Buďme vďační ……. (za každý nový deň?)

Buďme vďační ……. (za každý nový deň?)

Každý nový deň, každé ráno, nás čaká niečo nové. Striedajú sa príjemné udalosti s tými menej príjemnými, ako starosti, smútky, bolesti a pod.
Tie zlé, si plne uvedomujeme, ale vyvstáva otázka, či si uvedomujeme ten „bežný“ „normálny“ deň – bežný, normálny život, keď nás nič nebolí, nie sme nemohúci, máme „relatívne všetko“….
Sme vďační za každé nové ráno? Ďakujeme smerom hore že vôbec je tak, ako je? Uvedomujeme si, že môže byť ešte horšie? Vždy je možnosť ísť smerom dole na dno, aj keď máte pocit, že ste tam, vždy sa dá ísť hlbšie a rovnako to ale platí i smerom hore
Často neprijímame život taký aký je, sťažujeme sa, reptáme a nevážime si to, čo máme. Až keď o to prídeme, sme schopní si uvedomiť chybu a nevďačnosť (aj to iba niektorí 🙂 )
Väčšinou dochádza k uvedomenie cez chorobu, ktorá nás robí NEMOCNÝMI – BEZMOCNÝMI – nemáme moc nad sebou, nad životom atď…
Spomeňme si na to, keď sme si zlomili ruku, alebo nohu, alebo nás seklo v chrbte alebo….
Až vtedy sme si uvedomili svoju bezmocnosť a svoju odkázanosť na pomoc druhých.
Je nutné, aby sme AŽ cez bolesť dochádzali k uvedomeniu? Naozaj musia prísť až tvrdé rany a musíme „padnúť na hubku“? Naozaj potrebujeme až utrpenie, aby nás to primälo k zmene? Naozaj len v utrpení sa rodí nový život? (Keby sa potom dalo tak rýchlo pomôcť, ale často sa dá až po vytrpení a uvedomení….)
NEMUSÍME….
Skúsme byť múdrejší a uvedomelejší a ísť cestou zvedavosti a pozorovania, vnímania počúvania, ako cestou utrpenia.
Buďme skromní a vážme si to čo máme (tým nechcem povedať že nemáme mať túžby a ciele, len buďme vďační za … …. ) (za všetko ).

S Láskou Tatiana

Buďme vďační ……. (za každý nový deň?)

Cesta k sebe

Ak chceme naozaj porozumieť sebe, musíme sa dokonale poznať. Žiadnu veľkú stavbu nepostavíme na chabom základe. Nebude stáť ani na vode, ani na piesku. Musí to byť tvrdá skala – nezlomná, odolná voči všetkým nepriaznivým vplyvom zvonka. Mali by sme vedieť svoje pozitívne vlastnosti – to je tá tvrdá skala. Musím byť presvedčený/á o tom aký/á som.

Žijem sám/a so sebou roky a uznajme je to „smiešne“, ak nevieme ohodnotiť seba a pri priamej otázke sa pýrime a tvárime „skromne“: „to ja nemôžem, to iní nech povedia, ja sa predsa nemôžem chváliť….“. Lenže vlastná zdravá sebahodnota je základ každej budúcej stavby!!!! Tak na to nezabúdajme. Hlavná vec že hodnotenie druhých nám ide…. to by sme našli prídavných mien (na partnera, na deti, suseda, či kolegov) :-).

Keď postavíme základ stavby – kontrolujeme, kde sú slabé miesta, kde sú miesta, ktoré môžu narušiť jej stabilitu, alebo miesta, ktoré môžu premoknúť a hniť. Tieto treba nájsť a náležite zabezpečiť – venovať im špeciálnu starostlivosť, lebo ak sa raz nepriateľ, čo i len cez skulinku dostane dovnútra, budeme mať čo robiť, aby sme zachránili celú stavbu, ak nebudeme bdelí a včas nezakročíme. Teda analógiu viďme v tom, že okrem svojich predností, by sme mali poznať aj svoje slabiny a nemusíme ich skrývať, ani zakrývať.

Jednoducho základ je si ich pomenovať a ak som „múdry/a“ , viem, že treba na sebe robiť a ak poznám svoje slabé miesta, viem, kde mám investovať najviac svojej energie ale hlavne, v tejto oblasti treba byť neskutočne bdelý a sebareflexný, pretože tam bude najviac útočiť „temný princíp“, a bude na to používať druhých ľudí okolo, moju hlavu – proti mojej duš (myšlienky proti cíteniu) a pod.

