Buď pozorný a pozoruj, nech nič nezostane nevyužité

Buď pozorný a pozoruj, nech nič nezostane nevyužité

Každý je iný. Inak myslíme, inak vnímame. Na každého vplýva niečo iné, podľa jeho výberu. Podľa jeho výberu hodnôt, autorít, či priorít.
Život je nutné zvládať a to obnáša veľa učenia sa – v praxi. Súcit, ale nie ľútosť a vyplakávanie, zodpovednosť, ale len za seba , ale nie preberanie zodpovednosti za druhých, láska, ale nie opičia, služba, ale nie medvedia, pomoc ale nie obeta na úkor seba, trpezlivosť, ale nie nepohyb, až strach, viera, ale nie zaslepenie, prijatie, ale nie bezbrehá a bezhraničná odovzdanosť niečomu inému ako Bohu, priamosť, ale nie surovosť až bezcitnosť atď….
Väčšinou, ak to máme nie veľmi dobre postavené a chápeme to nesprávne, „ŽIVOT“ sám nás vychováva.
Ako? Cestu nám skrížia rôzne udalosti, či nepríjemnosti . A… 😊, možno i príjemnosti 😊. Preto je dobré byť vnímavý, pozorný a pozorovať….
Negatívne veci sa nám väčšinou dejú len ako upozornenie. Je to „vztýčený prst“: „Človeče, kráčaš nesprávnou cestou – spamätaj sa – prehoď výhybku svojho života na iný smer – prehodnoť veci, udalosti, ľudí!…“ Meň chovanie, zmýšľanie, či postoje!“
Ak to rýchlo pochopíme, utrpenie, či všetko negatívne mizne okamžite (mám to odskúšané ).
Tak poďme to žiť! Pozorujme, uvedomujme si, prijímajme a meňme!
Za tým už nenasleduje nič iné ako šťastie 😊…..
Krásny deň, nech sa nám darí….
S Láskou Tatiana

Vzťah s Bohom

Vzťah s Bohom

Každý človek je unikátny kus s jedinečnými vlastnosťami. Nejestvujú dve rovnaké duše, každý máme iný, svoj jedinečný pohľad na život a jeho vnímanie. Zaujímame sa o odlišné veci, žijeme iným spôsobom, premýšľame inak a zariaďujeme si svoj život podľa svojich vlastných predstáv. Jedno by mal mať však každý človek. Aspoň teda ten, ktorý prišiel naplniť svoj účel bytia na Zemi. Je to vzťah s Bohom. Ten, ktorý v tomto živote nehľadá Boha, nežije plnohodnotným životom. Možno sa má dobre v hmotnom meradle a prežije zaujímavý život, ktorý by mu mnohí závideli, no po smrti prichádza vyúčtovanie a pokiaľ sme si nič neosvojili, nič sa duchovne nenaučili, musíme život na Zemi opakovať dovtedy, kým neprezrieme. Žiaľ momentálne už nie je čas na ďalšie životy. V záhrobnom svete je omnoho ťažšie prísť k duchovnému prezreniu, pretože tam nemáme hrubohmotné telo, ktoré slúži ako čiastočná bariéra voči jemnohmotným prúdom, voči tomu, aby sme plnou silou pocítili účinky našej karmy. Po smrti už musíme bezpodmienečne žať čo sme zasiali, vtedy už možnosť voľby nie je taká jednoduchá. A keďže sme vo veľkom bode obratu, dôležitá je práve každá sekunda práve teraz v čase čítania tohto textu až do doby, kým sa nezavrie brána a nepretečú presýpacie hodiny súdu nad nami. Z toho dôvodu je to pre nás doba s názvom „buď-alebo“, a práve preto by sme si mali začať hľadať cestu k Bohu, pokiaľ ju ešte nehľadáme. Vzťah s Bohom by mal byť totiž hlavným pilierom našich životov a musíme sa to naučiť. Tak ako sa teraz stavia na matérii, tak sa musí všetko obrátiť a musia sa budovať najskôr duchovné základy. Popri starostiach o živobytie a rodinu sme tu prišli za účelom duchovného vývinu a ten vedie práve cez budovanie spojenia s Najvyšším. Rád by som týmto textom priblížil, ako ten vzťah s Bohom vlastne vyzerá, pretože pojem božstva je prekrúcaný rôznymi náboženstvami a duchovnými náukami a teda len veľmi málo duší má skutočne čistý a nesklalený pohľad na pojem slova Boh a vzťah s ním.

Prečo?

