Väčšina ľudí sníva o šťastnom živote plnom lásky, mieru, pokoja, radosti, o živote, ktorý si vždy priali. Lenže takýto život nám nepadne z neba do náručia bez nášho pričinenia. Je potrebné preto niečo urobiť, vzdelávať sa v poznaní Božích zákonov a v každodennom prežívaní sa nimi riadiť. Človek sa musí v prvom rade zmeniť z vnútra, spoznať svoje slabosti, previnenia, poučiť sa z nich a snažiť sa dennodennou prácou na sebe tieto slabosti a previnenia odstrániť a nahradiť ich cnosťami. Budovaním týchto cností sa človek stáva lepším a dostáva sa na správnu cestu k Svetlým výšinám a poznaniu Pravdy. Zoznam siedmich cností je: Pokora Štedrosť Cudnosť Striedmosť Mierumilovnosť Dobroprajnosť Činorodosť
Protipólom siedmich cností je sedem hlavných hriechov. Sedem hlavných hriechov je podľa rímskokatolíckej cirkvi sedem hriechov, ktoré sú zväčša pôvodom ďalších hriechov. Sú to: Pýcha Lakomstvo Smilstvo Obžerstvo Hnev Závisť Lenivosť
Pojmom hlavný hriech sa nemyslí hriech, ktorý je najvážnejší, najťažší či najsmrteľnejší. Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy, preto sa v iných jazykoch nazývajú aj kapitálne hriechy, alebo kardinálne hriechy. Hlavnými hriechmi sa nazývajú preto, lebo plodia iné hriechy a neresti. Spoločným menovateľom hlavných hriechov je panovanie rozumu a s tým spojená duchovná lenivosť.
Skúsme si postupne prejsť jednotlivé hriechy a cnosti, lebo poznaním hriechu, nášho nepriateľa o ktorom veľa krát ani nevieme, že ho máme, sa ho môžeme ľahšie zbaviť a nahradiť ho cnosťou.
PÝCHA: Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií človeka. Pochádza z márnomyseľnosti, domýšľavosti, sebapreceňovania, čo vychádza z panovania rozumu a duchovnej lenivosti. Pýcha často prechádza do hnevu, závisti, nenávisti, žiarlivosti až agresie. Zabraňuje uznať kvality niekoho iného a nedovolí uznať prínos niekoho iného do života. Pyšný človek uznáva len seba, je povýšenecký, nikdy neprizná, že zlyhal a nestojí o odpustenie. Pyšný nie je schopný uznať pravdu a najmenej vtedy, keby sa mal skloniť a povedať, že sa zmýlil, zhrešil. Radšej sa bude usilovať o to, aby pravdu zničil. Robí nešťastným seba aj okolie, seba vidí ako dobrého, skromného, dokonalého človeka so všetkými cnosťami. Pyšný človek si sám sebe pripadá veľmi pokorný, zatiaľ čo pokorný človek si sám sebe pripadá veľmi pyšný. Pyšný človek zažije málo lásky a ľudského tepla, lebo nechce mať s ním nik nič spoločné. Preto sa často stáva obeťou závisti, nespokojnosti, samoty, zúfalstva.
Protipólom pýchy je pokora.
POKORA: Pokora je duševný stav vyplývajúci z uvedomovania si vlastných nedostatkov, poníženosť, úcta k inému. Pokoru dnes ľudia vnímajú ako starodávnu vlastnosť, zrejme preto, lebo sa skoro úplne vytratila a ľudia ju nepoznajú. V momente, ak si človek myslí, že je pokorný, tak v tom momente pokoru stratil. Pokora, ak je skutočná, tak je prejavom vnútornej zrelosti a čistoty. O pokore Duch Pravdy napísal: ,,Poznanie je však pokora! Lebo kto má pravé poznanie, nemôže pokoru nikdy vylúčiť, pretože poznanie a pokora sú jedno. S pravým poznaním prichádza ako samozrejmosť súčasne i pokora. Kde niet pokory, tam nikdy niet ani pravého poznania! Pokora znamená slobodu! Len v pokore spočíva pravá voľnosť každého ľudského ducha!“ Za pokorného človeka hovoria jeho činy a nie prázdne slová. Pokora úzko súvisí aj s vďačnosťou a pomoci iným. Pokorný človek pomáha druhým, bez očakávania odmeny alebo vďaky, nie je vďačný len za materiálne veci, ktoré ho obklopujú, ale za všetko, čo mu prichádza v prežívaní každý deň, a tým sa postupne približuje k dokonalosti svojho ducha.🌞
Mnohí vedia alebo aspoň čítajú o tom, že sme v dobe, kedy sa oddeľuje zrno od pliev, teda v Božom súde. Prečo je to však tak? Prečo to musí byť a akým spôsobom sme súdení?
Súdení sme preto, pretože doba jednoducho dozrela do takého štádia, kedy je to nevyhnutné pre ďalšie pokračovanie života na Zemi. Poďme však od začiatku. Veľmi dávno sme ako nevedomé duchovné semená prišli na Zem, pretože sme ako takéto nevedomé semeno túžili po sebauvedomení a tak sme sa tu dole prišli vyvíjať, aby sme sa tak stali vedomými a prišli do ríše ducha ako sebauvedomelé ľudské bytosti. V očakávaní, že tu zo Zeme spravíme spoločným konaním praobraz duchovného raja, sme sa však otočili inou cestou a zabudli sme na svetlo, ktoré sme mali prijímať a rozširovať. Zabudli sme na Boha a pokiaľ sme si aj naňho spomenuli, tak sme si ho vysvetľovali po svojom cez rôzne náuky a náboženstvá. Tak ako v minulosti tak to platí aj dnes. Podľahli sme vplyvu Luciferovmu, a tak sme si na seba začali nabaľovať čoraz ťažšiu karmu podľa zákona čo človek zaseje to aj zožne. Keďže sme uctievali iba nízke formy, ktoré v sebe nemajú nič svetlé a nič živé, tak temno tým naberalo na sile a upevňovalo si čoraz viac svoj vplyv a moc nad nami. Začalo nás zamotávať do spletí lží a nízkych pohnútok. A keďže temno je nenásytné a ľudia povoľní jeho vplyvom, nezastaví sa, kým ľudstvo nestiahne do najhlbších hlbín.
Preto Boh poslal obrovské množstvo pomocí a vyslancov, ktorí nás mali prinavrátiť späť na správnu cestu. Nakoniec však po každom víťazstve svetla nad temnotou v dušiach zvíťazila ľudská domýšľavosť a pohodlnosť a tak to, čo bolo krvopotne svetlom dosiahnuté pre ľudí, aby sa vrátili na správnu cestu, bolo prekrútené zapadnuté prachom. Zakaždým. Dokonca aj vtedy, keď na Zem zostúpil sám syn Boží, aby zachránil zblúdené duše. Z Božej ríše zišiel až k nám dole, aby nás mohol prinavrátiť späť k Bohu, a my sme ho miesto vďaky ukrižovali. Nie len to, cirkev dokonca z toho vytvorila obraz obety. Vykladá to tak, že to bolo dokonca Bohom chcené takto nechutne zavraždiť Božieho syna! Vraj nás tým vykúpil za naše hriechy…
Nebolo to však zbytočné, pretože semienka pravdy sa predsa zasadili v dušiach, ktoré si ju niesli v sebe a šírili ju ďalej a tak sa zabezpečilo, že ľudstvo sa nezrútilo do záhuby. Keby táto pomoc neprišla, našimi neustále zosilňujúcimi sklonmi ku všetkému nízkemu by sme strhli celú Zem do najhutnejších oblastí, inak povedané do oblasti pekla. Tak ako totiž nad nami jestvuje mnoho svetlých úrovní smerom k Bohu, tak jestvujú úrovne smerom dolu do temných oblastí. A tak ako sa môžeme svetlými alebo temnými myšlienkami pozdvihnúť nahor, môžeme si tými nízkymi uškodiť. Deje sa to ako v malom tak aj vo veľkom merítku. Každý svojím kúskom zmýšľania a cítenia prispieva ku kolektívnej karme ľudstva. Preto dokážeme celú Zem hromadným vysielaním nízkych vibrácií dostať nižšie do oblastí, ktoré sú viac vzdialené svetlu, teda sú hutnejšie, presne tak ako aj myšlienky, ktoré nás tam dostali. Pokiaľ by sa však Zem dostala príliš nízko, nedokázal by ju už Boh vytrhnúť späť nahor bez toho, aby nemusela byť zničená, pretože by bola v plnom zovretí temna. Svetlo by sa totiž nemalo o čo zachytiť, keďže ako Lucifer dokáže šíriť svoj falošný princíp jedine cez ľudí, tak Boh potrebuje svojich bojovníkov na vydobytie víťazstva svetla.
Takže nie je otázka, čo urobí Boh, ale čo urobíme my! Pokiaľ si svojím konaním privodíme temnú budúcnosť a odmietneme prijať svetlo, potom musíme zákonite smerovať naprieč temnote až k úplnému rozkladu. Avšak Boh je milosrdný a tak nám neustále posielal rôzne pomoci, aby to tak nemuselo dopadnúť. My sme sa však nakoniec vždy od svetla odvrátili a naše smerovanie išlo presne touto temnou cestou. Aj keď máme slobodnú vôľu a Boh nevie, ako sa my rozhodneme, vidí budúce udalosti na základe nášho aktuálneho nastavenia. Je to akoby ste videli rýchlo sa rútiace auto do ostrej zákruty a k tomu na zľadovatenej ceste. Presne viete určiť kde skončí.
Každý z nás už bol na Zemi mnohokrát, až príliš dlho na to, aby pokročil vo svojej ceste. Celé Božie stvorenie je v neustálom pohybe, pretože jeden zo zákonov stvorenia je zákon pohybu. Všetko čo v sebe má život musí byť neustále v pohybe. Nečinnosť jestvuje iba v hmotnej rovine, akonáhle sa človek snaží prebudiť duchovne, musí vyvinúť pohyb. Pohyb je totiž podstata všetkého duchovného. Preto ako sa točí kolobeh stvorenia, raz musí dospieť do bodu, kedy sa budeme musieť zodpovedať pred Božím svetlom za svoje všetky životy, za to čo sme v nich dokázali.
Iba ten, kto pred týmto svetlom obstojí, môže pokračovať ďalej a stúpať nahor. Mnohým sa to javí ako príliš prísne, ale je to len neúprosná spravodlivosť. Keby aspoň trochu chápali Božie zákony, snažili sa vidieť to z vyššieho nadhľadu a uvedomovali si, koľko námahy pre nás Boh vynaložil, aj keď nemusel, aby zvrátil náš osud. Vítali by to s otvorenou náručou. Je to taktiež jediná možnosť záchrany ľudstva. Prečo? Pretože pokiaľ budú na Zemi škodcovia, ktorí čo i len najmenším spôsobom umožňujú zlu, aby sa cez nich prejavilo, nebude možný vzostup, pretože temno sa bude šíriť cez každú štrbinku a zväčšovať svoj vplyv, ako to bolo doteraz po celé veky. Zvlášť keď sa v dnešných časoch Zem nachádza príliš nízko a je teda ľahšie dostupná temnote, ktorá to má s nami jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Je to tak správne a chcené a je to spravodlivosť! Bude sa snáď farmár prizerať šíriacej sa nákaze medzi svojimi ovcami, kým všetky nepomrú, alebo oddelí chorľavé od tých zdravých? Boh nechal svojim ovečkám dostatok času na vnútorné dozrievanie, teraz však musí oddeliť to dobré stádo od nakazeného. Aj keď to mnohí, ktorí majú nasadené kvietočkové okuliare namočené v mede nedokážu poňať, iná možnosť nie je. Pokiaľ nepríde rana zhora, zrútime sa postupne do záhuby. Stačí si naštudovať pojem NWO a môžeme presne vidieť, čo bolo pre nás pripravené a to by bol začiatok. Preto je teraz ten najvyšší čas, a preto medzi nami nemôžu zostať takí, ktorí v sebe nemajú svetlo, ale šíria tu nákazu. Temno totiž samo o sebe nezmôže nič, ono môže iba lákať, to my mu umožňujeme získať vplyv a moc.
Preto je vyhladenie všetkého temného a nastolenie prísneho svetlého rádu jediná možnosť, ako zachrániť ľudské duše. Preto tiež bude v nadchádzajúcej tisícročnej ríši podviazaná ľudská vôľa a bude podradená tej Božej. Temno bude taktiež zviazané. Pokiaľ si však aj po uplynutí tejto doby vyberieme opäť temnotu a jej lákadlá, jediná cesta bude smerovať k nášmu rozkladu. Chráňme sa, aby to tak nebolo! Vyvíjajme všetky naše vnútorné sily k tomu, aby sme stúpali nahor. Budeme po tisíc rokov podriadení Božej vôli, aby sa Zem dostala opäť do tej výšky, kam patrí a aby sa nám svetlo vpísalo do duší. A keď budeme neúprosne zameraní len na to svetlé, budeme si môcť toto svetlo udržať a už neklesnúť späť do bahna!
Dúfam, že nie je zaťažko každému pochopiť, prečo sme ako ľudstvo súdení a prečo to tak musí byť. Boh jednoducho povedal dosť a už v dobe, keď po Zemi kráčal Syn Boží Ježiš sa vysoko nad nami v Božej ríši pripravoval na čas súdu druhý syn Imanuel, teda vôľa Božia, pretože pád ľudstva sa nedal zastaviť. Preto teraz s neúprosnou presnosťou jeho meč rozsúdi aj to, čo by najradšej zostalo skryté. Mali by sme za to ďakovať, pretože budeme konečne zbavení všetkej špiny a pozdvihnutí na miesto, kam patríme a kde máme pôsobiť. Nevieme si ani predstaviť, koľko je toho potrebné zo strany svetla vykonať, aby bol možný vzostup a zakotvenie svetla nad nami. Mali by sme sa však tiež namáhať, a nie nečakane pozorovať, alebo vyčkávať, kým sa to stane. Božia vôľa totiž nesúdi len svetlo a temnotu, ale súdi živých a mŕtvych! To znamená živých alebo mŕtvych duchom. V novej dobe musia predsa zostať len takí, ktorí sa skutočne chcú pričiniť na stavbe svetlej Zeme. Vlažnosť nebude mať miesto, vyžaduje sa rázny postoj a činy. Každý musí hrdo ukázať čieho ducha je služobníkom.
Ako to prebieha?
Prebieha to tak, že všetko sa rozsúdi samo v sebe. To znamená, že nebudeme stáť na rozsudok v nejakom rade ako na hotdog, ale sami sa rozsúdime na svetle, ktoré k nám prichádza. čím bližšie sa prichádzajúce svetlo, teda vôľa Božia k nám nachádza, tým väčší tlak na nás vyvíja. Dokonca aj rôzni pozemskí vedci pozorujú neznáme prichádzajúce žiarenie z vesmíru, ktoré sa približuje k Zemi a nevedia čo je zač. Pod tiažou tohto svetla sa nejde schovať nikam, a bude vyvíjať na nás tlak, ktorý nás bezprostredne núti rozhodnúť sa, zmeniť. To, čo sa nezachvieva podľa Božej vôle nakoniec zničí a to, čo je svetlé, pozdvihne ešte vyššie. To čo však je vlažné, bude bezprostredne nútiť k tomu, aby sa rozhodlo. Každú slabosť vytiahne na svetlo, aby sme to zmenili. Preto budeme môcť vidieť viac rôznych chorôb, problémy vo vzťahoch a samozrejme aj na osobnom poli. Budú pravdepodobne pribúdať aj úmrtia, pretože budú odchádzať tí, čo tu nepatria. Veď predsa nesmie zostať nič po starom, ale všetko musí byť zriadené v prospech svetla. Preto musia zaniknúť náboženstvá a vôbec všetko, čo nie je v súlade s Božou vôľou. Čo je od nej príliš odklonené, to bude odstránené, aby sa mohlo budovať od základu a čo sa dá ešte zmeniť, to sa zmení k lepšiemu. Platí to pre každú oblasť, na ktorú si spomenieme a tiež pre každú dušu. Nikto z nás presne nevie, ako sa to uskutoční, ale to pre nás nie je až tak podstatné ako to, v akom duševnom rozpoložení sa my sami nachádzame. Čo si mnohí neuvedomujú je, že Zem sme svojím konaním po celé veky stiahli do takého bahna, kde nezostávalo už nič iné, len ju v súde zničiť. Ale!
Božia milosrdnosť je príliš veľká, a nestane sa tak, pretože Ježiš vo svojej nezmerateľnej láske vyslovil aj napriek tomu, čo mu ľudia vykonali požiadavku, aby sa Boh zmiloval. Opäť.
„Otče odpusť im, nevedia čo činia!“
Aká dobrotivá prosba v takej situácii, kedy by bežný človek zavrhol ľudstvo, ktoré takto koná! Preto bolo rozhodnuté, že Božia vôľa Imanuel sa fyzicky zrodí do špiny tohto sveta a tak ju svojim vyžarovaním vytrhne z predurčeného rozkladu, aj keď by tak nemusel učiniť, ale súd by prebehol bez jeho fyzického bytia tu na Zemi. Dokonca nás nepostretnú tak veľké katastrofy, ktoré boli už dávno predpovedané, pretože sme prehodili výhybku na pozitívnejší sled udalostí. To neznamená, že to bude ľahké, ale je to obrovská milosť a preto ďakujme za to. Každý si predsa musí priznať, že len ťažko sa niekedy zmenil sám od seba, ale potreboval k tomu impulz a väčšinou je to práve ten negatívny, ktorý nás k tomu vyburcoval. Človek žiaľ potrebuje zažiť strasť, aby zožal slasť. Potrebujeme byť otrasení v základoch, aby sme si spomenuli, že sme si tu dole neprišli len užívať, ale že tu máme určitú úlohu a zmysel!
Kráčajme pevne po Zemi, ale hlavu majme pozdvihnutú nahor k tomu, ktorý nám preukazuje toľko šancí a pomocí. Naučme sa s ním žiť čo najskôr, aby sme búrlivými mračnami prešli čo najjednoduchšie.
Fcb mi oznámil, že pred rokom som zdieľala statu s textom:
„Buď opatrná na to, čo všetko toleruješ. Prečo? Učíš ľudí, ako sa k Tebe môžu chovať.“
Nemyslím si, že som to urobila, teda zdieľala ho, lebo s tým textom nesúhlasím a nestotožňujem sa s ním.
Ale tak, či onak, môj vnútorný nesúhlas ma prinútil zamyslieť sa a zaujať k tomu stanovisko.
A tak som si odpovedala prečo by som to …..dovolila. Prečo by som neurčila hranicu pokiaľ niekto môže. Vedome. Niekomu by som hranice jasne určila, ale niekomu nie. Prečo?
Lebo som zvedavá. Som zvedavá, kde až oni sú schopní zájsť, kde oni majú tú hranicu. Ja ich nič neučím, ja ich neskúšam. Ale oni by chceli….
Oni konajú , oni sú už naučení, oni sa dávno takto chovali a tým, že čakám a dovoľujem, či tolerujem im dávam možnosť výberu, dávam im čas a čakám, či sami prídu k uvedomeniu, či neprekračujú hranice. (Dovoľujem to len tým ľuďom, v ktorých cítim, že je potenciál, v ktorých viem že je dobré chcenie, hoc občas skryté).
Oni majú vedieť čo je správne, či nesprávne, bolestivé či nebolestivé (oni to vedia, len je jednoduchšie sa tváriť, že nie), a ja len čakám, čakám či ich baví a dokedy ich bude baviť skúšať, využívať, ubližovať. Kladiem si otázku prečo ich to baví, a aj kde je ICH hranica, ich hranica, nie moja. A ak ma to bolí, nezostávam ticho – kladiem im otázky, hlavne tú základnú: Prečo? Čo ich k tomu vedie?
Verím, že aj toto je cesta k uvedomeniu iných. Ľudia sa často krát zaoberajú druhými namiesto seba – utekajú od seba. A práve tu by sa oni mali zamýšľať nie nado mnou, ale nad sebou a dať si odpovede a následne niečo zmeniť.
Možno bez mojej tolerancie, by si ONI nikdy v živote nepoložili otázku: „Prečo?“
Možno síce začnú otázkou von, „Prečo to ja dovoľujem?“, ale možno nakoniec skončia otázkou smerom dnu, k sebe: „Prečo to ja (ubližovač) robím?….“
Možno…
Možno aj vďaka tolerancii dosiahneme krok po kroku, pokrok a zmenu….
Stvoriteľ je inteligencia, stojaca za všetkým čo vzniklo a jestvuje. Inteligencia, ktorú nikto nikdy nevidel. Neviditeľná inteligencia, ktorej nezmazateľnú pečať nesie v sebe všetko viditeľné.
Lepšie pochopiť, kto je to vlastne Stvoriteľ snáď môžeme na tomto príklade: O najvyššom vesmírnom Princípe sa zvykne hovoriť, že je Láskou. Ak si pre porovnanie vezmeme lásku ľudskú, tak v skutočnosti ani tú samotnú ako takú ešte nikto nikdy nevidel. Vidieť možno iba jej vonkajšie prejavy. Vidieť možno objatie, úsmev, pohladenie, avšak lásku samotnú nikdy nikto nevidel, matematicky nevypočítal a vedecky nedokázal. Nevieme, či má farbu modrú, bielu, alebo červenú. Nevieme akú má šírku a akú výšku, aký tvar a ako vyzerá. A predsa jestvuje! Ak príde a zasiahne nás, každý ju veľmi zreteľne CÍTI, ale vidieť môže už iba jej vonkajšie prejavy.
Lásku možno iba cítiť! Možno ju vnímať citom, ale ak by sme o nej chceli podávať nejaké rozumové a exaktné dôkazy, hneď sa dostávame do problémov.
No a obdobne je to aj so Stvoriteľom. Aj On je Láska, ktorú nikto nikdy nevidel. Láska, ktorej vonkajšie prejavy sú však viditeľné každému, kto ich vidieť chce.
Veď čo iného, ako nekonečné Dobro a Láska mohli dať impulz a možnosť k vzniku života? Vzniku vedomého bytia? Vzniku možnosti jestvovania, poskytujúceho človeku k využívaniu všetko, čo sa nachádza vo stvorení?
Boh, ktorý je Láskou, sa prejavuje v dare nášho vlastného bytia a vo všetkom okolo nás. V stromoch, oblakoch, vo zvieratách, horách, kvetoch i ostatných ľuďoch. Všetko toto sú vonkajšie a viditeľné prejavy existencie neviditeľnej Inteligencie, ktorá stojí za vonkajšími vecami. Sú to viditeľné prejavy Lásky, ktorou je Boh. Túto Veľkú Lásku samotnú však nikto nikdy nevidel podobne, ako je tomu s láskou ľudskou.
Vnímať citom! Vycítiť! To je jediná cesta k pochopeniu a uvedomeniu si existencie Stvoriteľa. Tak, ako každý z nás jasne cíti, kedy prežíva lásku, či už k partnerovi, k dieťaťu a podobne, tak sa dá jasne jedine citom vytušiť súcnosť existencie Stvoriteľa, stojaceho za všetkým viditeľným.
Vycítiť! Nakoľko ale ľudstvo už dlhú dobu a dlhé stáročia kladie do popredia hlavne svoj rozum, žiada i rozumové dôkazy pre potvrdenie existencie Stvoriteľa. Chce ho vidieť, ohmatať, vypočítať a vedecky dokázať. A keď sa to nedarí, hneď pohotovo prehlási, že nijaký Stvoriteľ neexistuje.
Pri všetkej svojej učenosti si ľudia neuvedomujú, že potom by predsa nemohla jestvovať ani ich vlastná, ľudská láska, lebo ani tú nemožno vidieť, ohmatať vypočítať a vedecky dokázať. Možno ju len cítiť a vnútorne prežívať, pričom vidieť sa dajú iba jej vonkajšie prejavy.
Vycítiť a vnútorne prežívať! Jedine prostredníctvom nášho citu a v cite sme my ako ľudia schopní prežívať lásku a jedine prostredníctvom našej živej citovej schopnosti môžeme vnímať súcnosť existencie Stvoriteľa. Prostredníctvom citu ju môžeme prežiť v sebe v takej miere, že sa nám to stane niečím nezvratným, o čom nemôže byť absolútne žiadnych pochybností.
Ľudstvo sa však vždy delilo na veriacich a ateistov. Veriaci boli ľudia viac citoví a preto mohli prostredníctvom svojho citu vytušiť nezvratnosť existencie Stvoriteľa.
Ateisti sú zas ľudia rozumoví a materialistickí, uznávajúci za reálne iba to, čo možno vidieť a ohmatať. Keďže ale súcnosť Stvoriteľa je práve takýmto rozumovým spôsobom neuchopiteľná, znamená to pre ich, že neexistuje.
Rozum a cit! Rozum, určený na pôsobenie v hmote a cit, určený pre vnímanie a vyciťovanie vecí vyšších, vznešenejších a hmotu presahujúcich.
Oba sú potrebné. Správna miera rozumu a správna miera citu vytvára harmonickú ľudskú osobnosť. Jedinca, schopného ovládať hmotu prostredníctvom svojho rozumu, avšak zároveň schopného prostredníctvom citu vnímať, vyciťovať a akceptovať skutočnosti, hmotu presahujúce. Takto má vyzerať pôsobenie ideálneho človeka.
Žiaľ, takýto ľudia sú však dnes na zemi jav ojedinelý. Zväčša totiž existujú iba odchýlky a to buď na jednu, alebo na druhú stranu. Buď teda máme takých, ktorí sa upli k veciam nadhmotným a sú odtrhnutí od reality, alebo zase máme iných, a tých je väčšina, ktorí sa upli na hmotu, a to až do takej miery, že stratili schopnosť vnímania reality nadhmotnej. To sú takzvaní materialisti, ktorých vládcom vnútorného života je rozum, zamedzujúci a znemožňujúci im citové vnímanie existencie Stvoriteľa a všetkých vecí s tým súvisiacich.
Takzvaná „civilizácia“, ktorú takýto, na rozum upnutí, alebo lepšie povedané rozumom obmedzení ľudia vytvárajú je presne taká istá, ako oni. Materialistická, chladná, vypočítavá, bez citu a bez duchovného rozmeru. Bez duchovného rozmeru, ktorý sa prejavuje ľudskosťou, spravodlivosťou, čestnosťou a ušľachtilosťou.
A aj keby materialistická civilizácia dosiahla toho najvyššieho blahobytu, vždy zostane dutou, prázdnou a neschopnou naplniť dušu človeka. Onen vnútorný smäd a hlad duše, ktorý materialistický človek pociťuje sa potom snaží zaplniť rôznymi pôžitkami a rôznym užívaním si dúfajúc, že mu to prinesie šťastie a naplnenie. Avšak prázdnou a vnútorne nenaplnenou zostane napokon každá podobná ľudská duša, pretože pravé šťastie, naplnenie a mier prichádzajú vždy iba zhora. Zhora, od Stvoriteľa, ako dar za život žitý Jemu ku cti. Za život naplnený ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, dobrom, ušľachtilosťou a ústretovosťou voči druhým.
Cenu a hodnotu prežívania takého druhu šťastia, vnútorného mieru a naplnenia však môže pochopiť a obdržať iba človek citu! Iba človek duchovný! Ostatným, čiže materialistom musia postačiť úbohé a prázdne hmotné pôžitky a radovánky, po ktorých tak prahnú, pretože namiesto drahocennej a vzácnej perly ducha si vybrali hrabanie sa v prachu hmoty, s pohľadom upretým a úzko obmedzeným iba na hmotné.
Ľudský duch vedený svetlými nitkami je človek, ktorý sa snaží žiť na praobraz Boží. Nie snáď na priamy obraz Boha, lebo on tróni vysoko nad nami, no ako vzdialená podoba jeho Svetla a Lásky, ktorou on je. Je to človek, ktorý si nenechá diktovať rozumom, ale nechá sa viesť niečím netušením a nehmotným, čo bije v jadre jeho bytosti. Samozrejme, používa svoj rozum každodenne na riešenie problémov a na realizáciu v hmotnom svete, no na to, aby naplnil svoj pravý účel bytia, na to je vedený svojím duchom, ktorý prežaruje aj jeho rozum a dodáva mu inšpirácie a pohnútky k uskutočneniu ušľachtilých cieľov. Kráča s hlavou vztýčenou nahor k svetlu a necháva na seba pôsobiť svetlé nitky, ktoré sú nad nami všetkými, len my sa pred nimi zatvárame. A pritom každý môžeme piť z prameňa večnej sily a svetla, keby sme len chceli! Boh svojím pôsobením vytvára a necháva do stvorenia prúdiť silu, vďaka ktorej sa všetko udržiava v pohybe. Táto sila nestráca na svojom pôsobení a je ochotná uľahčiť bytie každému, kto ju dokáže prijať a zúžitkovať pre svoje pôsobenie na Zemi.
Dnes väčšina žije v šedej hmle vlastných slabostí, prianí a skreslených pohľadov na otázky života a bytia ako takého. človek vedený duchovnými nitkami je však povznesený nad tieto hmlisté mračná a dokáže veci vidieť také, aké skutočne sú. Tisícoraké sú spôsoby nazerania na svet, no len jedna pravda v dôležitých otázkach určená je pre nás všetkých ako lano, po ktorom môžeme šplhať do nebies. Každý ma iný spôsob lezeckej techniky, no cieľ je rovnaký. Je veľká lož, že je mnoho právd a ich interpretácií. Pravda je len jedna ale len málo z nej čerpá a podľa nej žije. Hmla nám nedovolí stúpať nahor, pretože cez hmlu pochopiteľne nevidíme cestu. Presnejšie sa o ňu ani nezaujímame, pretože pokiaľ sme celý život poznali iba túto hmlu, tak nemáme ani tušenia, že za tou hmlou sú ďalšie nezmerateľné svety, ďalšie stupienky stvorenia, po ktorých môžeme a máme stúpať nahor. Čo je tá hmla? Sú to v prvom rade naše myšlienky, naše postoje a naše vlastnosti. Myšlienky, ktoré sú príliš nízke a pripútavajú nás k hmote. Postoj, ktorý blokuje prúdenie svetla a jasnosti na nás alebo vlastnosť, kvôli ktorej nevidíme to ušľachtilé miesto, na ktorom by sme mohli pôsobiť. Tá hmla je naše celkové vnímanie reality. Pokiaľ sme obklopení touto hmlou a nezaujímame sa o nič vyššie, nedýchame vzduch vyšších vibrácií, tak náš život je fádny ako čiernobiely film. Samozrejme, môžeme sa cítiť šťastní a môžeme sa mať v živote dobre, lenže pokiaľ sú tieto pocity spojené s hmotným svetom, nie je to to živé a radostné bytie, ktoré sa snažím vylíčiť. Byť prežiarený svetlými nitkami a prijímať svetlo na nás prúdiace z Božieho trónu je stav bytia, ktorého potrebu a veľkosť pochopíme až vtedy, keď to sami pocítime v sebe. Je to stav, ktorý sa nedá dosiahnuť žiadnym náboženstvom a pozná ho žiaľ iba hŕstka duší. Je to zarmucujúce, že stav, ktorý nám bol daný, že svetlo, ktorým sme mali vyplniť naše životy, väčšina ani nepozná. Je mnoho takých, ktorí vyvíjajú snahu vykročiť z davu a našli sa v ezoterických učeniach, rôznych meditáciach, alebo padli za obeť vlastnému duchovnému egu. Samozrejme sa v tomto svojom cítia dobre a povznesení, lebo je to niečo nové a im vyhovujúce, no správna cesta je len jedna a nevedie cez tieto zachádzky. Tento stav bytia sa dá dosiahnuť iba prísnym skúmaním Božieho slova a vradením sa do jeho vôle. Toto slovo nájdete čisté a nepoškvrnené ľudskou domýšľavosťou len na málo miestach.
Byť vedený svetlými nitkami je niečo, čo sa nedá zachytiť do slov, dá sa to iba spoluprežívať napríklad pri čítaní týchto riadkov. Žiť s prebudeným citom znamená mať v sebe prebudenú novú dimenziu. Stále je tam práca, priateľstvá, myšlienky, rodina, peniaze, starosti a všetko ostatné, no niečo je nad tým všetkým, je tam nový rozmer bytia. Zušľachtený človek vidí krásu tam, kde ju iní nevidia a vidí odpor tam, kde to je pre druhých normálne. Uvedomelý ľudský duch je taký, ktorý otvoril svoje vedomie natoľko, že nie je limitovaný vlastnými predstavami a prianiami, ale dokáže skutočne nezaujato posúdiť situácie v živote, ostatných ľudí a v neposlednom rade aj seba, pretože o tom práve je to uvedomenie. Preduchovnený človek je naplnený šťastím a vďakou, ktoré nepochádzajú z tohto sveta. Je totiž rozdiel v šťastí vytvorenom v hlave a v šťastí, ktoré tryská z duše. To prvé je dôležité pre spokojný život, no jedine to druhé dokáže vyplniť našu bytosť. Takýto človek sa v každej situácií dokáže zachovať správne. Nie preto, že by mal načítané, ako sa má chovať, ale vo svojom vnútri to presne vie. Vie kam má kráčať a vie, čo je správne. Takýto človek stráca časť samého seba, rozumového seba a stáva sa predĺženou rukou Božou, pretože čím viac človek verí a odovzdáva sa Bohu, tým viac ustupuje hmotné JA. Vtedy je pravý svetlý služobník na tejto Zemi. Vtedy sa Boh na takéhoto človeka usmieva a on to cíti v podobe spojenia medzi ním a najvyšším, cíti to ako pohladenie na svojom duchu. Tento nadpozemský pocit v ňom udržuje oheň a ženie vpred za tým stať sa ušľachtilou ľudskou bytosťou.
Snažiť sa žiť viac duchovne je dnes voľbou, no čoskoro bude nutnosťou. Aj keď premena nepríde zo dňa na deň, prichádzajúce energie čoraz viac odhaľujú špinu v nás a vedú nás k tomu, aby sme sa zmenili, pootvorili svoje duše, ak chceme držať krok s tým, čo príde. Aj keď to ešte hmotne nevidíme, prichádza duchovná obroda planéty a na to, aby táto obroda prebehla čo najplynulejšie a my sme boli jej súčasťou, musíme zušľachtiť a vyčistiť svoje vnútra, ak sme tak ešte neučinili. Nie je dôležité, v akom úseku cesty za týmto ušľachtilým obrazom sa nachádzame, dôležité je robiť tie malé krôčiky, ktoré nás tam dostanú. Bez krôčikov totiž nie je pohyb a bez pohybu nie je ani cieľ, ani život. Pohyb je základným predpokladom duchovného rastu, pretože samotná podstata duchovného sveta je postavená na pohybe. Pokiaľ človek otvoril svoju dušu svetlu, už vtedy je v pohybe, lebo niet prebudeného ducha, ktorý by necítil. cit je pohyb a cit je to, čo je ten nehmotný aspekt toho, ako máme žiť. Riadiť sa citom znamená žiť vedome a v súlade s našou dušou a koniec koncov stvoriteľom. Vtedy sme v duchovnom pohybe a vtedy skutočne žijeme a vedome tvoríme.
