Je to situačné. Dnes áno, zajtra už možno nie, ja neviem čo bude zajtra 🙂 (dotyčný o tom rozhodne svojím chcením a moje vnútro aj bez slov reaguje na neho a výsledok bude moja viera, či neviera). Dnes ešte áno, lebo tak to cítim, rešpektujem jeho slabosť, kedy ho strach „válcuje“ a nevie nad ním zvíťaziť. Strach je silnejší. Ten človek možno dnes ešte stojí za to, cítim, že vnútro je čisté a je to „LEN“ Strach. Ale ako dlho máme byť trpezliví? Ako dlho máme byť tolerantní? Kd je hranica? Ak sme pridlho tolerantní, strach víťazí. Ovláda. A už v tom nie je len jeden, sú tam dvaja a možno i taja a možno i celá rodina. Postupne strach nadobúda moc nielen nad tým, kto klame a tají, ale aj nad „klamným“. U neho si nájde iný důvod a svoju živnú půdu. A tak máme pole hojnosti pre kultiváciu pestovanie, rozmnožovanie a podporu strachu. A to asi nie je záhradka na ktorú budeme pyšní. Dnes ešte tolerantý som, budem ním zajtra? O týždeň? Keďže žijem prítomný okamih, ja neviem čo bude. Ale držme sa niekoľkých pravidiel:
Mám svoju cenu
Pod cenu nepôjdem
Nepôjdem proti Vôli
Mám rád ľudí
Nič neočakávam – som nastavený/á neutrálne (dobré poteší a nepríjemné síce zaskočí, ale hľadám na čo to bolo dobré)
Rešpektujem (každý nech je aký chce, lebo aj tak si zožneme úrodu nami zasiatu – Podpora radosť, potešenie? Utrpenie, neprajnosť, závisť, zloba, obmedzovanie?)
Moje Slovo má váhu (čestnosť, úprimnosť a pravda (s Láskou) – aj za cenu nepríjemností) – čo nemáš stratiť o to neprídeš, nech by sa čokoľvek dialo.
Nebojím sa –niet sa čoho
Dobro je vždy odmenené, podporené, chránené, strážené a množené
Verím, pokiaľ to cítim vo svojom vnútri a nech všetky argumenty hovoria proti, JA viem čo robím. Hlave tu nedávam žiadny priestor (ani len k diskusii, nieto ešte k realizácii a blokovaniu)
Niektorí ľudia sa menia, niektorí sa nikdy nezmenia. Preto neočakávajme. Pýtam sa, máme veriť tomu, kto nám povie, počkaj, trpezlivosť, možno raz, o mesiac o pol roka, uvidíš stane sa? Len ver. …. Ak udalosti závisia od nás – áno VERME – nikdy nestrácajme vieru a neklesajme na duchu. Ak nám to sľubujú….. (rozlišujme kto? prečo? a načo?) Ak nedokážeme urobiť krok PRAVDY do neznáma teraz, prečo by ho mali dokázať urobiť o mesiac. Okolnosti budú stále tie isté, strach bude stále ten istý a neznáme bude stále neznáme. Takže máme veriť? A kedy sa to zmení? Jedine vtedy, ak viera v Pravdu, v čistotu, v BOŽIE RIADENIE, vo svetlo, vo vlastnú úlohu, ale hlavne vo VLASTNÚ VEĽKOSŤ a HODNOTU, bude väčšia ako STRACH, pôžitkársto, závislosť, pohodlnosť či vládnutie na nesprávnom mieste a nesprávnym spôsobom. Pokiaľ nezmením ja svoj vlastný život, svoju každodennú realitu a neprehodnotím svoje priority, nič sa nestane. Ani o mesiac, ani za 10 rokov. Prečo by človek mal meniť, keď je akceptovaný….. KTO CHCE HĽADÁ SPOSOBY A KTO CHCE (NECHCE 🙂 ) HĽADÁ DOVODY. A tých dôvodov sa vždy nájde mnoho a k tomu ešte jeden, často veľmi silný a presvedčivý.. Takže nečakajme na zmeny zvonka, zmena musí byť zvnútra a moje šťastie závisí len na mne. Prestaňme „visieť“ na niekom – niečom. Sme nie závislí. A hľadajme spôsoby i dôvody ako od_pusiť a pustiť. Prestaňme veriť veštbám od niekoho nie veľmi čistého, astrologickým radám či iným „dobrým radám“ ktoré občas využíva temno na vytvorenie zmätku a posunutie či utvrdenie v nesprávnej ceste o našej karme a „odčiňovaní“. Nezotrvávajme na nesprávnych miestach s nesprávnymi ľuďmi len preto, že sa hovorí, že „všetko ja tak ako má byť“ a „asi“ je to správne a „to čo je teraz je pre mňa to najlepšie“. Ak už viem že to nie je najlepšie, ba dokonca že je to zlé, pretrvávaním v tom – podporujem temný princíp a to vedome a dobrovoľne. Vedome si volím tmu a okovy, namiesto svetla a slobody. Odpusti hlavne sebe. Nikomu už nie si nič dlžný. Tvoríš nový život a tvoríš novú sejbu. Sľuby ak za nimi nenasleduje čin sú ako politika – manipulácia. Nie nadarmo sa vraví Slovo robí muža Mužom. A ženy? Rovnako nezaostávajme 🙂 Naše slovo by malo byť láskavé, čisté, podporujúce v nádeji a viere, poskytujúce útechu, nezištné (nie manipulatívne), odovzdávajúce radosť a ukazujúce svetlé zajtrajšky 🙂. Cíťme komu a čomu veriť, nech nás naše strachy vyúsťujúce do nie_Právd neblokujú na týždne, mesiace, roky a to nielen nás, ale i našich spolupútnikov, ktorí sú možno veky vekov zviazaní v čakaní na Vašu Pravdu…. Púšťajme a prepúšťajme, čistime sa, choďme do samoty, pri transformácii a zmene je samota potrebná. Jedine tam sme schopní nájsť samých seba i to čo chceme, či necheme. Ak máme spoločnosť – jednoducho utekáme a neriešime. Ak nás v tej samote „osvieti“ držme sa toho – poriadne! A, KONAJME! Je to svetlo, takže v mene svetla, keďže budeme osvietení 🙂 (ak už nie sme 🙂 ) I Ježiš pred svojím „vpravením“ sa do úlohy šiel na púšť do štyridsaťdňovej samoty…. A veľké veci sa diali…… Želám nám veľké veci a veľké zmeny v našich životoch, nabuďme „poseroutkovia“, stavajme sa čelom prekážkam a konajme v mene svetla….. Nech žiarime ako svetlí pomocníci a svetlí poslovia Najvyššieho, ktorí si zaslúžia úctu pre to akí sú….. V Pravde a Láske Tatiana
Lenivosť je nečinnosť v duchovnej, pracovnej alebo inej oblasti. Nedostatok pohybu z lenivosti, môže viesť k obezite a s ňou spojené poškodenie organizmu.
Lenivý človek nevyužíva potenciál svojich schopností, nie je ochotný konať, alebo sa starať.
Keď sa povie ,,lenivý človek“, tak si možno predstavíme niekoho, kto leží v posteli, na gauči pred televízorom alebo nič nerobí. Toto je druh lenivosti, ktorý chápeme tak, že niekto nepracuje, nepracuje zodpovedne, je nečinný, ľahostajný, nevšímavý k pozemskej práci, uprednostňuje záhaľčivosť pred poctivou prácou.
Oveľa nebezpečnejšia je duchovná lenivosť. Duchovná lenivosť je odpor a nechuť k duchovným hodnotám. Duchovná lenivosť zabíja v nás život, ozajstný život a môže viesť až k duchovnej smrti.
Z lenivosti sa môže stať ľahostajnosť, nevšímavosť, čo v nás zabíja nadšenie a radosť a znemožňuje cestu k Pravde. O ľahostajnosti napísal Josef Kovář v prednáške Cesta k radosti toto:
,,Lhostejnost je nezájem o okolí, je to stav nehybnosti. Naprostá neúčast na tvorbě čehokoliv, nepřístupnost pro jakékoliv popudy zvenčí, nebo z nitra od svědomí.
Lhostejnost je lenost ducha a tím i těla. Neboť duch vždy vtiskuje svůj ráz také tělu. Je to počátek a výchozí stanice nižších stavů duše, které vedou k rozkladu a vstříc smrti. Lhostejnost a lenost je zastavení ducha i těla. Je to už poklesek proti zákonu pohybu, kdy duch podle zákona tíže musí klesati. Ulehčení, sejmutí a nebo odvržení všech starostí má za následek nezdravé přání. Je to už skoro úplné zastavení činnosti ducha, je to vypovězení služby a má za následek zatmění ducha. Řízení rozumu přebírají už jenom nižší pudy.“
Pred lenivosťou ducha nás varoval aj Pán Ježiš: ,,bedlite a modlite sa aby ste neupadli do pokušenia.“ Bedliť znamená čulosť v cítení a tým pohyblivosť ducha, a modliť sa zase udržiavanie spojenia so Svetlými výšinami.
Protipólom lenivosti je činorodosť.
ČINORODOSŤ:
Činorodosť znamená úsilie, pracovitosť, aktivitu, iniciatívu, čulosť. Je to primeraná a dôkladná prirodzenosť v konaní. Znamená tiež energickú pracovnú morálku, dobré hospodárenie s časom, sledovanie vlastnej činnosti a vyvarovanie sa lenivosti. Ide o dôsledné využitie svojich možností a schopností, tak vo fyzickej, ako aj duševnej oblasti.
Človek, ktorý je duchovne čulý, pohyblivý a má čisté chcenie k dobru, ten sa stáva aj činorodým v pretavovaní svojho čistého chcenia v každodennom živote. Takýto človek pomáha v rodine, blížnym i ostatným ľuďom, neodmieta pomoc ale táto pomoc mu je samozrejmosťou.
Činorodosť posilňuje a pozdvihuje ducha v jeho vývoji k dokonalosti.
Očakávajte znamenia skrze blížiace sa udalosti a energie. Nastávajúce obdobie nám bude jasne poukazovať na to, čo máme na sebe zmeniť, čo musíme napraviť a ako byť lepšími. Nielenže sa zintenzívňujú svetové udalosti dôležité pre nás všetkých, ale taktiež sa zosilňuje tlak požadovania Svetlom, ktorý nás nenechá ľahostajne a lenivo postávať. Nastavte si zrkadlo a vnímajte vaším duchovným zrakom.
K blížiacej sa obnove energií sa pridávajú silné vplyvy rozväzovania karmy, preto pokiaľ ste ešte niečo neodčinili, prípadne sa slabostí zbavujete pomalšie ako je požadované, budete zažívať situácie, ktoré vás budú obrusovať a smerovať k náprave. Dbajte na to, aby sa vaše chcenie k dobru posilňovalo každým dňom, aby ste prispievali k prerodu zeme. Zároveň si tak pomôžete pri zmierňovaní následkov pôsobiacej karmy.
Nitky pomoci sa postupne pripájajú k Zemi, hľadajú miesta kam sa ukotvia nadobro. Buďte aj vy takýmito miestami, nositeľmi Božej Pravdy a Čistoty. Súčasný svet musí odrážať duchovný stav nás všetkých, bez prerodu a zmeny zvnútra zmenu neuvidíme. Vnútorný stav človeka a vonkajšie udalosti sú vzájomne tesne prepojené. Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť okolo seba a dajte priestor nitkám pomoci ukotviť sa k vám.
Sústreďujte sa na povznesenie a povznášajúce myšlienky a obrazy, vysielajte energiu lásky, čistoty, dobra a spravodlivosti. Pomáhajte spájať rovnorodé energie k prejaveniu Vôle Božej. Pretavujte tieto energie do každodenného života vaším konaním. Nedajte sa zviesť zlom, ktoré sa vás snaží obrátiť naopak, oklamať a zmiasť – rozlišujte, používajte svoje vyciťovanie!!
Snahou o čo najčistejší život, pomáhaním si navzájom a podporovaním čistých a vznešených hodnôt v nás i okolo nás budeme spĺňať, čo je od nás požadované a tým aj vyjadríme vďaku Bohu za to, že nám umožnil a stále umožňuje poznávať a žiť v jeho Stvorení a dáva nám presný manuál k tomu, aby sme boli šťastní! Smelo vpred v plnení svojich úloh, s požehnaním z Výšin.
Počas života prechádzame rôznymi fázami vývoja i rôznymi obdobiami. Občas sme šťastní , občas nešťastní, lebo nemáme čo chceme, občas plní strachov, inokedy s nezlomnou vierou. Občas nerozhodní, občas rezignovaní. Prečo sa nám menia nálady? Prečo strácame svoju dobrú náladu? Prečo nedokážeme byť stále „v pohode“? Je vôbec možné udržať si dlhodobý stav vnútornej pohody, viery, rozhodnosti, bojovnosti a zachovaní si citlivosti a láskavosti? Sme len ľudia a ovládajú nás naše vášne, emócie, neduhy, ale máme i nepriateľa zvonku a to sú strachy… Prečo, ak žijeme relatívne šťastný život máme všetko a zrazu „šmahom ruky“ prídeme o… o čo vlastne? Zvonku o nič ale z vnútra, o svoj vlastný vnútorný pokoj, o radosť, o chuť kráčať životom,o … svoju dušu???? Prečo? No jednoducho preto, aby sme sa stali múdrejšími, vnímavejšími k veciam, ktoré by sme si pred „tým“ ani nevšimli a neriešili, preto, aby sme sa stali zvedavými a hľadali odpovede na otázky v našom vnútri, jednoducho, aby sme sa vnútorne rozpohybovali… Keď sa tak pozerám vôkol seba vidím mnohých ľudí, korí boli i sú bojovníci, vždy vedeli, čo chceli, neúnavne šli za svojim cieľom, neustávali ani v chcení, ani v práci na sebe, ani v práci pre okolie. No napriek tomu jedného dňa … rezignácia. Nič sa mi nechce, nič ma nebaví, ja už mám všetkého dosť… Ja už nič nechcem, dajte mi všetci pokoj. Ale dávajme pozor, ak prichádzajú takéto myšlienky, znamená to zastavenie a tam, kde nie je pohyb (ja už nič nechcem, nastáva koniec). Takže nevzdávajme sa svojich cieľov, svojich chcení, túžob apod. robí nás to pohyblivými a živými. Udržujme si v sebe oheň, zápal, pre čokoľvek, neodkladajme svoju bojovnosť a nemeňme ju za rezignáciu, či dokonca kapituláciu. Niekedy boj ešte ani nazačal a my už hádžeme „flintu do žita“ zo strachu,že zlyháme, zo strachu,že sklameme, zo strachu, že uvidia našu neschopnosť? Ale my máme právo zlyhať, máme právo „byť slabí“, máme právo „byť unavení“, máme právo stíšiť sa a potrebovať samotu, ale …. Je to normálne ak po veľkých bitkách, kde záleží na stratégii, zladenosti udalostí i ľudí okolo sa v istom momente budeme cítiť že to nemôže ísť takto donekonečna. Začíname hodnotiť, rekapitulovať (mnohí to robia až na sklonku života, tí múdri sa tým začnú zaoberať už v mladom veku a nás ostatných k tomu donútia choroby starosti, strachy a beznádeje, ale NIKDY NIE JE NESKORO! Ak začneme rezignovať, bojovnosť i zápal sa tratí, prestávame byť v strehu a za chvíľu, ani nebudeme vedieť ako, sme plní pochybnností, nerozhodností, nastúpia pochybnosti o nás samých a potom o všetkom a pomaly a pomaly sa zakráda strach. Ak mu dáme nad sebou moc, nebudeme s ním bojovať, vieme ako to skončí …. Nič, čo je zadarmo si nevážime, preto mnohé v živote dosahujeme cez prekonávanie prekážok a my sa k tomu môžeme stavať trojako. Buď, budeme bojovní a pôjdeme si za svojím ak vieme čo chceme, alebo budeme zúfalstvom pritlačení k zemi a začneme hľadať a tak sa v nás začnú rodiť nové postoje, alebo budeme rezignovaní, nám je to jedno a vtedy nastáva rozklad – ako zvonka, tak i zvnútra. Ak by sme pre porovnanie nazreli do prírody – dajme ruku do sadry, dáme ju po pár mesiacoch dole a ona akoby nám nepatrila (nie je moja je cudzia, ja ju necítim), musíme sa učiť ju používať, masážami rozpohybuvávame lymfu i svaly atď. Iný príklad, ak by sme vzali akvárium a dali do neho vodu, rybky, rastliny ale nie filter, ktorý rozpohybuváva a točí s vodou, alebo malý vodopád, čo sa udeje? Rybky zdochnú a rastliny sa obalia hustým lepivým bahnom, postupne sa dusia až zahynú. No a nie je to inak ani s ľudským duchom, ktorý, ak sa prestane hýbať, prestane mať ciele, prestane mať chcenia, rezignuje a opustí sám seba, dobrovoľne sa odovzdá chmúravým myšlienkam, ktoré ho za chvíľu zmôžu, ak sa včas neuvedomí a nespamätá nastane koniec. Človek tak ustrnie ne jednom bode vnútorne – nastupuje zúfalstvo, bezcieľnosť atď. A nie sme ďaleko od toho, že si človek takto vnútorne zaktivuje chorobné bunky v tele a tie spustia chorobný proces. Videla som to v priamom prenose u jedného z prvých klientov. Lekári konštatujú smrteľná choroba, nevieme ako, nevieme prečo….. Ale ak môžem hovoriť za seba, stačí nahliadnuť do duše človeka a rýchlo pochopíme prečo i ako….. Práve s týmto prípadom sa mi spája slovo bojovnosť, pretože tam som ju nevidela, bola to rezignácia, rezignácia na život ako taký (aj keď to nikto okrem mňa nevidel). Mne sa to javilo ako riadená samovražda. (už nie je prečo, nie je za čo a nie je kam…) Takže poučme sa z toho, aby sme nikdy nestratili tie vzácne tri cnosti, ktoré sa často spomínajú. Ja som ich význam pochopila až s týmto prípadom. Nikdy nesmieme stratiť nádej, že bude lepšie, vieru že to dokážeme a že tu máme pomocníkov, ktorí nás neopustia a lásku (akéhokoľvek charakteru),lebo tá je hnacím motorom. Raz som čítala, že aj keby sa človek ocitol na najhlbšom dne, jediné, čo je schopné ho odtiaľ vytiahnuť je Láska (a to má hlboký význam). Dnes som neskutočne vďačná, že som smela prežiť pár „drahých chvíľ“ (pre mňa neskutočne cenných) s touto „odchádzajúcou osobou“, posunúť sa vo vnímavosti, vyciťovaní, mnohému porozumieť. Videla som silu nezištnej medziľudskej lásky, dostala som možnosť vidieť a pochopiť, že mám i musím veriť sama sebe. Uvidela som i to, kam až môžeme zájsť (na aké dno), ak nie sme schopní otvorene komunikovať o svojich citoch, pocitoch, či potrebách a všetko len držíme a kumulujeme v sebe (všetci iste vieme, že z nazbieraného – býva búrka (aj keď z odborného hľadiska oblak cumulus prináša v letnom období prehánky, ale môžu mať prívalový charakter a vieme akú spúšť spôsobí prívalová vlna…) – zas nejaká analógia pre náš život. Ešte mnohé medzi nebom a zemou som pochopila práve pri tejto osôbke, za čo jej smerom hore posielam veľké ĎAKUJEM. Nikdy nemôžeme vyhrať žiadnu bitku, žiadny boj, ak dopredu zložím zbrane – či už ide o študenta, ktorý ide na skúšku a má pocit, že to nikdy neurobí a je zbytočné tam chodiť tak sa 5 krát odpíše (to som robila ja 🙂 ), šéfa firmy, ktorý hľadá zamestnanca a neverí že .., športovca, ktorý nastupuje do zápasu s tým že len aby…, či lekára, ktorý prestane bojovať o život človeka, lebo medicínsky je to pre neho nemožné, tak by sme mohli pokračovať naprieč všetkými povolaniami, či rolami…. Takže buďme bojovní, stojme si za sebou i za tým čo cítime, za svojimi vnútornými presvedčeniami, nikdy sa nevzdávajme, buďme zvedaví, hraví i detskí a bezstarostní – hoďme starosti za hlavu, oni si nás nájdu nemusíme byť v strehu a robiť si starosti, že prídu starosti. Len verme, že vždy sme na všetko pripravení aj bez prípravy, lebo nič také nás nepostretne, čo by sme neboli schopní zvládnuť. Tak nám držím palce, stavajme sa prekážkam čelom a necúvajme pred nimi. O to dlhšie bude boj trvať :-). Nikdy nebudeme dostatočne pripravení, dostatočne perfektní a dostatočne … . Niekedy je lepšie sa vrhnúť po hlave a zvládnuť to, lebo, ak by sme vedeli… nikdy by sme sa tadiaľ nepustili. Ale po zvládnutí…., možme byť na seba hrdí, že ….. plus, už sa to nikdy nevráti….. Prajem krásny víkend a buďme bojovní bez boja, buďme odovzdaní, ale nie rezignovaní, pozorujme, vnímajme, hľadajme a nachádzajme … 🙂 S Láskou Tatiana
Závisť (nenávisť, našepkávanie, nactiutŕhanie, jasot pri protivenstvách, trápenie v úspechoch).
Závisť spočíva v túžbe po niečom, čo má niekto iný, v snahe získať predmet tejto túžby, a niekedy i za cenu zavrhnutiahodných činov. Význam slova je pozerať sa so zlým úmyslom, je to neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní.
Nenávisť môže vzniknúť aj z hnevu aj závisti. Nenávisť je protikladom lásky. Príčinou potešenia, radosti je láska, príčinou nenávisti je smútok, je to smútok z dobra blížneho, tak sa nám dobro blížneho stáva nenávideným. A tak zo závisti vzniká nenávisť.
Závidieť sa dajú materiálne veci, rodina, deti, láska, spoločenské postavenie, úspechy, krása, priateľstvo a všetky cnosti. Je toho samozrejme ešte oveľa viac.
Závistlivému človeku objekt jeho závisti nastavuje zrkadlo jeho zlyhania alebo neúspechu, slabej vôle a porovnáva sa s druhým, namiesto toho aby pracoval na zmene seba samého k lepšiemu.
Je to dôsledok lenivosti ducha a vládnutia rozumu, čím je človek pripútaný k materiálnym veciam, ktoré uprednostňuje pred skutočnými hodnotami ducha.
Protipólom závisti je dobroprajnosť.
DOBROPRAJNOSŤ:
Dobroprajnosť (dobrota) je predovšetkým láskavosť, ľudskosť, obdiv, charita, súcit, priateľstvo bez predsudkov a príčiny, žičlivosť, želanie dobra, dobrotivosť.
Je vnútorným priateľským postojom k iným, vyjadruje sa v radovaní i trpení s inými. Dobroprajný človek praje iným dobro v slove a čine.
Dobrota je vnútorný postoj človeka, ktorým želáme dobro blížnemu, a preukazujeme mu dobro vo všetkých možných situáciách. Dobrota vidí v každom človeku len to dobré, vidí dôstojnosť a krásu človeka a vhodne na ňu reaguje. Dobrota voči zvieratám a voči prírode je tiež znakom veľkodušnej osoby.
Byť dobroprajný, dobrý, vytvárať dobro, byť príkladom iným a želať blížnemu dobro, znamená poznať Božie zákony a podľa nich žiť, a tým sa jednoznačne vytvára dobro.
Byť dobroprajným, dobrým, dobrotivým si často vyžaduje sebazaprenie, teda zrieknutie sa vlastného dobra v prospech dobra iných. Skutočná dobrota spočíva v zdravom záujme o blaho iných i svoje. A tomu sa hovorí láska.