Na začiatok je potrebné si zodpovedať otázku, prečo by sme mali hľadať Boha, prečo by sme sa mali pred ním klaňať, načo ho vôbec potrebujeme? Na túto otázku sa však ťažko odpovedá, pretože ten kto odpoveď pozná, vie veľmi dobre prečo, veľmi jasne cíti účel a ten, ktorý sa takto potrebuje pýtať, má pred sebou ešte ďalekú cestu. Pokiaľ si myslíme, že nepotrebujeme toto spojenie medzi našou dušou a Najvyšším, ukazuje to len to, že sme materialisticky alebo inak krivo zameraní a duševne neživí. Boh je život a Svetlo, a preto pokiaľ kráčam duchovne správne (resp. sa o to snažím), cítim netušenú potrebu hľadať spojenie s Najvyšším. Väčšina v ruchu a potemnení dnešného sveta stratila toto spojenie, pretože žijú v opojení hmotných prúdov, lenže ten, kto sa dokáže povzniesť nad rozumovú bariéru, ten jasne cíti, že je niekto/niečo nad nami, že život je niečo viac ako len to, čo vidíme okolo seba hmotnými očami a že to viac túži spoznať.

Veľkosť Božstva

Pojem slova Boh je častokát misinterptretovaný či už na jednu alebo druhú stranu. Najčastejše sa znižuje pojem Božstva do prachu rozumu. Snažíme sa Boha pochopiť rozumom, a preto sa snažíme jeho obraz vtesnať do našich úzko vymedzených hmotných predstáv. Nedá sa ani porovnať, ako ďaleko je toto od reality, pretože pokiaľ by sme spoznali, resp. vytušili ako ďaleko od nás tróni Najvyšší, koľko úrovní sa nad nami na ceste k nemu nachádza, padli by sme v úžase a pokore na zadok. Niektorí „duchovní znalci“ sa mylne domnievajú, že oni sami majú v sebe kúsok Boha, pritom niet horšieho pomýlenia, ako si toto namýšľať. Brnká to na ich duchovné ego a páči sa im tá predstava, no úplne im to zastrie zdravý pohľad a cestu k Svetlu. Je pravda, že Boha môžeme nájsť v prírode alebo v sebe, keď sa jednoducho stíšime. V prírode a v sebe však nespoznáme samotného Boha. Boh sídli vysoko nad nami a my môžeme spoznávať iba jeho pôsobenie, jeho vôľu. My teda nedokážeme spoznať samotného Boha tvárou v tvár, pretože jeho podstata a jednoducho vyžarovanie je neporovnateľne odlišná našej. Môžeme však v prírode a v sebe spoznať jeho pôsobenie, teda vôľu Božiu. Túto vôľu, keď sa správne naladíme,prijmeme do seba a vďaka nej začneme žiť bohumilým životom. To tiež neznamená, že máme v sebe niečo Božské. Je to ten istý princíp, ako keď na nás z nesmiernej diaľky svieti slnko a predsa vieme, že nemáme v sebe nič zo Slnka, ale cítime iba jeho pôsobenie.
Poznávajme Boha, hrdo sa hlásme k nemu, ale s pokorou, ktorá k tomu prináleží. Nesnažme sa Stvoriteľa pochopiť rozumom; my ho dokážeme vnímať iba ako žiarenie a aj to už mnohonásobne zoslabené. To nám ľudským duchom musí stačiť, bližšie žiarenie by sme totiž ani neuniesli. Opäť je to podobný princíp, ako keby sme sa chceli priblížiť k Slnku. Pokiaľ by slnko bolo o kúsok bližšie alebo ďalej, život na Zemi ako ho poznáme by nebol. Preto nestrhávajme dole to, čo je vysoko nad nami a čo nedokážeme pochopiť. To, že ľuďom chýba pokora pred Bohom napovedá už len prosté hrešenie v jeho mene, ktoré je počuť žiaľ až príliš často. Je to poväčšine prvá nadávka, ktorá ľuďom z úst vybehne, aj keď môžu použiť kopec iných. Je to pasca temnoty, ktorá nám to podsúva a my ako vždy radi počúvneme. V skutočnosti by nás pri vyslovení slova Boh mala podchnúť netušená veľkosť, pokora a blaho.
Mnoho ľudí v Boha vôbec ani neverí. Či už ide o ateistu alebo dokonca duchovného pátrača, ktorý sa sám pokladá za Boha alebo uveril textom, že Boh je len výmysel elít tohto sveta na ovládnutie viery ľudí. Žiaľ aj takí sú medzi nami. To, či Boh jestvuje, na to nemá zmysel vôbec odpovedať, pretože materialista bude hľadať dôkazy, zatiaľ čo ten človek, ktorý má v sebe ešte zdravé cítenie, ten to proste vie. Jeho dôkazom je práve jeho cit. Tak ako v hmotnom svete sú dôkazmi fakty, tak vo svete duchovnom je dôkaz cit. Ten sa však na rozdiel od faktov nedá prekrútiť ani pozmeniť, ten hovorí jasne!

Boh je iba jeden

Najdôležitejší prvok správnej duchovnej cesty je mať Boha postaveného na prvom mieste v našom živote a to má dnes málo ľudí. Niektorí majú na prvom mieste svoju prácu, niektorí svoje deti a blízkych a dokonca aj tí, ktorí si myslia ako sú Bohu najviac približení tým, že nasledujú cirkev sú mu vzdialení tým, že ho nasledujú rozumom a cez skostnatené cirkevné dogmy. Ani jedno z menovaného nie je správne. Aj keď je dôležité, ba nutné, dbať na svoje živobytie je nesprávne mať to na prvom mieste vo svojom rebríčku hodnôt a dokazuje to len to, že takýto človek je ovládaný hmotným svetom. V dnešnej dobe je tiež moderné mať na prvom mieste svojich blízkych a zvlášť deti. Klaniame sa im, milujeme ich viac ako seba v domnení ako je to tak správne. Je to nesprávne! Je to falošná zmäkčilá láska. Nezabúdajme, že sme na tejto Zemi v prvom rade sami za seba a dieťa je cudzia duša, ktorej sme dobrovoľne umožnili vteliť sa na túto Zem, aby tak mala možnosť stúpať nahor. My máme teda za úlohu svojim deťom túto cestu ukazovať a nie ich zahrňovať iba sladkými božtekami a brzdiť ich vo vývoji. Týmto brzdíme ich duchovný rozvoj a rovnako tak náš vlastný. Naša láska k nim má byť silná, starostlivá, opatrujúca, ukazujúca cestu, no nie v takej miere, kedy to spôsobí pravý opak! Prílišním uľahčovaním a prehnanou opatrnosťou sa mladá dušička žiaľ nič nenaučí a nenaberie ani potrebné množstvo sily na ďalšie pôsobenie ako vedomý duch v dospelom veku. Ako všade aj tu musí vládnuť harmónia. A tí, ktorí slepo nasledujú cirkev a cítia sa falošne povznesení, ako sú oni priblížení Bohu, sa mu však rúhajú, pretože sa prezentujú tým, ako Boha nasledujú a pritom sú mu vzdialení, pretože majú v sebe zakorenené nesprávne dogmy, ktoré ich zväzujú. Prispôsobujú si Božiu vôľu svojim slabostiam a prianiam a neskúmajú aká je v skutočnosti! Mám na mysli práve tých najhorlivejších kresťanov, ktorí si myslia, aká žiara je okolo nich. Nie je to však pravá povznášajúca žiara, ale iba hmotná skostnatená napodobenina! Je v poriadku dobre zarábať, je ušľachtilé túžiť svojim deťom zniesť modré z neba, nie je zlé užívať si život, ale nezabúdajme na hlavný pilier v našich životoch, ktorý by mal všetko držať pokope a ktorý je tak potrebný v dnešných búrlivých časoch. Nezabúdajme na Boha v naših životoch.

Ako taký vzťah s Bohom vyzerá?

Nedá sa zachytiť do slov, aké to je byť v spojení s najvyšším. Čovek, ktorý vedome prijíma silu od Najvyššieho nie je ako zajačik, ktorý sa skrýva pred svetom, ale prejavuje sa mocne ako lev v zmysle energií. Slúžiť Bohu znamená prejavovať sa pokorne a zároveň sebavedomo, pretože poznanie Boha a jeho vôle by nám malo dodať odvahu do svetlých činov a vieru v to, že cez každú búrku života naša loďka prepláva vlnami. Nemusíte ani páchnuť do kostola a napriek tomu môžete mať vedomejší vzťah s Bohom, ako všetci zúčastnení na takej pobožnosti. Nie je to o tom byť pred Bohom ako slepá ovečka, ale ako vedomý orol s rozhľadom. Život s Bohom v duši teda nemá nič spoločné so slepou vierou v neho a už vôbec nie v nejakú pozemskú autoritu, nejaké náboženstvo, ktoré sa samo korunalovalo za to, že ono vedie k Bohu. Žiť duchovne totiž neznamená modliť sa dve hodiny denne, byť ku každému iba láskavý, aj keď si zaslúži môj hnev a nikdy za život nezakliať. Bohumilý život vyzerá inak. Uctievať Boha a mať ho na prvom mieste vo svojom živote znamená toľko, že sa k nemu modlím a ďakujem mu za to, čo mám, ale nie je potrebné kvôli tomu kľačať v kostole. Najväčšia modlitba je naša radosť, náš úprimný stav duše. Boh od nás nechce, aby sme boli slepé a polušné ovečky, aké vychováva cirkev. Boh nás chce mať vedomých, slobodných a prebudených na duchu. Chce od nás, aby sme vedome a aktívne hľadali a spoznávali jeho vôľu, pýtali sa a hľadali odpovede na dôležité otázky. Chce od nás, aby sme v sebe oživli jeho pôsobenie a jeho slovo, pretože jedine tak pôjdeme správnou cestou, nie skrz tupú odovzdanosť a bezbožné klaňanie, ktoré nemá skutočný základ a vnútorný popud, ale je to poväčšine len rozumový naučený konštrukt. Nie je to o slepom odovzdaní, ale radostnom, vedomom a z vlastného popudu vychádzajúcom tvorení v jeho mene.

Človek, ktorý ma Stvoriteľa na prvom mieste sa nemusí navonok nijak zvlášť odlišovať od ostatných. Nemusí žiť odlišne, ale žije vedomejšie, šťastnejšie s pocitom vnútorného naplnenia. Môže mať úplne bežný život, ale ten život bude vyplnený. Nemusí robiť nič zvláštne, ale budete z neho cítiť niečo netušené, čo podchne vašu dušu a pokiaľ vaša duša nie je pohltená hmotou, zatúžite po tom, čo vyžaruje z tohto človeka. Presne o tom to je. Preduchovnenie a prijatie Boha do svojho života je o zmene vyžarovania. Nemusíte sa práve modliť alebo kázať o Bohu, no už vašim prostým prežiareným bytím prinášate svetlo do tohto sveta a svojou energiou nie len ovplyvňujete ľudí okolo seba, ale prispievate ku kolektívnemu duchovnému jadru ľudstva. Zároveň svojim vnútorným svetlom spaľujete prehnité jemnohmotné korene okolo nás a sadíte miesto toho krásne rastliny. Takúto žiaru je potrebné v sebe nájsť!

Buďme vedomí

Buďme vedomí

Opakovane sa spomína a vyzdvihuje dôležitosť sebapoznania, pozorovania svojich vlastných myšlienok, konania a svojich reakcií na situácie a celkovo pozorovanie svojho každodenného bytia. Táto téma neprestáva byť aktuálnou ani v týchto dňoch a to práve preto, že temnota sa snaží vyťažiť čo najviac z toho, aký vplyv má na tých ľudí, ktorí ešte stále (alebo vôbec) nemajú tieto základy zvládnuté. Nátlak sa každým dňom zvyšuje a pokiaľ človek nie je schopný si uvedomiť pôsobenie temnoty v jeho živote, bude mať o to ťažšie stúpať nahor v procese očisty.

Je nesmierne dôležité dokázať správne rozlišovať, ktoré podnety na naše činy a myšlienky pochádzajú zo svetla, vedené citom, a ktoré z temnoty, vedené rozmumom/egom. Je najvyšší čas na poriadne precitnutie, pretože temnota sa nebojí použiť proti vám všetko, čo jej dáte k dispozícii. Doslova vás vybičuje.

V očistnom procese sme vystavovaní skúškam, ktoré majú definitívne ukázať, či stojíme pevne vo Svetle, alebo sa necháme strhnúť prúdom temnoty. Naše jemnohmotné okolie je obklopené temnými energiami, ktoré vo svojich rôznych podobách pôsobia na ľudstvo za účelom skaliť a zničiť všetko dobré, respektíve všetku snahu k zlepšeniu sa.
A buď človeka stiahnu a prejaví sa to emocionálnym konaním (hádky, nedorozumenia, nadávky, závislosti, fajčenie, drogy, alkohol a iné), alebo sa človek bude schopný obrátiť k lepšiemu.

Je potrebné byť neustále vedomý a sústrediť sa na momenty, kedy nám navonok niečo hovorí náš vnútorný hlas, na myšlienky a pocity, ktoré nás náhle prepadávajú, pretože práve v nich sa často skrýva pôsobenie temna. Je to skutočne pohyb z môjho vnútra, vedie ma duch, alebo skĺzla moja obrana a postupne sa na mňa zachytáva temnota? Všímajte si netypické myšlienky a pocity. Ľahko sa rozčúlite pre nič za nič, alebo zrazu máte pocit, že sa na vás rúca svet? Konali ste impulzívne a neviete prečo? Častokrát sa za týmito momentmi skrýva ten šepkajúci diablik, ktorý vás chce drgnúť nesprávnym smerom. Až neskôr si uvedomíte, že toto ste akoby neboli vy. Samozrejme tieto útoky sa prejavujú aj zložitejším spôsobom, no ak máme zvládnuté základy je pre nás ľahšie odhaliť aj rafinovanejšie maskované útoky.

Najťažšie sú pritom situácie, ktoré sa týkajú ľudí, ktorí sú nám blízki, alebo také, v ktorých ide o niečo, na čo máme citové väzby. Temnota rada útočí na naše emócie, pretože sú prepojené na rozum a naše „ego“. Ovládnuť potom svoje emócie, nie je vôbec jednoduché. Hlavne ak musíte čeliť niečomu čoho sa bojíte, čo je vám nepríjemné, ak je ublížené vášmu egu, ak čelíte vašim slabostiam, ktoré ste si neboli schopní priznať a pracovať na nich. Útočia aj na tie, o ktorých viete a pracujete na nich, ale cieľom je vás presvedčiť o tom, že ste sa cez to ešte nedostali, a preto stojíte za nič. Toto sú tie prekážky, na ktorých môžete buď ľahko padnúť, alebo zažijete cenný náučný moment, ktorý vás posunie na vyšší stupienok.

Preto sa pýtajte, čo mi táto situácia chce naznačiť? Ako rozhodujem? Čo je mojím vodcom? Ego, alebo cit/duša? Ak iba preletíte každou prekážkou bez rozmyslu, neposúvate sa, nezískavate potrebné skúsenosti na rast. V dnešnej dobe je dôležité tvrdo pracovať s každým podnetom, pretože požiadavky sú vyššie a potrebujeme postupovať rýchlejšie. Ak sa totiž nie sme schopní poučiť, tieto „situácie“ sa budú opakovať a zintenzívňovať pokiaľ nás buď nepoučia, alebo nezlomia. Temnota presne vie kam má pichnúť a je len na nás, čo všetko jej dovolíme.

Necháme si do hlavy naťukať falošné pocity a myšlienky? Necháme sa zaslepovať klamstvom? Ochromovať strachom? Ovládať hnevom? Dokážeme byť dostatočne pevní? Dbajme na to, aby sme sa snažili očistiť sa a zbaviť sa všetkých našich sklonov a závislostí, nech by sa to týkalo čohokoľvek, kde je riziko prepadnutia negatívnym emóciám.
Emócie/pocity sú predĺžením hmotnej roviny…..ego a rozum ⟷ pocity, duša ⟷ cit. Ak poznáte a uvedomujete si prepojenie rozumu s pocitmi, bude vám jasné, že ak máte z niečoho nejaký pocit, je to ovplyvniteľný vnem a bude možné na vás cezeň pôsobiť. Máte na vysokom mieste v hodnotovom rebríčku prácu? Nech sa páči, podstrčíme vám negatívne pocity z práce, problémy, kolegovia a šéf budú neznesiteľní atď. Alebo je pre vás na prvom mieste partner? Zaútočíme na vás cez neho/cez ňu. Temnota je sofistikovaná. Spôsob akým pracuje sa mení v závislosti od vášho nastavenia a úrovne, na ktorej ste duchovne. Nie je jednoduché rozoznať dobro od zla, ale máme v sebe prirodzene túto schopnosť rozlíšiť a vycítiť, preto ju cibrime.

Pôsobenie temnoty funguje momentálne intenzívne na úrovni medziľudských vzťahov. Nielenže sa menia priateľstvá a pracovné kolektívy, pôsobí aj na úrovni rodín. Snaha o rozkol a rozdelenie v spoločnosti prostredníctvom politickej scény je iba začiatok. Ak si nedávate dostatočný pozor, prerastá to ešte ďalej. Treba byť veľmi obozretný vo svojej komunikácii a prístupe k ľuďom. Používajte svoju intuíciu a vyciťujte. Ukotvite sa do svetla a nechajte sa viesť. Buďte čo najviac pokojní a šírte pravdu láskavým spôsobom. Prísnou láskou, ale láskou. Nemlčte ak cítite, že musíte prehovoriť, ale neunáhlite sa pri výbere slov. Záleží na tom z akého úmyslu vychádzajú vaše slová. Ak ste 100% presvedčení o tom, že konáte správne  a vychádzate naozaj zo svojho citu a nie je to iba emočne ladené konanie, potom aj energia, ktorú vyšlete z vás bude mať väčší a lepší účinok. Častým problémom v komunikovaní je to, že iniciatíva na rozhovor pochádza z pocitu. Z toho ako sa ja cítim. Čo však ak som si niečo domyslel/a, cítim sa nejako a mám pocit, že idem urobiť správnu vec, ale môže to byť iba výsledok mojej neschopnosti rozlíšiť podnet, z ktorého naozaj môj zámer vyšiel.

Zopakujem ešte raz. Pocit ≠ pravda. Keď sa človek riadi vlastnými myšlienkami a pocitmi, aj keby to bolo podľa neho s najlepším úmyslom, narobí tým len škodu. Tu je rozhodujúce naše rozlišovanie! Takto vznikajú rôzne naštrbenia vzťahov a problémy, ktorým sa dá jednoducho vyhnúť pokiaľ človek naozaj dokáže odlíšiť pocit a cit a denne na tejto schopnosti rozlišovania pracuje.

  • Ak chceme vedieť správne komunikovať je potrebné odfiltrovať vplyv temnoty a používať aj slová vhodným spôsobom. Ako sme si už hovorili, slová majú veľkú moc.
  • V prvom rade zachovávajme úprimnosť, ktorá berie ohľad na úroveň toho, s kým hovorím. Chcem byť úprimný bez toho, aby som človeku ublížil. Ak správne vyciťujem, viem zvoliť slová, ktoré vyjadria čo treba.
  • Počúvam. Skutočne počúvam a vnímam ako ten druhý vidí svet v danej chvíli, nečakám kým dohovorí len preto, aby som si ja mohol konečne povedať svoje. Tu tiež dávajme pozor, aby sme niekoho neodstrihli v polovici vety.
  • Všetko, čo hovorím má byť jasné a zrozumiteľné. Ak sme na vyššej úrovni ako je ten druhý, potrebujeme správne vnímať a načúvať mu. Iba tak sa dokážeme stretnúť na rovnakej úrovni a prísť na spoločné riešenie. Toto si musíte uvedomovať vždy, keď sa s niekým rozprávate. Nie vždy sa stretnúť dá, ale to nie je dôvod na hádky. Keď vidím, že daný človek je „inde“ nebudem ho presviedčať o svojej pravde za každú cenu. Treba pôsobiť tam, kde máme „voľné pole“ a nestrácať zbytočne energiu, keď ju vieme využiť inde.

Je nám kladených mnoho prekážok. Či už v hmotnej, alebo duchovnej rovine. Je preto najdôležitejšie mať zvládnutého samého seba, alebo sa o to minimálne zo všetkých síl snažiť. Až potom dokážeme zvládnuť všetky situácie, ktorým sme vystavení. Ešte raz, dbajte preto na základné zásady POHYB, ČISTOTA MYSLE, PEVNÁ VIERA.

  • Bez pohybu stagnujete. Fyzicky aj duchovne. V zlom mentálnom rozpoložení a v zlej kondícii automaticky klesá aj prílev energie a svetelných prúdov.
  • Čistota mysle zabezpečuje, že neskĺznete k nízkym myšlienkam a emóciám a nebudú sa na vás nabaľovať negatívne prúdy.
  • Viera je ultimátny štít, ktorý vás chráni pred všetkým temnom, treba len vedieť veriť s presvedčením a skalopevne v Božiu silu, lásku a spravodlivosť. Vtedy ste chránení a vedení aj v najväčších búrkach a vtedy dostávate silu potrebnú vám k vykonaniu všetkých náprav, ktoré sú od vás požadované a očakávané.

Božia pomoc je vám k dispozícii neustále pokiaľ v sebe máte na to pripravenú pôdu. Verte teda hlboko a neochvejne, aby ste ustáli čo sa k nám nezadržateľne blíži.

Buď pozorný a pozoruj, nech nič nezostane nevyužité

Úvaha o možnosti voľby

Včera som prežila večer plný uvedomení, takže ďakujem všetkým zúčastneným zo stretnutia SEBA_VEDOMÝCH ŽIEN.
Celý život sa učíme a nie je možné, aby sme sa nudili. Život je plný prekvapení a nepredvídateľných, či neočakávaných situácií. Iste zažívame obdobia „raz si hore“ a „raz si dole“ u niekoho sú to fázy trvajúce týždne, či mesiace, u niekoho len dni. Našim cieľom by asi malo byť, stať sa vyrovnaným človekom „tu a teraz“, ale v každej chvíli (po celý život).
Tým ale nemám na mysli pôžitkárske užívanie bez zodpovednosti, práve naopak vedomé žitie prítomnosti s tým, že viem kto som, čo chcem, kam smerujem i to prečo som tam, kde momentálne som, i to, prečo momentálne robím to, čo robím. Viem si odpovedať na to, čo mi dané rozhodnutie a chovanie prináša a obhájiť to, prečo to robím.
Zostáva už len otázka, či dôvody vychádzajú z duše a poskytujú jej úľavu, pokoj, rast, či silu a pociťujem vnútorné šťastie a radosť, alebo tie dôvody upokojú rozum, telo, ego a pod. Áno, i dôvody pre uspokojovanie druhej skupiny sú lákavé a dôležité, áno, poskytnú potešenie, ale to má zväčša trvácnosť len chvíľu. Prečo?
V skutočnosti oni ne_uSpokoja, len upokoja 🙂 – neprinášajú pokoj a už vôbec nie uspokojenie, sú len u pokoja – teda u neho – vedľa neho a tvária sa že sú pokojom 🙂 🙂
Často sa ihneď po takýchto „nižších uspokojeniach“ objavuje pocit prázdnoty , ktorý potrebujem „nakŕmiť opäť niečím „novým“ .
A tak sa stávame prelietavými – hladnými, nepokojnými, neustále hľadáme vonku niečo čo nám chýba. Prečo?Lebo zabúdame že to niečo čo chýba máme hľadať v sebe – pomenovať to presne a potom tomu prispôsobiť vedome vonkajšie okolnosti – ebavedomým, uvedomelým riadením si vlastného života. Môžeme hĺadať i von to čo nám chýba, len to presne pomenujme a to „von“ ak získame, bude nútiť v nás ráat to čo sme ta m mali, len to „zakrnelo – zakrpatelo – nepožívaním“U a tak v podstate to „zvonka, prinúti rást to naše „zvnútra“ a tak sa stávame plnohodnotnými.
Vynára sa otázka, čo chceme aby v nás rástlo, čo v sebe chceme podporiť – závislosti, strachy, sexualitu, ego, ovládanie, slobodu zo strachu, ktorá je vlastne skrytým otroctvom a väzením, alebo pokoru, pomoc, pochopenie, súcit, radosť, ľahkosť, zvedavosť, tvorivosť, odvahu, vieru, či slovodu v láske, ktorá je bez obmedzení a vo viere a dôvere dáva krídla.
U každého čloloveka je to inak, je to závislé od našich hodôt ktorými sa riadime a od toho, kam chceme patriť, čo chceme dosiahnuť,čo nás uspokojuje.
Naša voľba (nech nedráždi, čo teraz napíšem, skúste cez to prejsť bez emócií – to je len moje vnímanie 🙂, a ja sama si ho často posúvam až do takejto extrémnej roviny, aby mi to pomohlo sa rozhodnúť rýchlo a správne. Tak teda volím si: pole temnoty- pole svetla , – pole smrti – pole života – TVOJA voľba).
Tento pozdrav si požičiavam od „ZRZKY“, lebo sa mi páči .-) – MAJTE SA a SMEJTE SA 🙂
Pekný dník 🙂
Tatiana

Vedomý pozorovateľ

Vedomý pozorovateľ

Chcel by som týmto článkom upozorniť na dôležitosť toho, aby bol každý sám sebe vedomým pozorovateľom. Pokiaľ človek totiž skúma sám seba a svoje okolie, mnoho sa naučí a vyhodnocovaním situácii v živote zbiera múdrosť. Je to vlastne jediný spôsob, ako sa človek posunie vpred, pretože aj keď človek môže vyvíjať veľkú snahu na to, aby sa zmenil, darmo niečo zmení, keď nevie, čo má vlastne zmeniť. Preto je dôležité byť vedomým pozorovateľom svojho života. Nestačí však život iba prežívať, ale aktívne žiť. Žiak v škole sa nenaučí počítať len prosto tým, že je prítomný na hodine. Musí vnímať a snažiť sa pochopiť látku, aby si osvojil predávané mu vedomosti. Väčšina ľudí prejde životom ako nevedomý žiak, ktorý nedáva pozor na hodinách života a teda nazbiera len málo pravej múdrosti. Mnohí aj pozor dávajú, lenže iba rozumovo. Chýba im vnútorné cítenie, a preto pravú múdrosť nezískajú, prípadne len z časti. Preto je potrebné vnútorne sa skúmať a prehodnocovať, nie iba tupo prijímať vonkajšie impulzy.

Častokrát píšem o potrebe sebareflexie, teda o potrebe odstránenia svojich slabostí, pretože je to nesmierne dôležité. Ľudstvo môže byť uväznené v putách lakomstva, závisti alebo materializmu, lenže lakomstvo, závisť aj materializmus odstránime jedine tak, že si najskôr uvedomíme, že sme v tom uväznení. Ťažko sa oslobodím od materializmu, keď ani neviem, že som jeho otrokom. Temnota tento nedostatok zdravého cítenia hojne využíva a poskytuje nám ilúziu toho, že my žiadnu slabosť nemáme. Našepká nám, že to nie je také zlé, že nech ma tí, ktorí ma milujú prijmú takého aký som, alebo nám jednoducho zastrie zrak pred našou vlastnou temnotou, aby sme ju vôbec nevideli. Nepriateľ je totiž najnebezpečnejší vtedy, keď je skrytý a my ani nevieme, že je to nepriateľ. Často vôbec nevidíme, že niečo robíme nesprávne, že máme nesprávny postoj, pretože to vidieť nechceme. Sme ako roboti, ktorí sú naprogramovaní okolím a nemáme potrebu ani snahu niečo na svojom živote meniť. Cítime sa komfortne v tom svojom zaužívanom spôsobe bytia a ani nás nenapadne niečo meniť, pretože to by si vyžadovalo úsilie. Pokiaľ nám je aj predostretá pravda, vzpierame sa voči tomu, pretože robiť veci správne by bolo pre nás jednoducho ťažšie. Pokiaľ sú naše nedostatky vytiahnuté na svetlo sveta, ofučíme sa a staviame sa na zadné, pretože to zraňuje naše ego. Temnota nám vtedy rada našepká, že to čo ostatní vidia ako slabosť slabosťou vôbec nie je. Napríklad pýchu temnota zamení za zdravé sebavedomie, na nezdravú láskavosť nám povie, že je to tak správne a treba byť takýto dobrý a naopak keď som človek, ktorý si vie dupnúť nohou tak nás podnecuje k tomu, aby sme boli až príliš arogantní a reagovali zbytočne prudko voči ostatným a zabudli tak byť láskaví. Jednoducho sa nás vždy snaží vykloniť z potrebnej harmónie.

Práve preto je tak dôležité pozorovať samého seba a svet okolo seba. Pretože keď sa staneme vedomými si svojich nedostatkov, zbavíme sa všetkých pút. Som tolerantný voči tomu, že každý človek je nejaký a má svoje neresti, ale je skutočne zarmucujúce, pokiaľ je človek neschopný priznať si svoje pochybenie a zmeniť sa. Každá neresť a slabosť sa dá zmeniť, no nie bez ochoty na tom pracovať a v prvom rade priznať si, že to potrebujem zmeniť. Pretože pokiaľ nebude táto ochota a sebareflexia, nebude žiadna zmena a žiadny duchovný rast. Väčšine žiaľ vyhovuje ich zaužívaný spôsob žitia. To, čo sa naučili v detstve alebo pochytili od ľudí z okolia, tým sa riadia po celý život. Keď si uvedomíme fakt, že väčšina toho čo ľudia vytvoria a aké hodnoty dnes vyznávajú je pokrivené, uvedomíme si aj dôležitosť toho, aké nebezpečné je riadiť sa tým, čo nám ponúka okolie. Taktiež drvivá väčšina tých, ktorí sa usilujú o duchovné poznanie, padnú na ceste k vzostupu do pascí rozumového duchovna a nechajú sa dobrovoľne vtiahnuť do nesprávneho postoja, ktorý im následne bráni vo stúpaní nahor.

Tento text preto nepatrí iba duchovným „laikom“, ale o to viac tým, ktorí sa už nejaký ten piatok snažia kráčať vedome, alebo sa dokonca pokladajú za duchovne zrelých. Takí sa musia mať na pozore desaťkrát viac, pretože na nich si temnota brúsi zuby najviac. Stále dookola si všímam, že aj tí, ktorí stoja duchovne vyššie, majú stále svoje achilove päty, cez ktoré ich ovláda temnota. Takí sa musia skúmať o to vážnejšie. Nepadajme do duchovnej agónie len preto, že sme o niečo duchovne múdrejší. Čím vyššie človek stojí duchovne, tým by mal byť aktívnejší, pozornejší a vnútorne živší, aby si udržal svoju výšku. Preto buďme vedomým pozorovateľom sami sebe a svetu okolo nás. Učme sa, poznávajme, rozkvitajme, buďme v cítení jednoduchý ako deti. Z duchovného hľadiska sme totiž stále deti, ktoré ešte nenazbierali potrebné uvedomenia preto, aby pokročili vyššie. To sa teraz musí zmeniť, pretože prichádza Svetlo, ktoré to od nás svojim tlakom čoraz viac požaduje. Práve cez svetlé duše sa začne budovanie nového sveta, no k tomu je potrebné pripraviť úrodnú pôdu. Nestačí len zasadiť úrodné semiačka, ale je tiež potrebné vytrhať všetok plevel! Svetlo musí vytlačiť temnotu.

Keď sa staneme vedomými pozorovateľmi, nepomôže nám to len v našich nedostatkoch, ale tiež nám to pomôže pochopiť naše silné stránky. Častokrát naša slabosť totiž spočíva v tom, že sa nevieme dostatočne oceniť, alebo si zbytočne sypeme popol na hlavu. Mali by sme byť schopní vedieť sa správne a nezaujato oceniť a zároveň byť ochotní vykynožiť všetok jed, ktorý sa nám servíruje do hláv z jemnohmotného okolia okolo nás. Vtedy kráčam správne a zanechávam ego za sebou, pretože beriem istotu zo svojich silných stránok a odvahu a dobrý pocit zo seba mi tiež dodá vedomie, že som dostatočne zrelý na to, že si viem povedať, v čom chybujem a som ochotný to zmeniť.

Teraz je najvyšší čas oslobodiť sa od všetkých rozumových konštruktov a začať skúmať v sebe, čo je správne, vyhodnocovať situácie a ľudí v živote a nechať to premlieť cez svoj duchovný kompas. Na to je však potrebné začať aktívne žiť v sebe a so sebou. Je čas zdvihnúť svoju vibráciu, rozbiť tie obaly okolo našej duše. Pozorujeme, vnímame, skúmajme, pýtajme sa, vyciťujme.. Vypestujme si nadhľad nad situáciami v živote. Vedome kráčajme po Zemi, vnímajme oblaky nad nami, no zároveň vnímajme aj pôdu pod sebou. Vnímajme seba, ľudí a svet okolo seba z nezaujatej perspektívy. Buďme sami sebe vedomým pozorovateľom. To znamená udržiavať si síce určitý odstup, a schopnosť nezaujato posúdiť situácie v živote, no zároveň to znamená vedieť byť plne prítomný a vedomý. To docielime tak, že sa oslobodíme od úplnej kontroly rozumu a preduchovníme svoje bytie. Oživíme svojho ducha a necháme sa ním viesť. Tak si udržíme božský nadhľad, zdravý úsudok a prebudíme v sebe neomylný morálny kompas.

Žijeme vo významnej dobe a je načase úplne sa oslobodiť od všetkého zaužívaného. Je načase urobiť poriadny vnútorný poriadok. Všímajme si seba, ale všímajme si aj druhých. Neodsudzujme ich, ale posudzujme ich správanie a pýtajme sa, čo je správne. Čo sa dá na nich zmeniť, skúsme zmeniť a čo sa nedá, nechajme tak. Všímajme si chyby druhých, pretože častokrát na nich vidíme práve tie chyby, ktorými sami trpíme. Pozorujme aj maličkosti v živote, pretože aj tie nám pomôžu častokrát pochopiť väčší celok. Pretože tak ako sa deje vo veľkom, tak sa deje aj v malom.

Buďme prítomní pritom ako žijeme. Neprežívajme, ale vedome žime a tvorme realitu okolo seba. Žime v sebe a zároveň kúsoček mimo seba. Žime vo svojej duši a vo svojej hlave buďme len potrebné minimum na fungovanie v bežnom živote. Skúsme nájsť tú harmóniu. Uchopme správne koncept vedomého pozorovateľa a budeme stúpať nahor k svetlu. Zahoďme konečne ego a prestaňme to brať tak, že priznanie so svojich slabých miest je koniec sveta!

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete