nov 6, 2021 | Ďalšie články
BLÍŽIACA SA VEĽKÁ OČISTA, PRINÁŠA DOBU MIERU A POKOJA NA ZEMI
Svet konzumu a povrchnosti definitívne končí!
To, čo sa bude ešte v tomto smere diať, bude v zotrvačnosti toho minulého, už len krátky dobeh všetkého nezodpovedného konania ľudstva, resp. užívania si a drancovania planéty, najmä zo strany „vyspelej“ časti svetovej populácie.
Po veľkých otrasoch, v ktorých sa nevyhnutne musí zrútiť všetko to staré a falošné, nastane doba ZODPOVEDNOSTI.
Zodpovedný človek je človekom zrelým, ktorý je naplnený skutočným Poznaním a Múdrosťou. Tieto základné atribúty pravého človečenstva, sa už onedlho stanú hlavným pilierom všetkých snažení Nového ľudstva na Zemi.
S konzumom a bezbrehou spotrebou, zanikne aj všetka faloš, všetka duchoprázdna „múdrosť“ ľudstva, rovnako zanikne i politika, tiež všetky náboženstvá, celá pyšná veda, každé ego.
Zanikne všetko falošné a spolustrhnuté do tohto zániku bude aj všetko to, čo sa bude i naďalej držať týchto falošných foriem a zažitých schém života.
Všetko toto bude strhnuté do tmy rozkladu, aby konečne na Zemi zažiarilo Svetlo Pravdy, do Vesmírnych diaľav, SVETLO, v ktorom je zároveň obsiahnuté živé Slovo od Boha!
Toto Slovo a táto Pravda, budú JEDINÝM zmyslom života tých, ktorí zostanú na Zemi, po tejto Veľkej očiste!
Slovo od Boha, sa stane Rukoväťou, Pilierom a Zákonom, pre celé ďalšie ľudské pôsobenie na Zemi.
Nebude viac svojvôle, arogancie a falošnosti, ale prísne, no radostné a jasavé dodržiavanie Zákonov Stvoriteľa, ktoré človeku spätne prinesú len blaženosť a požehnanie a na Zemi dosiaľ nikdy nepoznanú harmóniu a spolupatričnosť medzi ľuďmi.
Bude to Zlatý Vek, doba Mieru a Pokoja na Zemi…
Martin Pekár
nov 4, 2021 | Posolstvá pre dušu
Hrdý človek – NEĽUTUJE!!!! (SÚCITI áno, ale nie ľútosť)
Ak hovoríte nikomu: „Buď hrdý!“ akoby ste mu povedali: „Pusti sa!“ „Buď nezávislý (nie závislý)!“
Akoby ste mu povedali: „Ten koho ľutujete si má pomôcť sám!“ „Je čas ísť, viď svoju cenu!“ , „ Viď svoju cestu!“ „Pozeraj na seba!“
„Tu ide o veľa!“
Akoby ste mu povedali: „Stojí Ti to, kde si a pomoc tým ľuďom, ktorým pomáhaš za všetko?“
„Ak áno, tak daj hlavu hore a zotrvaj!“
„Ak nie, tak sa pusti a kráčaj hrdo so vztýčenou hlavou ďalej.“
Kto bude chcieť a bude potrebovať, bude bežať, ba priam letieť. Urobí všetko – bez hrdosti, len aby nestratil…
Hrdý človek sa v daných situáciách môže javiť ako chladný, ale nie je, hrdý človek má veľa lásky – ale prísnej – dávaj druhému to čo mu prospieva a keď je na prospech nedať, tak s kovovým chladom nedá, lebo to je správne.
A len ten kto sa namáha dostane. Len ten kto sa mení sa i zmení.
Hrdý človek
- Vie svoju cenu
- Je nezávislý
- Oslobodený od väzieb
- Je v danom momente kovovo (nezlomne, chladne) rozhodný
- On vie
- NEĽUTUJE! Súciti, ale musí konať tak ako treba….
- Je prísnou láskou nie zmäkčilou
- Je silný, nezlomný, veriaci
- Nedokazuje, nebojuje on to nepotrebuje (len pýcha potrebuje bojovať a dokazovať, hrdosť nie lebo ona vie) (je to podobné ako duša – hrdosť a rozum – pýcha)
- On jednoducho je (je sám sebou – a sám sebou úplne prijatý so všetkými negatívami i pozitívami – pozor nehovoríme o dokonalosti – hrdý človek má i svoje slabiny totálne prijaté a preto je tak tolerantný i trpezlivý k druhým)
Nemýľme si hrdosť a pýchu je to obrovský rozdiel! Hrdosť z duše a pýcha s ega. Hrdosť je pokoj a vyrovnanosť, pýcha je boj a nepokoj.
Na jednej strane obdivujeme hrdosť a nezávislosť, ale keď sa tak človek chová, sme schopní to vyhodnotiť ako tvrdosť, egoizmus a neláskavosť.
Keď sa človek stane nezávislým, tak sme schopní plakať, aby sa stal závislým, lebo ho strácame z pod kontroly, ničomu nepodlieha žiadnym pravidlám, nič na neho neplatí, je ako mladý divoký a nespútaný žrebec, ktorý sa nedá osedlať. A ja by som tak rád osedlal a na ňom jazdil….
Nastáva paradox, že tí najväčší nezávislí túžia skrotiť iných nezávislých a tým sa stávajú závislými 🙂 na krotení nezávislých.
Pekný deň krotitelia duchov 🙂 . Buďme hrdými, nezávislými, ale hlavne láskavými duchmi. A vykašlime sa na boje, nepotrebujeme dokazovať, my vieme…..
Tatiana
nov 3, 2021 | Posolstvá pre dušu
Späť k pojmu hrdosť. Z čoho teda plynie hrdosť smerujúca k pýche (teda taká, ktorá má bližšie k rozumu a teda k egu)?
Podľa mňa práve z nízkej hodnoty a so strachu. Hrdosť v tomto ponímaní je akoby múr – obrana. Strach, že objavia moje slabé miesto, moju zraniteľnosť. Je to obrana zo strachu, aby mi nikto neublížil. Aby som nebol zranený. Ja už nedovolím! Veď som predsa niekto, nie? Mám svoju cenu! A ja to musím ukázať! Ja to musím dokázať! Nech vidia! Tak toto si nebude ku mne nikto dovoľovať! Ukázať? Dokázať? Je to spájané z toho rozumového hľadiska s bojom. Aspoň ja to tak vnímam.
Niekedy v minulosti mi niekto povedal, „Buď hrdá!“ Akoby na mňa prehovoril po čínsky 🙂 nič….
Ja som nerozumela.
Čo to je?
To akože čo?
ALE bola to pre mňa výzva. Tak som si povedala, hrdý človek by urobil asi toto, tak som to skúsila.
Ale chápete to, že mne to bolo totálne cudzie?
Akoby som to nebola ja.
Ja som sa v ten moment na hrdú hrala. Nebolo to v mojej prirodzenosti a pritom nešlo o to, že by som si nevážila seba.
Len som to akosi nepotrebovala ukazovať ani dokazovať. Jednoducho ak nechcete bojovať, ak ste láskou, ak len jednoducho STE, chápete, tolerujete, rešpektujete všetkých a všetko, lebo vidíte z nadhľadu, ale súčasne vidíte i seba – svoje chyby i prednosti, no napriek tomu máte svoju cenu….
Ťažko je byť v tom ľudskom zmysle hrdý.
Ale dnes som pochopila.
Dnes mi bola ukázaná hrdosť z duchovného hľadiska.
„Pozerala som sa jej do očí“ 🙂 A stala som sa ňou ? 🙂 🙂 🙂
A aký je rozdiel medzi hrdosťou a Hrdosťou?
Táto Hrdosť sa spája so silou, múdrosťou ale tak trochu i s tvrdosťou (kov, chlad, spravodlivosť).
Táto Hrdosť je stála a nemenná, vediaca svoju cenu.
Vonku môže padať dážď, môžu udierať blesky, môžu do nej kopať, môžu kričať, jej sa to nedotkne. Nie preto, že nevie svoju cenu a preto dovolí znevažovať. Ale preto, že je oslobodená od akýchkoľvek väzieb, je v nadhľade. Ona vníma, chápe, ona jednoducho VIE.
Ona nepotrebuje. Je nezávislá.
Vie svoju cenu, vie svoju hodnotu, vie kto je, vie kam kráča a na tom sa nič nemení a nezmení, Hrdosť nie je závislá od nikoho a ničoho – hrdosť je nezávislá.
A v tom je ukrytý ten fígeľ 🙂
Hrdosť nie je závislá, je slobodná, oprostená od akýchkoľvek väzieb, od akýchkoľvek chcení. Od akýchkoľvek túžob. Ako vraví jeden múdry človek „Všeho dočasu, Bůh navěky!“
Dáva slobodu, lebo nie je s nikým a s ničím zviazaná.
Ona neľutuje, nepomáha – je chladná, lebo vie, že každý musí vynaložiť námahu sám.
Kebyže si môžeme vybrať, chceme hrdosť? Chceme lásku? Či chceme oboje? (nezabúdajme že hrdosť je síce stála a nemenná, ale navonok sa prejavuje situačne, väčšinou je to reakcia na niečo, ale láska je trvalý stav bytia, v nej žijeme a tú by sme mali žiť , dávať a prejavovať stále.
Ak prevažuje hrdosť, prevažuje prísna láska, ktorá je tvrdá a pravdivá a navonok sa môže javiť ako necitlivosť a neláska.
Ak prevažuje láska, tak hrdosť tam je, ale je skrytá – nepotrebuje sa ukazovať, ona vie, nepotrebuje potvrdenia. Práve preto prevažuje láskavá láska v zmysle súcitu pomoci, dávania i prijímania, rešpektu, tolerancie i trpezlivosti.
Tak čo by sme si vybrali?
Chlad, či teplo? Ticho, alebo slovo? Odvrátený pohľad, či pohladenie? Odtiahnutosť a nedostupnosť, či pritúlenie? Silu a tvrdosť, či bezbrannosť a krehkosť?
Ľahko sa vyzýva k hrdosti ale ťažko sa potom prijímajú tvrdosti, plynúce z hrdosti, potom už je menej radosti, menej spokojnosti lebo je i menej láskavosti.
Hrdosť vie, že sa môže zohnúť aj zohýnať, aj ohýnať, kým …..
Potom už je na každom ako chce kráčať. Tým že hrdosť je nad…. (pozor nie je to pýcha – že sa stavia nad ostatných, ale je nad… v zmysle nadhľadu – bezemočne – bez väzieb – práve preto som spomínala že sa spája s tvrdosťou trochu akoby chladom a kovom), vediaca svoju cenu, je veľká, je silná a vzbudzuje obdiv i rešpekt.
Ale ona nerobí nič, ona nič nepotrebuje, ona s nikým nebojuje , ona nepotrebuje nič nikomu dokazovať, lebo ona vie a ona len jednoducho je….
Ale kde je hrdosť, nie je ľútosť (súcit áno), taký človek sa môže zdať (ale je to len zdanie, nie skutočnosť, že nie je láskavý súcitný, javí sa ako kovovo chladný – má svoju cenu …. Nepotrebuje pomáhať, nepotrebuje presviedčať a už vôbec nie bojovať. Pozerá na seba a to stačí (pozor, berme to situačne, na momenty, kedy treba hrdosť prejaviť, hrdý človek žiari, on naozaj nemusí nič robiť ani sa špeciálne chovať.
Hrdý človek nemá problém sa veľa krát zohnúť v láske a v pokore. Ale raz príde moment, kedy si povie, stačilo, už som dal veľa a ja som oprostený od akejkoľvek väzby. Nie som závislý na nikom a ničom , som nezávislý. Potrebuješ niečo ty odo mňa ? Tak kráčaj, „makaj“, behaj, lietaj, meň sa, pros, plač, ďakuj, alebo nerob nič, rob čo chceš…. Ja som v nadhľade. A ja potom rozhodnem či to, čo chceš i dostaneš. Lebo cena sa stále zvyšuje.
A pozor toto nie je pýcha, je to len vedomé uznanie samého seba v pokore a v láske ako voči sebe tak voči svetu.
Tatiana
nov 2, 2021 | Posolstvá pre dušu
Pred pár mesiacmi som si v istej situácii položila otázku: „Mám byť hrdá?
A čo je to vlastne hrdosť?“ V tom období som cítila, že pre mňa osobne je to cudzie – mne nič nehovoriace slovo.
Mohla som sa hrať na hrdú, mohla som ukazovať, dokazovať, ale komu vlastne? Komu je mám čo dokazovať a hlavne prečo? Keďže som si bola vedomá toho, že nemusím nikomu a ničomu nič dokazovať, tá ľudská hrdosť tam nebola.
Keď je človek láskavý, cítiaci, empatický a chápajúci, ale súčasne vie svoju cenu, akoby hrdosť je mu cudzia.
Ale dnes som sa niečo nové naučila , dnes som niečo nové pochopila a tak sa s vami o to podelím.
Opäť som sa vrátila k otázke, čo je to hrdosť? A zistila som, že sa na to dá pozerať z dvoch pohľadov. Z ľudského hľadiska a z hľadiska (neviem vám popísať akého – Božieho? Duchovného? Alebo z nadhľadu? – jednoducho sami si to nazvite ako chcete.
Napadlo ma ešte jedno porovnanie a možno správne – z rozumového hľadiska a duchovného hľadiska?).
Tak a k veci. Kedy o človeku hovoríme že je hrdý?
A z čoho vlastne tá ľudská, pozemská, rozumová hrdosť plynie?
Zisťujem, že zo strachu, alebo z pýchy – z prílišného ega.
Občas majú ľudia nízku hodnotu vnútornú, a práve preto potrebujú túto hodnotu ukazovať navonok, akoby presviedčať okolie, že za niečo stoja (človek, ktorý to vie ,nepotrebuje naokolo o ničom presviedčať). Svoju hodnotu, svoju cenu prezentujú navonok (v podstate si takto riešia komplexy – nejaké) prostredníctvom značkových vecí, áut, domov, striedaním partnerov, či prezentáciou špecifických partnerov v zmysle ja na to mám… a pod….).
Ale tieto veci, ani takýto spôsob chovania im v samej podstate neprinášajú „uspokojenie“, je to len „pozlátko“ „stafáž“ na zakrytie reality a tou je vnútorná neviera v seba, nízka hodnota. Takže svoju cenu si zvyšujú provokáciami a vyvolávaním závisti u druhých v zmysle: „Aby tí videli, že JA…..“. Potom sa hnevajú na závisť, ale v podstate ju provokujú a vyvolávajú – sú pyšní na seba.
(Samozrejme existujú aj zdraví sebavedomí jedinci, ktorí sú sami sebou za každých okolností a radi provokujú, za účelom, motivovania, či prebratia, či ukázania v provokácii svojej ceny – v zmysle ja si to môžem dovoliť, ale ty si to môžeš rovnako dovoliť, tak prečo nie! Títo jedinci ukazujú svoju slobodu a nezávislosť, majú radi sami seba – zdravo a užívajú – a to je dobre – týchto sa to, čo píšem netýka – o nich tu nie je reč).
Vrátim sa k pýche. Všimnite si, akí sú pyšní ľudia nedotknuteľní, citliví na svoju osobu, nesmiete im nič povedať, všetko sa ich dotýka a úder okamžite vracajú späť veľmi obratne a rýchlo, sekajú do živého a postarajú sa o to, aby to bolo dostatočne bolestivé, aby ste si už nikdy viac „nedovolili“. Prečo sú tak nedotkliví? Lebo si bránia svoje „územie“ aby nikto nevidel, že za tou tvrdosťou, egom, pýchou sa skrýva zranenie, nízka sebahodnota, neviera v seba apod.
Pýchu a hrdosť delí od seba len veľmi tenučká línia. Ak nemáme zpracovanú správne hrdosť ľahko skĺzneme do pýchy 🙂.
Tatiana
okt 28, 2021 | Ďalšie články
Čo je príčinou dnešného úpadku?
Zdalo by sa, že z tohto doslova začarovaného kruhu sa nedá vyjsť, že odpoveď je v nedohľadne a bezradnosť nás bude rozožierať zvnútra i naďalej. No opak je pravdou, pretože odpoveď na otázku, kde to všetko začalo a v čom treba hľadať príčinu tohto súčasného marazmu, je až príliš jasná a jednoduchá.
V určitej povrchnosti svojho života sa nechávame ovládať a manipulovať systémom a tak sily, stojace v pozadí, trvale a podlo zdokonaľujú túto globálnu manipuláciu, až do jej súčasných obludných rozmerov.
K tejto cielenej manipulácii používajú nástroj, ktorý bol dosiaľ drvivou väčšinou ľudstva vo svojej ľahkovážnosti opomínaný a týmto nástrojom na ovládanie davov nie je nič iné, ako NEVEDOMOSŤ a rovnako trvalé udržiavanie ľudstva v tomto „režime“ nevedomosti.
Nepoznáme zmysel nášho života, nepoznáme jeho cieľ a jediné, čo poznáme, je neustála manipulácia, zotročovanie a ponižovanie, často až pod úroveň zvieraťa, čo má za následok všetko to kopiace sa zlo, ktoré nám dnes znepríjemňuje život, až na hranicu zúfalstva a totálneho kolapsu.
Ibaže, na vine sme si sami!
Nechceme sa zaujímať o to, ako veci okolo nás skutočne stoja. Vedieme v spoločnosti žabomyšie vojny a pritom sila, ktorá je označovaná ako „globálny prediktor“, resp. ako „sila zla“, oslavuje tento náš úpadok a mravný pokles, až do besniaceho opojenia.
Tie najodpornejšie orgie sú oslavou tohto ich triumfu, triumfu nad prevažnou väčšinou ľudstva, z ktorého je dnes žiaľ len veľké „stádo biorobotov“, nemajúcich vlastné presvedčenie o tom, čo život v skutočnosti je a čo obnáša.
Ako sa voči tejto najohavnejšej manipulácii postaviť?
Vzopretie sa voči tomuto špatnému systému, spočíva v našom vedomom hľadaní Pravdy, v jej odkrytí a tým aj pochopení toho, že jedine skrze toto Poznanie, sa stáva človek vedomým a zodpovedným tvorom, ktorému istota a presvedčenie, o skutočnej podstate života, viac nedovolia, aby sa nechal ovládať.
Aby sa naďalej nenechal ovládať a nenechal so sebou manipulovať, pretože jedine skrze poznanie Pravdy a jej rešpektovanie, sa človek stáva svojprávnym duchovným tvorom, ktorý stojí presne k opaku dnešných duchovne nesvojprávnych bytostí, súhrnne označovaných ako ľudstvo. Táto duchovná nesvojprávnosť a tento úpadok hodnôt, sa žiaľ týka drvivej väčšiny ľudstva.
Tých výnimiek, ktorí pre požehnanie svoje i svojho okolia, už dnes Poznanie z Pravdy čerpajú, je žiaľ, ako šafranu.
„Rozmeňme si to na drobné“:
V čom spočíva zmysel nášho života?
Predsa bezvýhradne a jedine v dosiahnutí UVEDOMENIA SI seba samého!
Toto uvedomenie ale nemá nič spoločné s rozumovými schopnosťami, pretože uvedomiť si náš pôvod, kto sme, prečo sme tu a kam kráčame, je výhradne vecou duševných a duchovných kvalít človeka, ktoré sú našou najvlastnejšou PODSTATOU.
Pochopenie tejto našej podstaty, nám dáva oveľa širší rozhľad o živote, ktorý môžeme potom vnímať tak komplexne, že nás to nutne musí priviesť až k samotnému Zdroju, k Podstate Života.
Našim trvalým úsilím a pohybom v zdokonaľovaní duševných a duchovných schopností, v nás zatiaľ driemajúcich a nevyzdvihnutých, získavame postupne KREDIT vedomej Duchovnej bytosti, majúcej svoje ciele i svoje konkrétne úlohy a povinnosti, nielen tu na Zemi.
Odmenou za toto úsilie, je pre človeka dosiaľ nepoznaný druh blaženosti a šťastia, majúci svoj pôvod v harmonickej spolupráci všetkého tvorstva navzájom a len takýto spôsob života, môže priniesť ľudstvu trvalé hodnoty a radostnú, nikdy nekončiacu tvorivosť Ducha.
Z uvedeného vyplýva, že toto je aj skutočný zmysel a naplnenie dôvodu našej existencie, nášho bytia a toto „bytie“, túto „súcnosť“, sme dostali DAROM od STVORITEĽA, či si to chceme uvedomiť, alebo nie.
Keďže náš duchovný pôvod, od jeho úplného začiatku, ako i cez všetky etapy tohto vývoja, vyúsťujúceho nakoniec až do súčasného učenia sa v hrubej matérii Zeme, sa dá veľmi detailne zmapovať a definovať, lebo všetko, čo sa udialo, sa deje podľa nemenných a dokonalých zákonitostí a predovšetkým podľa Dokonalého Božieho zámeru VÝVOJA, je potom logické, že prvoradou snahou človeka, by malo byť úsilie, ktorým by sa dôsledne a zodpovedne prepracoval k takému Poznaniu, ktoré musí bezpodmienečne vychádzať z UCELENEJ PRAVDY, majúcej svoj Základ, už z povahy veci samej, jedine u BOHA STVORITEĽA.
Neposunuteľne platí, že jedine Stvoriteľ môže ľudstvu, ako i všetkým tvorom, poskytnúť také Poznanie, ktoré dáva odpovede na všetky dosiaľ nevyriešené otázky o podstate sveta, pretože už z povahy veci samej, je viac ako logické, že Stvoriteľ nechce mať svoje tvory vo Stvorení dlhodobo nevedomé, lebo len z nevedomosti pochádza všetko to dnešné zlo, ako i strach, nešťastie, zúfalstvo a bieda.
Je to podobné, ako študent pred maturitou, ktorému by štát poskytol všetky podmienky k štúdiu, od priestorov, až po učiteľov, ako i všetku logistiku v obore, no nedodal by študentovi základ jeho štúdia, učivo, látku, potrebnú k jeho vzdelaniu.
Študent, takto nechaný napospas, by v určitej neviazanosti možno aj „študoval“, nevedno však čo, nevedno kde, ponechaný v blúdení napospas svojím rozmarom a chúťkam, čo by ho nakoniec priviedlo k záverečnej maturitnej skúške nepripraveného, čím by zákonite, ako študent, i ako človek, utrpel veľký prepad, samozrejme bez získania potrebného vzdelania a cieľa.
Tak, ako sa vie štát postarať o učebné osnovy svojich študentov, o čo lepšie, o čo dôslednejšie a viac, sa musel postarať o svoje Tvorstvo Stvoriteľ, vo včasnom dodaní všetkých „informácií“, učiva, potrebného k tomu, aby sa mohol človek plne vedome a zodpovedne vyvíjať k pravému obrazu človeka.
Stvoriteľ je preto Stvoriteľom, lebo JE Prapôvod, ABSOLÚTNY POČIATOK. Nebolo nič pred NÍM a všetko, čo sa sformovalo, sa sformovalo jedine skrze NEHO!
Je to SILA, veľmi reálna a konkrétna, nemajúca v sebe v skutočnosti nič náboženské, ani nič spoločné so žiadnou náukou, či vierovyznaním a teda nemajúca takmer nič spoločné s tým, čo zaznieva z katedrál a chrámov po celej Zemi.
Tieto, mnohým známe „náboženské rituály“, do zomdletia omieľané, memorované a bez zjavných prvkov nejakého zdravého vývoja a pravého duchovného života, sú viac ako „výkrikom do tmy“ a zároveň všetkým možným iným, len nie tým, čím už dávno mohli byť – prostriedkom k uctievaniu Skutočného Stvoriteľa, ako i prostriedkom, pre vyjadrenie vďaky tomuto Veľkému Darcovi Života, teda priestorom i miestom, kde by človek ako tvor, v spoločnom prejave neskonalej úcty, Velebil BOHA každým svojím nádychom, slovom i činom.
Veď koľko sme toho od Neho len na tu na Zemi obdržali a aj dostali, čo vo svojej zažitej povrchnosti, považujeme ako niečo samozrejmé?
Čím sme sa o to MY pričinili? NIČÍM!
Dostali sme pozemské telo, vzduch na dýchanie, príbytok, resp. planétu a prírodu na bývanie, dostali sme vodu, Slnko a teplo, dostali sme tisíc krát viac a neuvedomujeme si, že toto všetko sme dostali len preto, aby sme mohli správne fungovať a pôsobiť v tejto hrubej matérii Zeme.
No neporovnateľne viac sme dostali v duševnom a duchovnom smere, dostali sme doslova poklady, ktoré nami doteraz, neboli správne uchopené a vyzdvihnuté.
Z povahy veci samej, by nám malo byť samozrejmé, že všetko, čo sme dostali, všetky tieto DARY, máme zodpovedne spravovať a rozvíjať, ak sa máme správne spoluzachvievať s Dianím stvorenstva a ak chceme byť aj plnohodnotnými a užitočnými tvormi svojho Stvoriteľa.
No pozrime sa, ako vyzerá život na Zemi dnes.
Prevažne len tápanie, nevedomosť a kusé, spravidla individuálne snahy, ktoré sú hnané zväčša nezdravými ambíciami a egom, často s tými najnižšími úmyslami uplatniť sa, presadiť sa a platiť za niekoho väčšieho, než v skutočnosti sme.
Nehovoriac o organizovaných snahách, kde sa pod pláštikom náboženstiev a „služby bohu“, páchajú tie najväčšie ideologické ohavnosti a zverstvá, pričom v tom „lepšom“ prípade, sa veriaci nechávajú ohlupovať a manipulovať náukami, ktoré so skutočnou Pravdou a živou vierou, nemajú, až na niekoľko „známych fráz“, NIČ SPOLOČNÉ.
Aj náboženská manipulácia, páchaná až do súčasnosti, nadobudla také rozmery, že katastrofa je neodvratná!
Veľkú mieru na tomto majú samotní veriaci, pretože vo všetkom tomto ich „snažení“, chýba predovšetkým Pokora a súdnosť, pričom zdravé úsudky o týchto kardinálnych otázkach života, už dávno upadli do zabudnutia, lebo boli nahradené len povrchnosťou a plytkosťou.
Navyše, v skutočnom duchovnom raste každej osobnosti, bráni u mnohých groteskná, ba až smiešna snaha, vedieť všetko lepšie.
Nepripustia nič pokrokové, nič, kde sa rešpektuje vývoj a kde sa za základ Poznania považuje PRAVDA a tak títo škodoradostní a ľahkovážni dobrodruhovia na duchovnom poli, premrhávajú možno už poslednú šancu zmeniť sa, zmeniť seba i svoje okolie v otázkach skutočného rozšírenia svojho poznania, čím by nevyhnutne i oni sami povyrástli v mravných, duševných a duchovných kvalitách.
Nechcú si uvedomiť, že Poznanie Pravdy je len pre tých, ktorí sa snažia o trvalé dobro v sebe, o čistotu svojich myšlienok a citov a tým aj o skutočný duchovný pokrok a rozkvet, pretože toto ich mravné zakotvenie, ich núti pozdvihovať nielen seba, ale pomáhať i svojmu okoliu, blízkym a všetkým, ktorí sa podobne chcú usilovať o získanie kreditu pravého človečenstva.
Ale vo všetkom, je dnes prevažne len zlo a faloš!
Toto však nemôže trvať príliš dlho a ani nebude, pretože Stvoriteľ sa nenechá dlhodobo vysmievať svojim, dnes už prevažne len nevedomosťou zaslepeným tvorstvom a tak nezmazateľne platí:
„Čo človek zaseje, to aj zožne!“
A že ľudstvo, ako celok, sialo prevažne len burinu, trpké a nechutné bude potom zberanie úrody v dobe, ktorá je pred nami a do ktorej sme dokonca už vstúpili.
Žijeme v dobe prevratných zmien a ten súčasný enormný nárast spätných účinkov všetkých našich predošlých činov, je viac ako markantný.
Nenechajme sa preto viac manipulovať a ovládať oligarchiou moci, ktorá má svoje chápadlá vo všetkých politických, spoločenských či náboženských inštitúciách.
Začnime konečne s plnou vážnosťou pracovať na vlastnej premene k lepšiemu, kým ešte môžeme.
Je tu posledný čas, pre ako tak dobrovoľnú zmenu, lebo onedlho bude táto zmena už vynútená mimoriadne rýchlym spätným pôsobením Božieho zákona Spravodlivosti.
Skrátka a jasne:
„Doba žatvy začala!“
Martin Pekár