Ak sa snažíme zakrývať svoje slabé miesta, vyzerá to prinajmenšom komicky, je to tak čitateľné, väčšinou sa chováme ako had, ktorému stúpili na chvost a sme jedovatí a štípeme – to je v tých prípadoch, ak sme neprijali sami seba so svojimi slabosťami. Ak sa máme radi a rešpektujeme i svoje slabé miesta, nikto nám nemôže ublížiť. Ja nemám problém svoje slabé miesta vykričať do celého sveta, lebo ak mi to niekto vráti a povie: „ty si taká a taká“, moja odpoveď bude: „viem, ale pracujem na tom a už to ani zďaleka nie je to, čo to bývalo, prešla som kus cesty a som spokojná i hrdá“ , (lebo sa hýbem, nestojím a nevyplakávam a len ja a nikto iný viem čo a koľko som so sebou urobila).

Pekný deň a ukazujme svoje prednosti a nehanbime sa za svoje slabé miesta – každý ich má a nikto nie sme DOKONALÍ! Buďme hrdí a vedomí si seba.

Tatiana

Vianoce a adventný čas

Vianoce a adventný čas

S blížiacim sa adventom a časom Vianoc, mali by sme sa sami bližšie zamyslieť nad tým, čo to znamená a ako sa správne duchovne pripraviť počas adventu na príchod čistej Božej Lásky a Svetla na zem. Mal by to byť čas duchovného prežívania a vnútornej očisty zintenzívnený blížiacim sa príchodom obnovujúcej energie, ktorá je nám z veľkej Božej milosti dávaná opätovne každé Vianoce k načerpaniu nových síl.

Dennodenne by sme si mali dávať predsavzatie stať sa vnútorne i navonok rozžiarenými rovnako ako zapaľujeme sviečky a zažíname svetielka. Našou úlohou je v príprave v samých sebe rozsvietiť svetlá našich najlepších a najušľachtilejších vlastností a cností a otvoriť sa službe v božskej čistote. Zamýšľajme sa teda, či dostatočne slúžime Bohu prostredníctvom nášho konania, aby sme si zaslúžili milosti k nám prichádzajúce. Konajme dobro, šírme lásku a radosť a buďme čistí a radostní ako tešiace sa deti. Pretože v detskosti tkvie jednoduchosť a čistota, ktorá odzrkadľuje človeka, ktorý sám je čistý a odovzdaný pôsobeniu vo Svetle.

Spomeňme si na to akú radosť sme zažívali ako deti, keď sa blížil čas Vianoc. Vždy to bola atmosféra ako žiadna iná, no v dnešnej dobe len málokto dokáže túto radosť opäť prežiť a to práve kvôli stratenej detskosti. Človek už zabudol ako správne prežívať a vnímať vianočný čas. I keď každý zaiste pociťuje zmenu „vo vzduchu“, vedome nedokáže povedať prečo je to tak. Je to preto, lebo ľudia sa dostávajú do bezprostredného vyžarovania energie Lásky, ktorá aj v nich stimuluje lásku. Ľudia sú lepší a láskavejší, ako inokedy. Keďže si však z tohto prúdenia Lásky nedokážu pre seba načerpať vedome dostatok, všetko to krásne sa po Vianociach vytratí a svet je opäť naspäť v starých koľajách. Väčšina ľudí sa k detskému vnímaniu Vianoc vie vrátiť iba v spomienkach, no práve pocit, ktorý ich zaplaví v tejto chvíli ich dokáže opäť otvoriť tej čistote a detskosti, ak má človek dostatočne silné chcenie.

Buďte ako deti! Jednoduchí a čistí. Nedajte sa zväzovať rozumom a materializmom tejto doby, ktorý nám diktuje, že potrebujeme veľkolepé osvetlenie, mnoho darov a dokonalú večeru. Je to iba náplasť snažiaca sa zalepiť tú prázdnotu, ktorá drieme v ľuďoch pre ich neschopnosť vnímať duchovný svet a precítiť a pocítiť skutočnú podstatu tohto obdobia. Vráťte sa k svojej detskosti, lebo i váš duch je dieťaťom Stvorenia, ktorý na svojej ceste musí ostať detským, aby splnil svoju úlohu vývoja tu na Zemi. Zamerajte sa na plné precítenie radosti a vďaky za tú veľkú rozumom nepochopiteľnú Lásku, ktorá k nám bola pri narodení Ježiša a je opätovne každý rok zosielaná. Vtedy budú Vianoce dokonalé, keď vedome prežijeme to, čo je nám dávané a my budeme očistení žiariť a cítiť sa „dokonalo“ vnútri.

Nech cez vás žiari lúč čistoty, ktorý bude posilnený zosielanou Láskou a ukáže vám správnu cestu na ceste k spáse. Buďte láskaví a štedrí, nech vás Vianoce napĺňajú pohodou, pokojom, radosťou a láskou. Ďakujte, úprimne obdarúvajte, majte trpezlivosť a pracujte hlavne na vlastnej hodnote. Nech sú tieto dni pre vás inšpiráciou k rastu a snahe žiariť, aby ste zaslúženou prácou na sebe, námahou a vlastným snažením dokázali správne prežiť a osláviť tento sviatok.  

Buďme vďační ……. (za každý nový deň?)

Čo chceš človeče, stane sa Ti – praj si

Často sa v nás objavuje strach z nesplnenia, nenaplnenia:
„Čo keď?“ „Čo ak?“
V negatívnych myšlienkach dôjdeme až tak ďaleko, že sa bojíme si priať.
Riadime sa myšlienkou: „Nepraj si, neočakávaj, aby si nebol sklamaný.“ I takto nemúdro sú občas proti nám samým vybraté a použité inak veľmi múdre a poučné slová. Ich obsah sa ale rozhodneme žiť a využiť v nesprávnej situácii, v nesprávnom čase, teda na nesprávnom mieste.
Často zostávame uväznení v negativite, ako sa to nedá, ako to nepôjde, ako radšej neriskujem a už dopredu som uzrozumený/á s negatívnym výsledkom. Všetok čas míňame v zacyklení v negatívnom rozjímaní o riešeniach respektíve neriešeniach. Poďme von z negativity!!!
Dajme čas i priestor – opačnému pólu, VERME a UVERME! Tam investujme čas a energiu!
Nezabúdajme:
„SME mocní tvorcovia svojich túžob, prianí, myšlienok, skutkov, životných udalostí.“
„Tak ako chceš človeče, stane sa Ti, ak teda nechceš, lebo….. (neveríš?), nestane sa Ti… “
Dajme si záväzok, od dnešného dňa :
„Používam svoju moc s láskou a milosťou a dodávam jej energiu prostredníctvom svojich láskyplných myšlienok, pozitívnych emócií a hlbokej viery.“
Krásny večer plný viery, nádeje, lásky a odvahy 🙂
S Láskou i vierou 🙂 Tatiana

Buďme vďační ……. (za každý nový deň?)

Citový chlad – ochrana, či obrana

Je rozdiel, či niečo chránim…., alebo sa niečomu bránim…

V prvom prípade niečo mám, vlastním a vynakladám energiu na ochranu, aby som nestratil, či neprišiel o niečo vzácne. V druhom prípade som v odpore voči niečomu, či niekomu, som v neprijatí, v brnení, obrnení, bránení (tvrdosť).

Hovorí sa, že Láska bolí. Aj keď to nie je pravda, mnohí sú o tom presvedčení. Láska nebolí, bolí sklamanie, ak sme niečomu verili, alebo v niečo verili, či niekomu verili a nenaplnilo sa to. Alebo bolí ak sme z Lásky k niečomu nadobudli chybné presvedčenie a následne v tej dobrej viere a z Lásky chybne konali – potom to bolelo a namiesto zhodnotenia a zaujatia nových postojov – svojej zmeny v prijatí udalostí i priznaní svojich vlastných nesprávnych krokov sme sa zatvorili. Zamurovali sme sa, potlačili všetok cit, potlačili lásku, ba čo viac, obvinili sme Lásku ako takú, že je vinná za našu bolesť a preto sme sa rozhodli ju doslova a do písmena vyhnať. Vytlačiť zo seba. Viac ju necítiť a prijali sme rozhodnutie, že u nás nemá miesto. A to všetko z nesprávneho vyhodnotenia i spracovania bolesti.

Uvedomujeme si, že takýmto postojom sa chceme zbaviť Boha? Ak veríme, že Ježiš bol i je zosobnená živá Láska a my ju vyháňame a obviňujeme a neprijímame, tak sa vlastne zbavujeme Boha? Zabíjame ho v sebe? Stačí si to predstaviť ako reálne konanie a neviem, či ešte stále budeme presvedčení, že konáme správne.

Mnohí sa nazývame veriacimi a chodíme do kostolov, tvárime sa, že sa modlíme, ale s Láskou nechceme mať nič spoločné.

Oddelili sme tieto dve živé a prepojené obsahy a formy – vieru a Lásku. (Aj neveriaci človek rieši vieru i lásku, nedá sa to obísť, je to zákon).

Láska i viera idú ruka v ruke aj s nádejou. Existencia jednej bez druhej nie je možná, nefunguje to. Ak necítiš Lásku, strácaš vieru i nádej, ak strácaš vieru, strácaš i Lásku a nádej. Len si to skúsme do detailu vo svojom vnútri precítiť.

Keď prestaneš veriť v čokoľvek si beznádejný prípad a znamená, že si potlačil, až zabil Lásku. Ak si prestal milovať, mať rád, strácaš nádej prečo ísť dopredu a ďalej a už nikomu a ničomu neveríš. Tak silné je prepojenie tých troch cností…..

Lásku potláčame, zabíjame, nechceme cítiť, lebo bolí. Tvrdneme, kamenieme, sme ironickí, cynickí, necitliví, necitoví, neempatickí, až sebeckí, veď v tej obrovskej sebaláske (len klamlivej, lebo v skutočnosti ide o EGO) chránime SEBA – tak znie ego_obhajoba, temná obhajoba nesprávneho konania.

Preto sa prestaňme chrániť, prestaňme sa brániť citu. Ako je Boh živý, cit je, bol aj bude najprirodzenejšou súčasťou človeka. Potlačené cítenie je vlastne víťazstvo temnoty nad svetlom. Cit je prejav ducha – božej iskry v nás a necitlivosť, znamená mŕtvosť, potlačenie božieho princípu v nás. Lucifer, ako taký je citový chlad. Ak sa dostaneme do štádia citového chladu, ideme ruka v ruke s ním a môžeme sa nazývať veriacimi, či biť do pŕs, ako slúžime Bohu. Nie, neslúžime. Ak sme vyhasnutí zvnútra a citovo chladní, sme v Luciferových rukách a ten s nami nenápadne točí, len aby sme to nezistili a nepriznali si to. Hýčka naše ego a nahovára nám aké to je neškodné, pretože tým, že necítime a neveríme v Lásku, nerozvíjame ju, nikomu „neubližujeme“.

Mali by sme si však uvedomiť, že kde nie je svetlo je tma. Kde nie je láska, tam je prázdno. Ale prázdno, ako také, neexistuje. Každý priestor sa vždy vyplní. Čím? Určite nie svetlom, lebo to ide ruka v ruke s láskou, takže, … ak nie svetlom tak temnotou a opakom lásky je ľahostajnosť, nenávisť, odpor, neprijatie. necitovosť, necitlivosť. A to sa premieta potom do našeho správania, do rozhodnutí i konania.

Pýtam sa:

Chceme sa „“chrániť“ a hľadieť i držať si svoje a konať viac-menj sebecky, v záujme vlastnej ochrany a obrany zo strachu ?

Alebo,…

Chceme sa otvoriť, skočiť „po hlave“ s dôverou vo vyššiu silu, že nám pomôže, v konaní sa pozerať súcitne nielen na seba, ale i na druhých, konať s prezieravosťou, uvedomujúc si dôsledky, konať so zodpovednosťou, chcejúc a majúc na pamäti len dobrý a čistý úmysel, vydať sa „napospas“ hoc aj nesprávnemu konaniu druhých v prijatí druhých i situácii s rešpektom…. s vierou vo vyšší princíp, vyššiu silu a oddanosť i pokoru voči nej?

Slobodná voľba je na každom jednom z nás, Len mám silný pocit, že už je nutné sa rozhodnúť. Už nemáme čas a nebudeme mať ani možnosť sa potácať medzi týmito dvoma svetmi. Je to otázka voľby buď…., alebo………

To je čas triedenia, na ktorú stranu sa postavíš, aj keď samotné temno vyzerá tak nevinne. Je skryté za noho vlastných ospravedlnení a obhajob a pôsobí navonok veľmi neškodne. Je na nás, aby sme boli zrelí i bdelí, rozlišovali a zaujímali jasné a jednoznačné postoje.

Ja osobne si volím druhú možnosť. Cválam, verím a skáčem hoc „nevidím“ „za“…..

S Láskou Tatiana

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete