Kde sa stratila Láska Božia?

Kde sa stratila Láska Božia?

Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.

Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.

Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.

Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.

Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?

Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.

Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať  všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.

Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.

Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.

A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.

Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.

Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.

Zdroj

Všetkým! Všetkým! Všetkým! Bude podviazaný rozum! Pripravme sa!

Všetkým! Všetkým! Všetkým! Bude podviazaný rozum! Pripravme sa!

Existuje reálne nebezpečenstvo, že ak by došlo na Slnku k mimoriadnej erupcii, doprevádzanej silným elektromagnetickým žiarením, mohla by byť poškodená, alebo dokonca až zničená všetka pozemská elektronika. To znamená, že vo vesmíre existujú sily, schopné zásadným spôsobom ovplyvniť aj život súčasných ľudí na zemi, a to buď pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom.

Prečo o tom hovoríme?

Pretože práve toto sa stane realitou v dnešnej dobe očisty zeme! Naša planéta bude zasiahnutá špecifickým druhom vesmírneho žiarenia, ktoré zásadným spôsobom ovplyvní ľudský rozum a zastaví ho v jeho premrštenom pôsobení. Bude to záchrana v poslednej chvíli, pretože súčasní ľudia sú doslova ovládnutí zdivočeným rozumom a nevidia blížiacu sa katastrofu, do ktorej ich ženie.

Ako sme sa dostali do tejto situácie? Ako sme sa dostali do područia rozumu, ktorému sme mali vládnuť, ale ktorý sa nám žiaľ vymkol spod kontroly a ovláda nás?

Zoberme si jazdca na koni. Dobrý jazdec ovláda svojho koňa, čo znamená, že kôň ho poslúcha a ide tam, kam ho jazdec usmerňuje. Dopredu, doľava, doprava, alebo dozadu. Krokom, klusom, alebo cvalom.

Jazdcom je náš duch. Jazdcom je naše pravé duchovné „ja“ a prejavuje sa citom a svedomím.

Koňom je náš rozum. Koňom je naše myslenie a naše intelektuálne schopnosti.

Kôň, čiže rozum, má byť vedený jazdcom, čiže duchom. Náš rozum má fungovať pod vedením ducha a pod jeho patronátom. Náš rozum má byť preduchovnený, čiže usmerňovaný a vedený duchom. Presne tak, ako keď jazdec vedie a ovláda svojho koňa.

Keby v súčasnosti fungovalo všetko ako má, mali by sme na zemi civilizáciu ľudí citu, srdca, ducha a svedomia. Mali by sme na zemi pravú ľudskú civilizáciu, ktorej rozum stojí v službách ducha.

Takúto civilizáciu však žiaľ dnes nemáme, pretože došlo ku katastrofe. Pre pohodlnosť, ospalosť a nedostatočnú razantnosť jazdca sa stalo to, že jeho kôň prevzal iniciatívu. Napokon sa úplne splašil a vymkol spod kontroly. Celkom zdivel a ženie sa spolu s bezmocným jazdcom na svojom chrbte k okraju priepasti.

V súčasnosti je situácia taká, že v jednotlivých ľuďoch i v rámci celej našej civilizácie prebral všetku iniciatívu kôň, čiže rozum. Rozum sa stal určujúci a vedúci. Vytlačil jazdca, čiže ducha z jeho vedúcej pozície, a sám rozhoduje o všetkom. Rozum dnes funguje v ľuďoch úplne autonómne, bez korekcie svedomia, citu a srdca. Rozum nie je preduchovnený tak, ako byť mal. Je chladný, racionálny, vypočítavý a bezohľadný. Presne tomu zodpovedá súčasný stav našej civilizácie. Zdivočený kôň rozumu, ničím neovládaný, nebrzdený a neusmernený ženie ľudstvo od jedného nešťastia k druhému, a v zbesilom cvale sa približuje k okraju priepasti.

Toto je stav, v ktorom sa dnes nachádzame, zo všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú pre jednotlivcov i pre celú našu civilizáciu. A za tohto neutešeného stavu bude doslova požehnaním a záchranou skutočnosť, že vyššia Moc prudko zatiahne uzdu zdivočenému koňovi rozumu, aby týmto spôsobom umožnila jazdcovi opäť nad ním prebrať vládu. Ľudstvo bude náhle špecifickým druhom vesmírneho žiarenia zastavené vo svojom zdivočení rozumu, čo okamžite rozdelí ľudí do dvoch skupín. Na tých, čo to zvládnu a na tých, čo to nezvládnu.

Kto celé svoje bytie, celý svoj život, celú svoju osobnosť a všetky svoje hodnoty zviazal s rozumom a jeho materiálnymi hodnotami, ten v prudkom zabrzdení rozmachu rozumu stratí pôdu pod nohami. Stratí to, na čo vsádzal, čoho sa držal a čomu dôveroval. Takouto stratou, v neschopnosti nahradiť ju niečím iným, čiže pôsobením ducha, citu, srdca a svedomia, dotyčný človek osobnostne skolabuje a nebude už viac schopný zaradiť sa do normálneho života. Svoj život bude už len dožívať, ako detinská a vyšinutá osobnosť.

Druhá kategória ľudí budú tí šťastnejší, pretože ich upnutie na rozum nedosiahlo až takej zhubnej jednostrannosti. Po zatiahnutí uzdy zdivočenému koňovi rozumu dôjde u nich k tomu, že zrazu v ich vnútri začne získavať priestor a prebúdzať sa ich duchovné povedomie podobne, ako sa z hlbokého spánku prebúdzala zakliata šípková Ruženka.

Človek sa začne pomaly rozpomínať, kým vlastne v skutočnosti je. Začne sa rozpomínať, že je duchovnou bytosťou, že je duchovným „ja“, ktorému má byť v rámci jeho vlastnej osobnosti všetko podriadené. Či už rozum, pudy, alebo čokoľvek iné.

Začne sa rozpomínať na skutočné hodnoty v živote, ktorými sú hodnoty ducha, ako láska, dobrota, spravodlivosť, čistota a všetky ostatné cnosti.

Začne sa rozpomínať na svoj pravý domov, plný mieru a radosti, na ríšu Ducha. Na kráľovstvo nebeské, nachádzajúce sa v blízkosti Božej, z ktorého každý z nás prišiel do hmotnosti, aby sa v nej učil a dozrieval. A nakoniec, aby sa ako duchovne zrelý a úplne vedomý vrátil naspäť domov do kráľovstva nebeského.

Začne sa rozpomínať na väzby so svetom prírodných bytostí, na kontakt s týmito bytosťami, ktorý bol silný a vrúcny v prvotných obdobiach vývoja ľudskej civilizácie, ale ktorý bol žiaľ rozumom postupne spochybnený a zavrhnutý. Toto spojenie a tento úzky kontakt ľudí s bytosťami prírody má byť však opäť plnohodnotne obnovený.

Zmienené prebúdzanie a rozpomínanie však nebude jednoduché. Bude trpké a bolestné, pretože bude doprevádzané zrútením múrov rozumovo materialistickej koncepcie sveta, aby na troskách starého a nesprávneho mohlo vzniknúť nové a pravé. Z popola zmaru povstane ako bájny Fénix nový človek. Človek, ktorého rozum bude vedený a usmerňovaný jeho duchom, citom, srdcom a svedomím.

Toto nás čaká a toto nás neminie. Čaká nás podviazanie rozumu. Čaká nás prudké zatiahnutie uzdy, ktoré rozum zabrzdí v jeho dnešnom, zdivočenom cvale, aby sa konečne mohol prebudiť, vzchopiť a rozvinúť náš duch. Aby náš duch zosilnel a nakoniec prevzal vládu nad rozumom a usmerňoval ho cestami ducha.

Toto nás čaká a toto nás neminie! Preto sa už teraz, sami vedome a dobrovoľne snažme presúvať ťažisko svojej osobnosti z prehnane exponovaného rozumu k duchu. K duchu, ktorý sa v nás prejavuje citom, srdcom, svedomím a intuíciou.

Najefektívnejší spôsob, akým je možné urobiť tento presun ťažiska našej osobnosti je snaha o čistou vnútra. Je snaha o zachovávanie čistoty nášho vnútorného života. Je snaha o čistou cítenia a myslenia.

A z tejto čistej a všetkej buriny zbavenej pôdy nášho vnútra začne potom postupne, ako drobná vzácna rastlinka vyrastať náš duch. Pri trvalej snahe o čistotu vlastného vnútra začne duch postupne mocnieť a rozvíjať sa, až sa napokon stane epicentrom našej osobnosti tak, ako to malo byť vždy.

Kto takto začne robiť dobrovoľne už teraz, v predstihu, môže si ušetriť v blízkej budúcnosti veľa zbytočného utrpenia. Lebo budúcnosť bude patriť už len ľuďom ducha. Bude patriť duchovným jazdcom, ktorí pevnou a rozhodnou rukou ovládajú koňa svojho rozumu, a ktorí jedine duchom určujú jeho činnosť a jeho smerovanie.

Milan Šupa

Duchovné prebudenie človeka

Duchovné prebudenie človeka

Ľudský duch je tu na zemi viazaný v tele, a tým sú vymedzené hranice jeho chápania udalostí, obmedzené jeho zmyslami, ktoré nie sú schopné ísť za hranicu svojho uspôsobenia, za hranice hrubohmotnosti. Keďže duchovný svet existuje v rovine jemnohmotnej, viazanej však svojimi účinkami na svet hrubohmotný, mnoho ľudí ho považuje za neexistujúci pretože nie sú schopní otvoriť svoje duchovné vnímanie. Tu nastáva veľký problém v chápaní a uvedomení si toho, ako má človek vo svete pôsobiť.

Pôsobenie človeka má byť duchovné a len vedené rozumom, aby dokázal pôsobiť v hmotnej rovine. Rozum a hrubá hmota nie sú ukazovateľmi rastu človeka. Pokiaľ svoje pôsobenie v hrubohmotnosti podriaďuje rozumu, klesá nadol v svojom rozvoji a stráca spojenie s duchovným svetom i svojou duchovnou podstatou. Ľudia s rozvinutým rozumom, akokoľvek sú navonok činní a úspešní, nesú si z každého zo svojich činov so sebou ďalej do svojho bytia vždy presne tie vlákna, ktoré na prvom mieste vypovedajú v Božom Súde o (ne)živosti ich ducha. Človek sa má snažiť zachovávať, rozvíjať a posilňovať duchovné spojenia a svojho ducha, a to preto, aby sa mohol podieľať na spolutvorbe odrazu dokonalého duchovného sveta na Zemi.

Preto aj rozhodnutia každého jedného človeka musia vychádzať z ducha, z citu, smerom k dobrému chceniu. Ak sa človek usiluje svojím citom pracovať pre dobro a harmóniu, nech je kdekoľvek, pomoc k nemu spontánne prúdi. Prostredníctvom čistého cítenia a konania sa človek vyvíja, rozvíja, rastie a približuje k Bohom chcenej duchovnej zrelosti.

Duchovne zrelí ľudia by potom tvorili a budovali svet presne podľa zákonov Božích, na jeho obraz. Preto ak v dnešnej dobe ešte niekto stále stagnuje, čaká, že všetko sa neho urobí niekto iný a on svoj život nemá vo vlastných rukách, kto netvorí živý pohyb a činnosť, ten by sa mal prebrať z tejto letargie. Oživte v sebe toto chcenie k dobru. Bez vynaloženého pevného úsilia skutočne zmeniť veci k lepšiemu to jednoducho nepôjde.

Máte oveľa väčšiu duchovnú zodpovednosť ako si myslíte. Bremeno, ktoré na seba uvaľujete svojimi myšlienkami, slovami alebo činmi, či skôr nečinnosťou, to môžete sňať zo seba iba vy sami! Božia vôľa sa neriadi krátkym hodnotením pozemských udalostí, aby zasahovala a trestala, ale ľudia to nevidia, pretože to nechcú vidieť. Z ľudského pohľadu sa teda mnohé deje javia ako bez Božej spravodlivosti, čo ľudia považujú za nesprávne a zlé, aj keď netušia, že za takýmto dejom stoja často aj stovky rokov minulosti ľudí, ktorí sú daného diania zúčastnení a že celá zodpovednosť stojí na ich zmýšľaní a konaní. Božie zákony sú nastavené dokonalo a nezasiahnu nikoho bez toho, že by nemal už vopred podiel na tom, ako ho zasiahnu.

Dnes ľudia radi obviňujú všetkých naokolo bez toho, aby si uvedomovali, že svojím spôsobom bol každý človek za čas svojho bytia už viackrát v postavení, keď sám mal určitý vplyv na život ostatných a práve teraz nastala doba, keď musí každý znášať zodpovednosť za všetky predchádzajúce životy a konanie v nich. Toto všetko sa zhusťuje, a preto si postupne každý jeden musí odžiť, čo potrebuje mať ešte prežité.

Preto Ježiš hovoril ľuďom, milujte svojich blížnych ako seba samých, iba v tom totiž spočíva oslobodenie sa od osudových vláken a pút temna pre všetkých ľudí na Zemi. Kto túži pomôcť sebe i ľudstvu, nemá vidieť zlo v ľuďoch, ale začať stavbou od seba a zmietnuť všetko nesprávne najskôr v sebe, a potom pomáhať rovnako činiť aj ostatným!

Je to teda veľká výzva vzchopiť sa k pravému oslobodeniu sa skrz vlastné duchovné prebudenie a vzostup zušľachtením seba samého. Veď to môže predsa každý spoznať sám na sebe. Najväčšia časť skutočnej premeny začína vždy najprv v neviditeľnom rozhodnutí sa a chcení a z toho vznikajú často tie najdôležitejšie osudové vlákna.

Prečo si ľudia nedajú trochu viac námahy, aby sa snažili o všetkých veciach okolo seba uvažovať inak, než sa im to hneď ponúka podľa ich naučeného spôsobu myslenia? Mohli sa už nespočetne krát presvedčiť, že ich domnienky a predstavy, ktoré považovali na začiatku za neotrasiteľne správne, ukázali sa nakoniec ako úplne nesprávne.

Keby sa ľudia chceli učiť vyciťovať a načúvať duchovnému vedeniu, ono samo by ich ako vnútorná múdrosť v mnohých prípadoch nasmerovala správnym smerom, či odvrátila od nesprávneho rozhodnutia. Tak by sa do ich života dostala vyššia vnímavosť pre všetko, čo je navonok zmyslom neviditeľné, alebo čo sa navonok nedeje, ale čo je v skutočnosti najsilnejšou hybnou silou pre celé Stvorenie. Naučili by sa chápať zákony dané od počiatku sveta a azda by aj spoznali konečne ich pôsobenie v hmotnej rovine, ba dokonca by vedeli tieto zákony používať vo svoj prospech.

Blíži sa však čas, kedy účinky mlynov Božieho Súdu rozhodujúcich o ďalšom bytí, alebo nebytí každej duchovnej iskry už nebudú neviditeľné, ale naplno sa budú prejavovať v každodennom živote. To, že zatiaľ ostávajú neviditeľné je príležitosť, ktorú nám sprostredkováva  Božia Láska až do posledného okamihu duchovného zápasu.

Zmätok myšlienkového sveta priniesol protichodnosť mnohých názorov na všetko, čo sa aktuálne odohráva na Zemi, ale vnímajúci a prebudení vediaci cítia skutočné príčiny týchto dejov. Toto dianie teraz prinesie mnoho požehnaní každému, kto je vo viere živým a pôsobiacim v súzvuku so Svetlom. Je čas plne sa prebudiť v tejto dobe veľkých zmien a cez svoje vnútorné i vonkajšie činnosti privádzať hľadajúcich blížnych k pomociam zo Svetla.

Omyl pri Otčenáši! Nejde o modlitbu, ale o návod k činu!

Omyl pri Otčenáši! Nejde o modlitbu, ale o návod k činu!

Modlitba Otčenáš nebola nikdy tým, za čo ju ľudia po celé stáročia považovali. Nikdy totiž nebola iba modlitbou, to jest niečím, čo má byť odriekané v domnení, že práve používaním týchto slov sa správne modlíme.

Otčenáš je v skutočnosti niečím oveľa väčším! Je to praktický návod, ako má človek žiť a o aké hodnoty má vo svojom živote usilovať.

Skladá sa z dvoch časti. V prvej nám je ukázané, ako máme pristupovať k Stvoriteľovi a v druhej, ako máme pristupovať k svojmu vlastnému životu. Čiže, čo si v ňom máme predovšetkým priať.

„Otčenáš, ktorý si na nebesiach!“ Tieto slová znamenajú, že človek uznáva otcovskú autoritu Boha. Voči nej totiž stojí a vždy bude stáť ako dieťa. A tak, ako je pre dieťa ranného veku bezvýhradnou autoritou autorita jeho rodičov, ktorých poslúcha, pretože mu chcú iba dobre, tak má byť pre nás všetkých bezvýhradnou autoritou náš Pán. Autoritou, pred ktorej Vôľou sa v hlbokej detskej dôvere skláňame a snažíme sa ju poslušne plniť.

„Posväť sa meno tvoje!“ Ide o vyjadrenie hlbokej úcty a posvätnosti. Tú máme preukazovať Pánovi a všetkému, čo s ním súvisí. A teda i jeho menu!

„Príď kráľovstvo tvoje.“ To nie je nijaká prosba, ani nijaké pokorné, alibistické očakávanie. To je sľub! To je záväzok! To je vyjadrenie odhodlania k činu! Práve nimi, konkrétnymi činmi a reálnym jednaním v každodennom živote má totiž každý z nás prispieť svojim vlastným dielom a podľa svojich vlastných schopností k tomu, aby mohlo prísť na zem kráľovstvo nebeské. Má totiž prísť našim vlastným pričinením a za nášho vlastného spolupôsobenia.

„Buď Vôľa tvoja.“ Tieto slová sú opäť záväzkom pre každého, kto ich vyslovuje. Záväzkom, že sa bude snažiť vo svojom živote zohľadňovať Vôľu svojho Otca. A to nie len vo svojich slovách a činoch, ale aj vo svojich myšlienkach a citoch. Vôľa Otcova sa teda má stať merítkom a kritériom absolútne všetkého, čo človek činí a čo sa ešte len učiniť rozhoduje.

Jej plneniu však nevyhnutne predchádza jej znalosť. Jej dokonalé pochopenie, aby sme mohli na základe jej poznania správnym spôsobom formovať svoj život. Nie je totiž možné plniť niečo, čo nepoznáme, alebo čo síce poznáme, ale iba povrchne a nedostatočne.

Kto nechce poznávať Vôľu Najvyššieho, nemôže ju plniť, a kto ju neplní, nevyhnutne tým sám na seba privoláva negatívne spätné účinky. Lebo ako už bolo povedané, Otcova Vôľa nám chce iba dobro, a ak ju odmietame, môže sa nám dostať jedine protipólu dobra, čiže zla.

Lebo nasledujúce slová: „ako v nebi, tak i na zemi“ v ich ďalekosiahlom dosahu znamenajú, že v blaženosti dobra, v ktorej žijú obyvatelia raja žijú iba preto, lebo poznajú a bezvýhradne naplňujú Vôľu Otcovu. A na zemi môže byť ako v nebi jedine vtedy, ak aj tu budú ľudia jednať rovnako.

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ – tak začína druhá časť Otčenáša. Naznačuje nám, že sa máme starať o nadobúdanie chleba každodenného, ako i všetkých svojich ostatných potrieb, avšak ako na prvoradé musíme vždy dbať na Vôľu Otcovu. Uspokojovanie našich potrieb sa nám nikdy nesmie stať absolútne všetkým, aby sme nakoniec, v bláznivom ošiali ich nikdy nekončiaceho napĺňania úplne zabudli na svojho Otca a jeho Vôľu tak, ako sa to stalo ľuďom súčasnej doby.

„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Kto dokáže odpustiť, tomu bude odpustené. Kto ale odpustiť nedokáže, ten sám nemôže očakávať žiadneho odpustenia.

Každý z nás sa vo svojom živote previnil voči svojim blížnym, i keď dakedy nechtiac. A voči každému z nás sa previnili naši blížni. Mnohokrát i veľmi bolestne. Ak ale my im nebudeme schopní odpustiť ich previnenia voči nám, nemôžu byť odpustené ani tie naše voči druhým. Neschopnosť odpustiť a ustavičné jatrenie starých rán a vín je nešťastím nášho sveta i každého jednotlivca, ktorý tak činí.

Niekedy býva naozaj ťažké odpustiť, ak nám niekto veľmi ublížil. Chce to dakedy čas a bolo by pokrytecké podávať si ruky, ak to vnútorne tak necítime. Je však potrebné pracovať na odpustení, aby sme k nemu mohli napokon dôjsť. Hojivý čas nám môže byť nápomocný k tomu, aby sme sa nakoniec zbavili ťažoby krívd a dokázali odpustiť vo svojom srdci. Lebo jedine odpustením je možné pretnúť reťaz zla, ktoré by muselo vo svojom ďalšom stupňovaní až do nenávisti priniesť veľa nepredvídateľného nešťastia nám samotným i nášmu okoliu.

„A neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého.“ Veľké je pokušenie, spočívajúce v nadhodnocovaní našej vlastnej, egoistickej, ľudskej vôle. Veľmi veľké je pokušenie stavať svoju malú a nedokonalú vôľu nad Vôľu nášho Otca. Avšak práve týmto spôsobom sa vzďaľujeme dobru a vydávame na cesty zla.

Je preto potrebné zbaviť sa tejto prvotnej príčiny zla. A to hoci aj prežívaním nami samými takýmto spôsobom privolaného utrpenia, v ktorom pochopíme, aká falošná a nedokonalá je naša vlastná vôľa. V ktorom pochopíme, že naša svojvôľa je v podstate otvorenou bránou ku zlu, zatiaľ čo radosť, šťastie, mier a vnútorné naplnenie spočívajú iba v plnení a zohľadňovaní dokonalej Vôle Najvyššieho.

Ale keďže dnes žijeme v dobe materializmu a absolútneho odtrhnutia od Stvoriteľa, „modlia“ sa súčasní ľudia svojim spôsobom života nasledovný anti otčenáš:

Čosi také, ako Stvoriteľ je im úplne ľahostajné a nepredstavuje to pre nich vôbec nijakú autoritu.

Jeho meno im nie je vôbec sväté a sú ho preto schopní povláčiť v najneuveriteľnejšej špine.

Nezaujíma ich nijaké kráľovstvo nebeské, ktoré by sa mali snažiť vytvárať na zemi. Naopak, budujú si svoje vlastné kráľovstvo. Kráľovstvo povrchného lesku a krivých zrkadiel, pod ktorého vonkajšou fasádou na obdiv vystavovaných ušľachtilých ideálov sa skrýva faloš, nízkosť, skazenosť, túžba po moci a neuveriteľná ľudská malosť.

Ľudí nezaujíma nijaká Vôľa Najvyššieho. Majú záujem len o napĺňanie svojej vlastnej vôle, a preto nemôže byť na zemi tak, ako v nebi, ale je na nej ako v pekle, plnom zloby, chamtivosti, bezohľadnosti, neľudskosti, egoizmu, závisti, zvrhlosti a mnohého iného.

Získavanie chleba každodenného, ako i ostatné napĺňanie svojich potrieb sa uskutočňuje tak, že sa bezohľadne odtrháva chlieb každodenný od úst iným a nenásytná chamtivosť jedných pripravuje o tie najzákladnejšie potreby druhých.

Ľudia neodpúšťajú svojim vinníkom, ale naopak, živia a stupňujú svoju nenávisť. A ich nenávisť, podporovaná zvrhlými elitami nášho sveta je stupňovaná až k hranici novej, celosvetovej vojnovej katastrofy s víziou jadrovej vojny, ako poslednej bodky za históriou civilizácie na našej planéte, odvrátenej od Vôle Božej.

Vo svojej domýšľavosti a pýche upadajú ľudia dneška do márnivého pokušenia o veľkosti vlastnej vôle, ktorá ako divé zviera odtrhnuté z reťaze ženie svet do nešťastia a skazy. Vo svojej slepote nepoznávajú zlo, v ústrety ktorému sa bezhlavo ženú uctievaním svojej vlastnej vôle. Toto zlo a jeho katastrofálne dôsledky od nich nemôžu byť odvrátené, pretože tak oni sami chcú.

V maximálne jednoduchom súhrne to teda znamená, že život v súlade s múdrosťou, obsiahnutou v Otčenáši musí ľuďom priniesť kráľovstvo nebeské na zemi. A v ich osobnom živote šťastie, radosť a mier.

Naopak, anti otčenáš súčasného spôsobu života je istou cestou, smerujúcou k veľkému nešťastiu ľudstva i celej našej planéty. Je cestou k veľkému nešťastiu, ktoré sa ku nám všetkým približuje. K nešťastiu, ku ktorému kráčame vnútorne rozorvaní, nenaplnení a na míle vzdialení od prežívania skutočného, hlbokého a pravého ľudského šťastia. 

Martin Šupa

Stačí natiahnuť prst

Stačí natiahnuť prst

Michelangelove slávne umelecké dielo na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikánskom mestskom paláci ,,Božie prsty a Adam“ poukazuje na jeden zaujímavý fakt. Božie a Adamove prsty sa nemôžu navzájom dotknúť…

Boží prst je rovno namierený k Adamovým prstom, aby sa dotkli, ale Adamov prst je pohodlne zohnutý. Rovnako pohodlne, ako celé jeho telo.

Toto umelecké dielo ukazuje vzťah človeka k Bohu. Poukazuje na to, že Boh je vždy prítomný a pripravený pomôcť človeku, no rozhodnutie prísť s ním do kontaktu spočíva na človeku. Ak sa človek chce dotknúť Boha, potrebuje zmeniť svoju polohu, alebo iba natiahnuť prst, ale ak sa mu nechce ani to, môže žiť celý život bez toho, aby sa s Bohom stretol.

Možno stačí málo, možno stačí žiť viac vedomo… uvedomovať si viac svoj Život, svoje schopnosti, svoje možnosti, ktoré v spojení s Tvorcom, ktorý Tvorí stále, umožnia aj nám ľuďom meniť a Tvoriť svoj Život. Stačí len ,,vyrovnať prst“ a byť v spojení s Prvopočiatočnou Silou, ktorá vo všetkom živom zanecháva svoj odkaz Človeku…

Zdroj

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete