Naozaj energia posledných dní sa nesie v zmysle „no a čo……….“. Ak sa jedná o to, že máme nízku seba hodnotu a potrebujeme sa zdvihnúť,zastať si seba, presvedčiť seba, že som dôležitý v tej situácii ja, má táto formuka veľký význam a je veľmi účinná. Je to situačná formulka na zdvihnutie seba vedomia i sebavedomia. Ale, ….ak sebavedomý som a chýba mi v pár momentoch uvedomenie, či súcit, empatia, vcítenie sa, lebo až príliž vnímam seba a svoje potreby, tak táto formulka je na škodu. Prečo? Pretože napácha viacej škody ako bolo spáchané do toho momentu. Nemali by sme kráčať životom, ako hluchí a slepí, či opantaní (jedine čistou nezištnou láskou 🙂, to je povolené 🙂 ). Udržujme bdelého, cítiaceho ducha a vnímajme súvislosti. Konajme vedome, súcitne, ale pravdivo, spravodlivo a čestne. Robme tak, aby sme mali radi svoj obraz a boli na seba hrdí. Ak sme sa už niekde dopracovali – niekde „vyšplhali“, použime všetku silu, aby sme sa udržali. Nedovoľujme, aby sme padli dolu (energeticky). Áno, je potrebné obrovské množstvo energie na udržanie stavu a práve preto, buďme prezieraví a uvedomujme si, koľko nás bude stáť jediná chvíľa zaváhania a následného prudkého padnutia dolu. Koľko energie je potrebné potom vynaložiť na tú istú cestu hore, ale už s mnohonásobnými prekážkami (výčitky, vlastné podkopané sebavedomie, že som zlyhal raz, alebo, že zlyhávam a padám neustále, myšlienky, že nie som dosť dobrý, myšlienky, že to nezvládnem, že to nedokážem, myšlienky, že tí druhí ma nepodržia a ja som na všetko sám, myšlienky že som sám a zostanem sám, sebaľútosť, strachy a …… ) Preto prosím buďme bdelí, prezieraví a nevpúšťajme….(do….), nepúšťajme…. (sa? to?), nespúšťajme….(sa? to?). neopúšťajme (sa? to?) Prosme o stabilitu, pretože v nej sa skrýva istota, pevný neotrasiteľný základ i vyrovnanosť. Tam strach nemá miesto. Niekedy stačí byť dostatočne silný na to, aby som všetko postavil na „obyčajnej“ neobyčajnej viere. Želám nám:
„zdravé“ používanie „no a čo“,
nezotrvávanie v chybných krokoch, či rozhodnutiach,
neuhasínajúcu chuť napredovať,
pozitívnu a svetlu otvorenú myseľ, aby sme udržali, nespúšťali, nepúšťali, nevpúšťali a neopúšťali… ,
nezlomnú a neotrasiteľnú veru bez strachov,
odpustenie si,
zdravé seba vedomie,
vyrovnanosť,
prijatie seba vo svojej dokonalej nedokonalosti, alebo nedokonalej dokonalosti
a rovnako prijatie i iných v ich do_konal_osti, či ne_dokonal_osti. Majme krásny deň a pokúšajme sa robiť šťastných aj iných …. (dávajme tam, kde to najmenej čakajú, ale najviac potrebujú, tam bude i najväčšia radosť a vďaka).
Najmä v ezoterických kruhoch sa udomácnili mylné vyjadrenia, ktoré tvrdia, že človek má v sebe niečo ž Boha Stvoriteľa, dokonca mnohí tzv. „guruovia“, v skutočnosti však prevažne falošní proroci, idú vo svojej rúhavosti ešte ďalej a tvrdia, že človek sa môže stať dokonca „bohom“, ak o to bude usilovať. Je jasné, že títo vyznávači nevedomosti sa nikdy nezaujímali o Pravdu a tým aj o celú Hierarchiu vo Stvorení a v celom Bytí a preto rozširujú takéto vyjadrenia, ktoré možno právom radiť ako „vrchol nevedomosti“ v oblasti spirituálneho, resp. duchovného snaženia. V biblii nájdeme záznamy, kde sa tvrdí, že človek bol stvorený na Obraz Boží. Toto vyjadrenie je skutočnosti najbližšie, ale i tak je v prevažnej miere veriacich nepochopené. Obraz Stvoriteľa a časť Stvoriteľa predsa už len z pozemskej logiky musia byť dve, na sebe úplne nezávislé „veci“. Má v sebe niečo socha zo sochára? Má v sebe niečo obraz z maliara? Maliar predsa vytvoril z farieb a svojej tvorivej vôle niečo úplne na ňom nezávislé, úplne inorodé a špecifické. Maliar len niečo vytvoril z príslušných „surovín“ a schopností a treba klásť dôraz na to „vytvoril“. Ibaže Stvoriteľ netvoril, ale STVORIL! To je niečo tak odlišné, že človek bez poznania Pravdy o tom nemôže mať ani len predstavu, o tých zásadných rozdieloch v týchto dvoch „činnostiach“. Niečo Stvoriť je priamo spojené s Pojmom „JA SOM!“, to ale by bolo na samostatnú prednášku. Vyžarovanie nie je Svetlo, ale „len“ vyžarovanie zo Svetla. Napríklad slnečné vyžarovanie je okrem iného nositeľom tepla. To by sme potom mohli povedať, že každý na Zemi, slnečným lúčom vystavený človek, má v sebe časť Slnka. To chápe každý, že je to nemožné. Slnko a široké spektrum jeho vyžarovaní sú tiež dve rozdielne veci. Predsa ak by sme mali v sebe niečo priamo zo Slnka, spálilo by nás to na popol a to vravíme len o povrchovom plášti Slnečného disku. Tak prečo potom tak mnohý človek nechápe ten istý princíp, prejavujúci sa aj v tom Najväčšom? Stvoriteľ je Živé Svetlo. Stvorenie však vzniklo na Stvoriteľov Impulz z vyžarovania tohto Božského Prasvetla! Vyžarovanie a samotné Svetlo, už len z povahy veci samej nie je a ani nemôže byť to isté! Božský je jedine Boh Stvoriteľ a Jeho dve oddelené Časti, teda Jeho dvaja Synovia. Preto sa právom o Stvoriteľovi hovorí, že je „Trojjediný“. Božia Ríša okolo Neho, je bezprostredné vyžarovanie, tvoriace okolo Stvoriteľa ochranný záhal, plný toho najčistejšieho života, majúci svoje nepredstaviteľne krásne, Majestátne formy a tvary. Rovnako Krajiny nepredstaviteľnej krásny a Bytosti nepredstaviteľných druhov! Ten najsvietivejší pohyb a život, panuje v týchto oblastiach, rozloha ktorých je z pozemského vnímania času a priestoru NEKONEČNÁ! To duchovné a teda aj my sami, pretože naša podstata je duchovná, sme mohli vzniknúť a sformovať sa až nepredstaviteľne ďaleko od týchto Výšin, od týchto Sfér, pre nás ako duchovné tvory navždy nedosiahnuteľných. Celé Duchovné Stvorenie, je len určitou „vysilenou“, druhovo inorodou časťou bezprostredného Božieho vyžarovania, ktoré sa v celkovom Bytí objavilo ihneď po vyrieknutí Slov Stvoriteľa „Buď Svetlo!“ Stvorenie teda vzniklo zo Stvoriteľových Slov, preto sa aj správne píše: „Na počiatku bolo Slovo a toto Slovo bolo u Boha…!“ A práve pri opise tohto deja je možné najlepšie vystihnúť, o aký Dej sa tu jednalo. Ľudské slovo je rovnako energia a ak ku komukoľvek prehovárame, nedávame mu nič zo seba, ani len atóm či kvark a rovnako ani Stvoriteľ, pri Jeho Živých Stvoriteľských Slovách, nedal zo seba ani tú najmenšiu časť, pretože to bolo a navždy zostane Božské Mystérium vyžarovaní, pri ktorom vznikli ihneď svety Najčistejšieho duchovna. Čiže duchovné Stvorenie, aj so všetkými bytosťami v ňom, je sformované duchovné vyžarovanie, nemajúce v sebe nič z toho prapôvodného, Božského vyžarovania a už vôbec nič z Boha samotného! V celom Stvorení je len jedna Bytosť, ktorá má spojenie z Božou ríšou a dokonca priamo s Bohom Stvoriteľom a to je Kráľ celého Duchovného Stvorenia. Neskôr bude na túto tému pohovorené v oveľa širších súvislostiach.. Človek sa teda bude musieť naučiť rozlišovať tieto hranice, túto zákonitú Hierarchiu Bytia a potom už nikdy nebude trpieť chorobnou domýšľavosťou, že má v sebe niečo Božské! Namiesto toho velikášstva, by sa mal človek usilovať hlavne o to, aby si dostál a aj zaslúžil označenie človek, aby konečne získal status pravého človečenstva a len potom pochopí, ako primitívne a nízke bolo jeho naparovanie sa, že má v sebe niečo z Boha samotného! Doba takejto rúhavosti končí! Blažení budú všetci, ktorým Svetlo Pravdy a ešte v poslednej chvíli bude môcť otvoriť ich duchovný zrak, lebo doteraz sa Pravde uzatvárali a dokonca pred Ňou utekali! Doba tejto lenivej povrchnosti na jednej strane, alebo zlovôle na strane druhej, však nenávratne pominula! Ten dobeh tohto zla, v určitej jeho zotrvačnosti, bude už len veľmi krátky. Pre každého dnes platí: „Buď – Alebo! Buď priamou cestou ku Svetlu a Pravde, bez akýchkoľvek okľúk a zdržovaní, alebo strmhlav do priepasti, odkiaľ viac NIET NÁVRATU…
My ľudia na Zemi, sme neboli stvorení na obraz Boží!
Myslieť si opak, by bolo strhovaním MAJESTÁTNOSTI STVORITEĽA, do nízkosti rozumu a „prachu hmoty“.
M.N.: „Narodenie a smrť človeka, ako aj jeho ďalšia reinkarnácia je len malý zlomok z celého Božieho stvorenia. My ľudia sme dielom Boha a slovné spojenie „stvorení na obraz Boží“ sa nikdy nespája s tým, že Boh je ako my. Predpokladám, že spojenie „na obraz Boží“ je síce pomenovanie správne, iba sa zle vysvetľuje. Tak ako keď staviate dom a máte k nemu projekt a vizualizáciu ako by mal vyzerať, tak asi takto sa dá chápať vyobrazené Božie dielo ktorým sme my. My sme len ten obraz, tá vizualizácia, no nie ten samotný dom. Aspoň ja to takto vnímam…“
Odpoveď: Vnímate to veľmi správne. Ak by sme to mali doplniť o konkrétnosti, tak naša duchovná iskra je v prvopočiatku skutočne len akousi iskrou, plamienkom, doslova ako semienko z čistej Duchovnej substancie. Ak je ale toto semienko ponorené do hmoty, prežívaním vzklíči. Obalí sa hmotou, teda duševnými záhalmi a nakoniec aj fyzickým telom v pozemskej rovine. Správnym žitím a prežívaním, učením sa a konaním Dobra, toto semienko rastie, vyvíja sa a mení podobu. Tá prvotná Duchovná iskra začína nadobúdať kontúry ušľachtilej Duchovnej postavy a čím viac sa takýto človek vyvíja a učí, tým rýchlejšie dozrieva a tým sa aj jeho Duchovná podoba zušľachťuje a tak naberá kontúry vznešenej Duchovnej bytosti. Opakovanými a správne využitými pozemskými životmi, splní svoju úlohu, aby vo svetoch záhrobných zakrátko dokončil i svoj celkový vývoj v Neskoršom Stvorení. Už nikdy sa potom nebude musieť vrátiť na Zem a ak dokončí aj vývoj v Svetlých oblastiach neskoršieho Stvorenia, smie už ako plne vedomý a Svetlom prežiarený Duchovný tvor vystúpiť až pred Bránu Raja a v poslednom odložení všetkého z tých mnohých púti Neskorším Stvorením, je napokon vpustený do Raja, ako plnohodnotný zrelý Ľudský Duch. Na začiatku púte to bola teda nevedomá, po živote túžiaca Iskra Ducha a na konci tejto vývojovej Cesty, je to plne vedomý, zrelý Ľudský Duch, nesúci si v sebe svojou čistotou a zrelosťou oprávnenie vstúpiť do Ríše Svetla, do nášho skutočného Duchovného Domova v RAJI /biblicky opísaný Raj sa netýka žiadneho miesta na Zemi, ani v Neskoršom Stvorení, je ním myslená Duchovná Ríša vo Svetlých Výšinách tohto Stvorenia/. Jeho zjasnelá postava najkrajších rysov a čŕt, mladíckeho vzhľadu a krásy, je už tou Duchovnou bytosťou, o ktorej môžeme povedať, že je to ZRKADLENIE Obrazu Božieho. ALE NA Obraz Boží, ako to je obrazne podané v biblii, boli v pradávnych časoch ihneď Stvorené najvyššie Duchovné, resp. PRADUCHOVNÉ Bytosti, Majestátne a ušľachtilé Svetlé postavy obrovských rozmerov, nekonečnej krásy a my sme po našom Vstupe do Raja, ako plne vyvinutí ľudskí duchovia, iba ZRKADLENÍM ich nádhery! Sú to však výhradne oni, ktorí boli stvorení na Boží Obraz a o ktorých sa píše v biblii. Na obraz Boží teda nie je stvorený žiadny človek na Zemi, ani v Neskoršom Stvorení. Cez všetku ich nádheru a jasnosť týchto Praduchovných Bytostí, sa jedná o skutočne len matný obraz Majestátnosti Stvoriteľa, pretože tieto Praduchovné Bytosti sú zasa svojim Zjavom a významom ZRKADLENÍM niektorých Bytostí v Božej Ríši a i z tých Majestátnych Sfér Bytia, je ešte nekonečne ďaleko k Stvoriteľovi. I Bytosti v Božej Ríši, sú ešte od Stvoriteľa nepochopiteľne ďaleko! Len si to prežime v čistote citu – MAJESTÁT Stvoriteľa a k tomuto Obraz postavme spravidla nevedomého a primitívneho človeka na Zemi, ktorý by sa chcel rovnať tomuto Obrazu Majestátnosti. Je to spupnosť, malosť a domýšľavosť toho najvyššieho druhu! Sú teda ďalšie a ďalšie Bytosti i v Božskej Ríši, oveľa Majestátnejšie a žiarivejšie, než naše Večné Praduchovné Vzory v tomto veľkom Stvorení ľudského ducha, ktoré je našim domovom. Dnes, tu na Zemi sme v jeho najspodnejšej časti, v oblasti, kde je ešte možné naviazať spojenie So Svetlom, s našim Duchovným domovom a tým aj získať možnosť konečného návratu Domov. Sú oblasti a úrovne, stojace v hierarchii Stvorenia ešte oveľa hlbšie, ako je Zemská sféra, odtiaľ však je precitnutie ducha už len veľmi obtiažne a tým aj malá pravdepodobnosť, že takýto ľudský duch aj nájde cestu Domov… Všetko to veľké Dianie, teda smeruje po veľkých stupňoch až k Trónu Najvyššieho, k Nekonečným diaľavám Najčistejšieho SVETLA. Pre nás je ale podstatné, že Praduchovné bytosti sú našimi Najvyššími učiteľmi a Vzormi v tomto našom Stvorení a neúnavne nám pomáhajú v našom vývoji. Oni boli Stvorení IHNEĎ ako plne vedomé a dokonalé Praduchovné Bytosti, no my sme druhovo o celé dva stupne stojaci tvorovia nižšie, v Hierarchii celého Stvorenia. Medzi Prastvorenými a nami, stoja ešte Stvorení, oni sa tiež, ako Prastvorení nemuseli vyvíjať, ale to by bolo už na samostatnú tému. My na Zemi sa musíme k nutnému stupňu duchovnej zrelosti ešte len vyvinúť, ale v tom vývoji a v tej námahe, je obsiahnuté neopísateľné čaro Bytia, pretože tak, ako na Zemi každého človeka šľachtí práca, čestná a poctivá snaha o „chlieb každodenný“, tak o čo krajšie je to v rovine ducha, ak sa človek správne namáha aj duchovne a deň po dni odhaľuje viac a viac z nádhery tohto Božieho Diela Stvorenia. Je to ako nikdy nekončiace Tajomstvo, postupne odkrývať tú nádheru Života. Tu už slová nestačia, tu už nastupuje blaženosť…
(Keď zasadíme 2 vrecká zemiakov, určite nakopeme 4-6 vriec) 🙂 Nezaoberajme sa tým, čo nechceme (priťahujeme to). Myšlienky, smútky i trápenia majú svoju silu. Čím viac proti niečomu (niekomu) bojujeme, to negatívne (čo sa nám nepáči) podporujeme (tým že na to myslíme, očakávame, pripravujeme sa …), ono rastie a tým skutočnejším sa to stáva… my sa potom cítime bezmocní….. (aj keď v skutočnosti bezmocní nie sme) 🙂. Meňme svoj postoj v postoj prijatia, nechajme ľudí, veci, udalosti a deje odplávať a „ONI nám dajú pokoj“. Uvedené tvrdenia platia pri ohováraní v práci, v rodine, v priateľstvách, patria tu partnerské hádky, hádky s deťmi, či „zúfalé chcenia“ niečo zmeniť. Prestaňme sa trápiť a hovoriť o veciach ktoré nechceme, myšlienkami a prežívaním ich živíme a oni rastú a ako silnejšie nás zajtra počkajú. Nie nadarmo sa vraví „Na po… i záchod spadne“ 🙂 . Čím silnejšie sa postavíme do role „chudáka“, ktorého je treba ľutovať, lebo sa mu deje všetko zlé, o to rýchlejšie sa to bude i realizovať. Ak sa budeme ľutovať my sami, neočakávajme že sa niečo zlepší, naopak … bude ešte horšie. Preto preč s takýmito myšlienkami, neplytvajme vlastnou silou i silou zhora na negatívne veci. Pokúsme sa vnútorne pustiť vecí ktoré nás trápia (ono sa to vždy nejako vyrieši). Predstavme si, že príde partner domov s „hádavou náladou“ . Čo sa vo väčšine domácností udeje? Nemusím to rozoberať, zažívame … 🙂 . Ale, ak budem múdry/a a nenechám sa do hádky zatiahnuť, lebo som nad vecou, uvedomujem si energie partnera (alebo kohokoľvek, kto hádku provokuje) i o čo sa snaží, tak to nechám voľne plynúť, nebudem sa brániť ani obhajovať, veď ja dobre viem kto som i aký/á som a nemusím o tom diskutovať (keď on/ona má hádavú náladu). V takomto prípade sa so mnou asi ťažko poháda, nemá súpera – ja s ním nebojujem, ja počúvam (a možno sa v duchu i usmievam) 🙂 (som nad vecou)…. Vždy, keď sa od niečoho citovo odpútame, ono samo odíde… Zrekapitulujme svoj život a spomeňme si na situácie, keď sme sa kvôli niečomu s niekým zúfalo hádali a bránili a dookola sa obhajovali. Je pravidlom, že čím väčšia obrana, tým väčší útok. Prečo? Treba si uvedomiť, že TAKMER VŽDY (to je tiež pravidlo 🙂 ) SA BRÁNIME, keď NIE SME SI ISTÍ SVOJOU POZÍCIOU, SEBOU, SVOJIM ROZHODNUTÍM… Ak nás niekto obviní z toho, čím sme si istí, že nie sme (zlodej, mimozemšťan a pod.), tak sa bez problémov dokážeme tomu zasmiať a hodiť to z pleca na plece. Určite sa nezačneme hádať a rozvíjať diskusiu o mimozemšťanoch, alebo o tom kto je zlodej, alebo ako to dotyčný myslel a že to nie je pravda a podobne. Ale, akonáhle sa nás niečo dotýka, tak sa necháme vyprovokovať a oheň je na streche… Ak sme objektom ohovárania, a pri všetkej skromnosti, sme si vedomí že na našej strane žiadna chyba nebola (samozrejme musí nastať naša vnútorná rekapitulácia danej konfliktnej situácie, alebo našej povahy) a budeme si pripravovať reči na svoju obhajobu, garantujem vám, že je to zbytočné a ešte sa to zhorší. Ak niekoho „škrieme“ (prečo, vie iba on sám) tak ten svoj postoj voči nám len veľmi ťažko bude chcieť zmeniť a ak má silu (osobnostnú, zlostnú, mediálnu a pod.) postará sa o to, aby nás v zlom svetle videli i iní … Čím bude väčšia naša obrana rečami a komentármi, tým viac sa to bude rozmazávať a za chvíľu sa „kúpeme až topíme v … „ Ak si prestaneme takýchto ľudí všímať, ak prestaneme partnerovi v hádavej nálade oponovať, ak si vypočujeme na svoju adresu nepeknú poznámku a s hrdosťou sa nad to povznesieme (lebo vieme, že to je len malosť, nezrelosť, či zúfalstvo „útočiacich“), ak prestaneme dodávať energiu svojimi „rozoberaniami, smútkami a pod., samo to odíde. Netvrdím, že netreba za seba bojovať a byť letargický, či ľahostajný, ale stačí ak budeme nenútení, prirodzení, vedomí si svojej ceny a hodnoty i toho kto som a aký som človek a tým pádom seba vedomý (bez zloby, bez mučivých myšlienok, bez nervov, negatívnych očakávaní, či negatívnych prežívaní). Nebojujme, radšej sa zamerajme na svoje pozitívne stránky, na to, ako žijeme, na to, aby sme boli príkladom… 🙂. Pekný deň a utekajme do života BYŤ VZORMI (v čomkoľvek chceme, len si niečo vyberme 🙂 ). S Láskou Tatiana
Mnohí ľudia sa pýtajú, prečo je práve židovský národ taký výnimočný? Prečo je tak vysoko vyzdvihnutý spomedzi všetkých národov? Prečo si práve jeho Stvoriteľ vyvolil? Veď keby sme zobrali už len čisto duchovnú oblasť, v dobe, kedy vzniklo židovské náboženstvo vznikli, alebo už dávno jestvovali aj iné, veľmi hodnotné náboženské systémy. A to napríklad v Indii. Celkom konkrétne trebárs Védy.
Védy v ich čistej podobe sú naozaj náboženstvom, veľmi úzko spojeným s pravdou bytia. Je to duchovné poznanie, ktoré každého, kto sa ním riadi vo svojom živote, musí nevyhnutne viesť k výšinám Svetla. No a na Védy nadväzuje a v mnohom z nich čerpá aj neskorší budhizmus. Ide o taktiež veľmi prepracovaný náboženský systém, schopný viesť svojich stúpencov veľmi vysoko nahor. Tak prečo práve židia sú povolaným národom, ktorých si vybral samotný Stvoriteľ?
Táto otázka je absolútne oprávnená a široká verejnosť by mala skutočne vedieť, v čom spočíva židovská výnimočnosť. Kto však chce spoznať správnu odpoveď, musí mať aspoň určitý základný prehľad o stavbe nášho univerza a jeho jednotlivých úrovniach, ktoré sa v ňom nachádzajú.
My žijeme teraz na zemi, v pozemskej úrovni bytia. Nad pozemskou úrovňou sa nachádza takzvaný druhý svet, kam odchádzajú ľudské duše po odložení svojho fyzického tela, čiže po svojej smrti. Pokiaľ žili cnostne a spravodlivo, odchádzajú do vysokých a svetlých úrovní druhého sveta. Pokiaľ žili nespravodlivo a bez cností, odchádzajú do nízkych úrovní druhého sveta. Tie sú pre svoju nízkosť a utrpenie v nich panujúce nazývané peklom.
Aj z vyšších, aj z nižších úrovní druhého sveta sa však ľudské duše opätovne rodia naspäť do pozemskej úrovne za účelom ďalšieho duchovného rastu a duchovného dozrievania. No a zavŕšenie celej tejto veľkej školy života spočíva v tom, že prostredníctvom rozvíjania dobra a cností dokážeme duchovne dozrieť natoľko, že sa po svojej fyzickej smrti povznesieme až do najvyšších úrovní druhého sveta a odtiaľ, ako už dokonalým duchovným bytostiam je nám dovolené vstúpiť do ríše Ducha – do večného kráľovstva nebeského.
A práve toto povznesenie sa do raja je zmyslom celého nášho bytia. No a Védy a budhizmus sú učenia, ktoré ľuďom cestu do raja ukazujú. Sú to učenia, ktoré ich prostredníctvom rozvíjania dobra a cností vedú k bránam kráľovstva nebeského.
Ale pozor! Nad úrovňou kráľovstva Ducha, nad úrovňou kráľovstva nebeského existuje ešte aj ďalšia úroveň. Alebo inak povedané, ďalšia ríša. A síce ríša božská. No a nad božskou ríšou sa nachádza more plameňov bezprostredného vyžarovania Stvoriteľa. A až za ním jestvuje Stvoriteľ samotný vo svojej, nikým, ani obyvateľmi božskej ríše nepoznanej, skutočnej podstate.
No a týmto vysvetlením sa už pomaly dostávame k pochopeniu, prečo bol židovský národ tak vysoko vyzdvihnutý. Odpoveď spočíva vo výške napojenia smerom nahor. Ak totiž Védy a budhizmus majú napojenie do ríše Ducha, otec židovského národa Abrahám sa dokázal vo svojom vnútornom zrení napojiť až k samotnému Stvoriteľovi.
Samozrejme, že aj pred Abrahámom mali mnohé dávne národy určité povedomie o existencii jediného Stvoriteľa všetkého, ale u nich to bolo len povedomie, zatiaľ čo u Abraháma došlo ku priamemu kontaktu so Stvoriteľom. A keďže dosiahnutie takéhoto kontaktu a takejto vysokej miery napojenia smerom nahor bolo v tej dobe na zemi absolútne ojedinelé, stal sa preto židovský národ národom povolaným.
Nestal sa ním teda preto, že by si ho Stvoriteľ nejako náhodne vybral spomedzi všetkých národov sveta, ale stal sa ním preto, lebo jedine židia sa v tej dobe dokázali vo svojom vnútornom zrení povzniesť až k Stvoriteľovi a dostať sa s ním do priameho kontaktu. Ich spojenie s Najvyšším ich teda automaticky postavilo na najvyššiu duchovnú priečku spomedzi všetkých národov.
Keby sme si mali tieto skutočnosti nejakým spôsobom priblížiť na príklade z pozemského sveta, tak snáď trebárs tým, že je rozdiel, keď sa niekto osobne pozná so zástupcom riaditeľa nejakej organizácie, alebo podniku, a keď sa niekto iný pozná priamo s riaditeľom. No a napojenie Véd a budhizmu možno prirovnať k známosti so zástupcom riaditeľa, prostredníctvom spojenia s ríšou Ducha a Duchom Božím, ktorý v nej vládne. Avšak židovstvo sa môže pochváliť známosťou priamo s riaditeľom, čiže samotným Stvoriteľom. Na základe tohto sa stali židia národom, povolaným k veľkým veciam.
Žiaľ, ako sa však vraví, je veľa povolaných, ale len málo vyvolených. Len málo je teda tých, ktorí sa stanú vyvolenými na základe reálneho naplnenia svojich predpokladov. V tomto smere židovský národ sklamal. Nestal sa národom vyvoleným, pretože nenaplnil svoje povolanie k veľkým veciam. Tragicky zlyhal a uholným kameňom jeho pádu sa stala osoba Ježiša Krista, ktorý bol Synom Božím, čiže pozemským Vyslancom toho Pána, ktorý bol Pánom židov. Avšak židovský národ sa od jeho Vôle časom odklonil až natoľko, že nebol schopný poznať a prijať Syna svojho Pána v osobe Ježiša Nazaretského.
V evanjeliách sú zaznamenané slová, vytýkajúce židom tieto skutočnosti. Píše sa v nich: „Ku svojim vlastným prišiel a jeho vlastní ho neprijali“. No a tragédia odklonu židovského národa od svojho Pána a jeho Vôle bola zavŕšená zákernou vraždou jeho Syna. Týmto činom židia stratili svoju povolanosť a ich povolanosť k uskutočneniu veľkých vecí prešla na kresťanstvo. Na kresťanstvo, ktoré v osobe Ježiša Krista poznalo Syna Najvyššieho a tým pádom získalo priame napojenie až k Ocovi nebeskému, o ktorom Ježiš často hovoril. Židovský národ však sklamal a medzi ním a jeho dovtedajším spojením so Stvoriteľom stojí ako prekážka odmietanie jeho Syna.
Ako už bolo spomenuté, a ako je zaznamenané v evanjeliách, Ježiš často hovoril o Otcovi nebeskom, čo je naozaj názornou ukážkou a potvrdením najvyššej miery napojenia smerom nahor. No a práve prijatím a akceptovaním najvyššieho napojenia smerom nahor, ktoré Ježiš učinil svojim učením ešte silnejším a vedomejším, sa stalo kresťanstvo na dlhé stáročia najvyššie duchovne stojacim náboženstvom na zemi. A s najvyššou mierou duchovnosti kresťanstva a jeho hodnôt bol spojený i pozemský vzostup európskych kresťanských národov. Preto stála kresťanská Európa dlhé stáročia na vrchole duchovnom, ale zároveň aj na vrchole svetskom.
Samozrejme, že nikto nechce popierať skutočnosť, že kresťanstvo má na svedomí veľké množstvo zla a nešťastí, ktoré privodilo mnohým jednotlivcom, alebo celým národom. Tu si je ale treba uvedomiť, že takýmto spôsobom sa chovali iba tí jedinci, čo vôbec nepochopili podstatu učenia Ježiša Krista a svojim zlovoľným jednaním voči iným ľuďom, alebo iným národom sa otvorene postavili proti jeho učeniu o nevyhnutnosti lásky k blížnemu.
Alebo potom išlo o ľudí, ktorí kresťanské ideály a kresťanstvo ako také iba nehorázne zneužívali, aby pod pláštikom jeho krásnych ideálov usilovali len o svoje vlastné zištné, finančné, politické, alebo mocenské ciele. Takéto zlovoľné jednanie jednotlivcov, alebo celých skupín ľudí, spojených s kresťanstvom však nič nemení na realite napojenia kresťanstva prostredníctvom učenia Ježiša Krista až k Otcovi nebeskému. A práve pre toto napojenie bolo kresťanstvo vlajkovou loďou všetkej duchovnosti na zemi. A kvôli tejto vysokej miere napojenia smerom nahor ním aj naďalej zostáva.
Tým však ale nemá byť v nijakom prípade upretá mimoriadne vysoká duchovná hodnota Véd, alebo budhizmu. Ich napojenie je však o niečo nižšie, konkrétne do ríše Ducha, kam má smerovať púť každého človeka.
PS. Ak bude niekto neustále namietať, že kresťanstvo nemôže stáť tak vysoko, pretože inak by predsa nemalo na svedomí toľko zla, treba si len spomenúť na známe úslovie, hovoriace, že pod svietnikom je vždy najväčšia tma. To znamená, že čím je niečo vyššie stojace, hodnotnejšie a svetlejšie, tým viac je to napádané a atakované zo strany temna, ako nepriateľského protipólu všetkého svetlého.
Lebo ak trebárs stojí niekto duchovne relatívne nízko, nie je ho v podstate ani potrebné nejako zvlášť atakovať, pretože na základe mnohých vlastných nízkostí, alebo duchovnej ľahostajnosti aj tak postupne smeruje nadol do temnoty. Čím sa ale niekto dostáva duchovne vyššie a duchovne vyššie stojí, tým väčšia je snaha zo strany temna všemožným spôsobom ho strhnúť opäť nadol, do náručia temnoty a nízkosti. Alebo, ak sa to nedá a ľudia sú pevní v cnostiach a odolávajú, tak ich treba aspoň pošpiniť a skompromitovať v očiach iných.
No a žiaľ, smutným faktom zostáva, že mnoho kresťanov a mnoho vysokých cirkevných hodnostárov neodolalo tomuto silnému nátlaku temnoty. Podľahli jej a častokrát sa stali jej priamymi služobníkmi. A tým vrhli zlé svetlo na celé kresťanstvo. Kto ale nie je povrchný a plytký vo svojom posudzovaní, dokáže tieto veci od seba odlíšiť. Dokáže pochopiť, v čom spočíva veľkosť kresťanstva a jeho výsadné postavenie spomedzi všetkých duchovných učení na zemi, ale zároveň si tiež uvedomuje, prečo mnohí takzvaní kresťania napáchali počas dlhej histórie také množstvo zla.
-Treba poznamenať, že kresťanstvo bolo v tej dobe najbližšie Ježišovmu učeniu, no už v tej dobe obsahovalo veľa falošných učení ako aj dnes, čím v podstate zvádza ľudskú dušu na nepravú cestu. Každá dobrá lož má v sebe aj kúsok pravdy a tu to platí rovnako. Keď sa človek do bodky riadi tým, čo učí kresťanstvo, prijíma z duchovnými pravdami, ktoré učí aj nepravdy, ktoré odvádzajú zo správnej cesty a to je mimoriadne nebezpečné. Preto jediným správnym ukazovateľom cesty je len naša duša a kto sa chce riadiť kresťanstvom, musí dávať veľký pozor čo je pravda a čo nie. K duchovnému vzostupu nám nie je potrebné žiadne spoločenstvo, žiadna cirkev, žiadne učenie vymyslené človekom. Cirkev to vie, a preto učí zavádzajúce veci, ktoré lichotia ľudským slabostiam, a tak si udržiavajú moc a postavenie. Každý ma prístup k Bohu a k vyciťovaniu toho, čo je správne cez svoje vnútro a to kedykoľvek a kdekoľvek.
-Židovský národ v tej dobe stratil svoje duchovné postavenie, a v dnešných prevratných časoch sme tým vyvoleným národom my Slováci, respektíve Slovensko a Česko. Slovensko ako ženská (pasívnejšia, duchovnejšia) časť, a Česko zastupujúce tu mužskú (aktívnejšiu) časť. Preto nás temné sily rozdelili a preto sa budeme musieť opäť spojiť do jedného celku. Pre túto vyvolenosť je v dnešnej dobe na našom území inkarnovaných veľký počet svetlých duchov, ktorí pracovali pre svetlo za čias Ježiša, a rovnako sú pripravení plniť svoju úlohu aj v tejto prevratnej dobe.
Nech je každý deň radostným poďakovaním Bohu za všetky dary a požehnania, ktoré sa nám dostávajú. Služba Bohu založená na dobrovoľnej voľbe a jej napĺňanie zo srdca a preduchovnený život plný radosti a pohybu by mali byť náš každodenný chlieb. Ak má niekto pocit, že svoje poslanie nie je schopný naplno vykonávať práve kvôli nejakým vonkajším okolnostiam, nie je to celkom tak.
Prekážky na svojej ceste si každý stavia sám. A to v neúplnom pochopení pôsobenia zákonov Božích. Keď však postavíte Boha na prvé miesto, všetko ostatné do seba zapadne. Jedinou prekážkou je nesprávne nastavenie životných priorít. Prílišné rozumárčenie zatieňuje a zatláča skutočnú podstatu toho, ako máme žiť a našou úlohou je rozpoznať, kedy nás obmedzuje rozum a nastaviť sa späť na správnu cestu. Nie je ľahké byť takým akých nás chce mať náš Otec, hlavne nie v dnešnej dobe plnej nástrah, ale každý z nás má v sebe kompans a aj vo svojom okolí môže nájsť oporu v tých, ktorí sú už teraz vediaci.
Veľmi častou prekážkou pre ľudí býva ich nevedomá lenivosť a rezignácia voči dianiu v nesprávnom nastavení mysle. A to v tom zmysle, že sa človek mylne domnieva, že koná dobro tým, keď sa do ničoho nezapája a stará sa iba o seba. Naoko to vyzerá pekne a človek je šťastný a žije si pokojný život, no cítiť z neho neživú silu až stagnáciu, ako nahromadené bahno v rieke. Je povinnosťou každého človeka, obdareného výsadou myslieť, aby všetko okolo seba do hĺbky skúmal! Ak sa iba zameriava na naplnenie svojich pozemských potrieb, padá na úroveň zvierat v tom ako iba pudovo koná a životom iba pláva.
Vyvarujte sa nečinnosti kvôli povrchným dôvodom. To je presne to, čo od vás temnota chce. Vediaci a povolaní, nedajte sa zmanipulovať!!! Vaša aktivita a plné odovzdanie vaším úlohám je to, čo vás má poháňať a pomáhať tak aj ostatným. Ak sa takíto ľudia budú spájať a obklopovať sa seberovnými, či takými, ktorí potrebujú ich vedenie, v konečnom dôsledku vytvoria svetelné stĺpy, ktoré sú tak potrebné pre ľahšie víťazstvo Svetla na zemi.
Spájajte sa všetci ľudia dobrej vôle a vytvárajte podporné komunity pre hľadajúcich. Vaše pôsobenie pre ľudí okolo vás musí byť citeľné a viditeľne. Keď žiarite Božím svetlom priťahujete k sebe ľudí vám podobných. Ukazujete cestu a ste príkladom. Takto meníte smer budúcich udalostí. Buďte si vedomí svojej moci a používajte ju správnym spôsobom. Pokiaľ sa cítite byť priťahovaní k niekomu, či niečomu, vyciťujte dôvod prečo je to tak. Zlo rado láka všemožnými spôsobmi. Buďte ostražití a opatrní, čistite svoje myšlienky, aby ste zbytočne nekalili vodu pre prúdy vedenia, ktoré k vám Zhora prúdi. Nepoľavujte teraz vo vašej snahe, práve teraz je vaša činnosť najpotrebnejšia. Ešte nie je dokonané! Nezaspávajte na vavrínoch.
