Veľká noc v tomto roku bude prelomovým obdobím, kedy človek bude musieť vzhliadnuť na svoj doterajší život a svoje konanie a raz a navždy sa rozhodnúť, či jeho život pripadne temnote, alebo svetlu. Je potrebné všetko vyčistiť od základu. Nielen svoje domovy, ale hlavne svoje rúcha. Očakávajte prílev síl, ak sa rozhodnete obrátiť a pohnúť k dobrému, ak však padnete nižšie, bude nasledovať enormné množstvo ťažkostí, cez ktoré sa budete musieť prehrýzať. Stmeľujte vzťahy; vzťah s Bohom, vzťah k rodine, vzťah k dobru a vzťah ku celému Stvoreniu. Vnímajte a preciťujte dianie okolo seba, vo vzduchu visia nápovedy každým dňom, je ich treba iba prijať a pochopiť citom.
Pokračujte vo svojom snažení sa rásť a stávať sa lepšími, Bohom chcenými a duchom živými bytosťami a budete odmenení. Šírte aj naďalej pravdu a lásku, dávajte si pozor na nástrahy číhajúce z temna, sú teraz intenzívnejšie a na každom kroku. Dobre vždy pozorujte, aké podnety sa vo vás objavujú a odkiaľ pochádzajú…viete ich skrotiť, alebo prerastajú do väčších rozmerov? Temno sa bude snažiť balamutiť, ale nedovoľte to. V pokore a vďake radostne kráčajte životom, buďte vedomí a obracajte sa k Bohu. Každý deň je príležitosť k naviazaniu spojenia, využite svoju šancu kým sa stále ponúka. Svetlo vám podáva ruku, stačí sa natiahnuť.
Boh je nadmieru milosrdný, ale nebude čakať večne. Máme to tu dolu ťažké, pretože temné hady sa okolo nás ovíjajú a zväzujú nás na každom kroku. Často ich dokonca nevidíme, lebo sú pestrofarebné, sú maskované za dobro, ale na tom nezáleží, pretože stále platí, že nás to zväzuje a znemožňuje svetlu preniknutie do nášho vnútra. My sme totiž vysielače a pokiaľ sa čo i len trochu vychýlime zo správnej frekvencie, neprúdi sila, neprúdi svetlo, neprúdi život, resp. prúdi, to len my tie prúdy nezachytávame a neposielame naspäť nahor, aby sa kruh uzavrel. Máme byť Božie vysielače, ktoré pri správnom vyladení pokryjú celú Zem svetlou frekvenciou a vyvedú konečne celý svet nahor bližšie k Bohu. Ak však máme v sebe čo i len jednu slabinu, cez ktorú na nás dokážu útočiť temné vplyvy, strácame správne frekvenčné pásmo.
Preto hľadajme a sekajme putá, ktoré nás zväzujú. Najväčšou stagnáciou hľadajúcich ľudí je neochota posunúť sa vpred, neochota byť v neustálom pohybe, neochota zmeny! Je nám dobre v tom našom zaužívanom spôsobe bytia a stačí nám level, na ktorom sa teraz nachádzame. Základný princíp správneho žitia podľa Božej vôle je však neustály pohyb! Uvedomme si, že sa nachádzame v dôležitom bode obratu bytia na Zemi a to zákonite znamená, že nič nemôže zostať po starom, ale je potrebný prerod od každého a všetkého, čo chce prežiť v búrke budúcich udalostí. Možno sa to javí tak, že sa nič viditeľne nedeje, ale je to na spadnutie. Deje sú v pohybe už dávno a sú krátko pred ich hmotnou manifestáciou. Boh drží ochrannú ruku nad touto loďou, na ktorej sa nachádzame, ale k plynulému prejdeniu cez rozbúrené vlny potrebuje mať svojich ľudí na tých správnych pozíciách. Takých ľudí, ktorí vedia ako, kam a akou silou veslovať.
Preto je potrebný reset našich životov, a začať žiť inak. Inak ako sme zvyknutí, inak ako je bežné, inak ako žijú ľudia navôkol. Nie však nutne navonok, ten prerod má byť vnútorný. Týka sa to toho ako zmýšľame, ako konáme a hlavne ako cítime. Možno nevieme ako, ale to je nepodstatné. Boh si svojich drží a svojim pomôže. Potrebuje nástroje, cez ktoré bude môcť tvoriť a pôsobiť na Zemi. Staňme sa tými nástrojmi a pocítime, aké to je skutočne naplniť zmysel bytia, ktorý nám bol určený.
Prajem všetkým, ktorí sa usilujú o tento ušľachtilý zmysel bytia veľa požehnania k tomu, aby to dosiahli a veľa síl a bojovnosti k tomu, aby dokázali zo seba striasť všetko minulé ale aj to nové, čo sa snaží na nich prichytiť a stiahnuť ich nadol.
Buďte požehnaní, láskyplní a prežívajte tieto sviatky v pokoji a inšpirovaní stelesnenou Láskou
Dokážeme veriť? Máme skutočnú vieru? Dokážeme určité životné situácie naozaj s VIEROU odovzdať smerom hore? Dokážeme uveriť tomu, že všetko sa deje tak, ako je to pre nás najlepšie a nemusíme všetko dostať hneď tu a teraz? Meňme svoj postoj z NETRPEZLIVOSTI na TRPEZLIVOSŤ, nekonajme zbrklo, prijímajme veci, udalosti i deje tak ako sú. Prijmime, odovzdajme a pustime. „Naše sny sa uskutočňujú rýchlejšie, než si uvedomujeme. Napriek všetkému ale potrebujú starostlivosť a trpezlivosť.“ Až keď nastane tá správna chvíľa, až keď budeme pripravení a o tom my nerozhodujeme 🙂, až potom sa „otvoria ďalšie dvere“. Skúsme neznásilňovať udalosti a nechajme veci prirodzene plynúť. Semienko keď položíme do zeme potrebuje čas, silu i podmienky k tomu, aby vyklíčilo, prerazilo hlinu, zakorenilo, rástlo a nakoniec prinieslo úrodu. Každý zo životných cyklov rastlín prináša radosť tomu, kto je schopný vnímať a všimnúť si jeho krásy. Rovnako sa aj my môžeme (a MÁME) radovať z postupného uskutočňovania svojich snov. Spomaľme a uvedomujme si krásu, ktorá je okolo nás, buďme vďační, pretože každou myšlienkou a každým krokom dostávajú naše sny reálnejšiu podobu. Všímajme si, prežívajme a vychutnávajme každý okamih nášho života, je v ňom veľa „poučenia“ i radosti, ktoré plynú z každučkej chvíle, v ktorej konáme podľa svojich snov. Nespájajme svoje šťastie s nejakými BUDÚCIMI cieľmi. (tie nás majú motivovať, aby sme boli aktívnejší V PRÍTOMNOSTI a nie robiť nás smutnými či nešťastnými, že niečo nemáme, nedosahujeme, či nedosiahneme :-)). Uvedomujme si viac a oceňujme každodenné zázraky života. Svoje šťastie máme tu a teraz v každej sekunde nášho života. Krásny deň, vychutnávajme si prítomný okamih, cvičme sa v trpezlivosti a nepremárnime ani chvíľočku, využívajme čas pre svoj rast 🙂. Tatiana
Tomu, kto vo svojom živote dôveruje Najvyššiemu, toho i On sám poctí svojou dôverou! Toho poctí takými prejavmi dôvery, ktoré mu až doslova zázračným spôsobom urovnajú jeho cesty. Aj v dnešnej dobe je totiž možné, aby sa diali zázraky. Zázraky, o ktorých racionálny človek súčasnosti ani len netuší, ktoré vôbec nepovažuje za možné, ba ktorým sa vo svojej materialistickej nedôvere v existenciu Stvoriteľa iba vysmieva. Vysmieva sa im však preto, lebo nikdy nedôveroval Bohu a preto nikdy vo svojom živote, ani len v tej najmenšej miere nepocítil zázračný prejav jeho dôvery.
Mať dôveru v Boha? Čo to znamená? Znamená to, že Najvyšší, jeho Vôľa a jeho Zákony sa stanú stredobodom ľudského života. Že sa človek snaží poznávať túto Vôľu a tieto Zákony, že sa snaží podľa nich žiť a že sa zo všetkých svojich síl snaží aby to, čo myslí, cíti, hovorí a koná bolo vždy iba v súlade s nimi.
Dôvera človeka v Stvoriteľa sa teda prejavuje dôverou v jeho Vôľu a v jeho Zákony, ktorým v dôvere a s dôverou podriadi celý svoj život.
Väčšine ľudí tohto sveta však chýba skutočná, hlboká a pravá dôvera v Stvoriteľa. Väčšina ľudí tohto sveta totiž dôveruje predovšetkým sebe samým. Dôveruje sile svojho tela a sile svojho rozumu. Dôveruje vede, technike, ľudským poznatkom a ľudskej múdrosti. Ľudia sú presvedčení o tom, že jedine ich vlastná mienka je pre nich najrozhodujúcejšia a preto pri svojom rozhodovaní v rozličných životných situáciách berú na zreteľ len svoju vlastnú vôľu. Jedine to, čo oni sami chcú. Toto je pre nich tým najpodstatnejším.
A existuje veľa príkladov ľudí, ktorí práve takýmto štýlom života dosiahli a dokázali, z hľadiska čisto ľudských kritérií veľmi veľa. Iba svojim vlastnými úsilím sa dokázali stať bohatými, váženými, slávnymi, alebo uznávanými. Stali sa celebritami, o ktorých sa píše, hovorí a ktorých životný príbeh sa dáva za vzor ostatným ako príklad toho, čo všetko je možné dosiahnuť prostredníctvom vlastného úsilia. A to všetko v podstate bez Boha a bez dôvery v Neho. Veľké veci sa teda dajú dokázať i čisto svojimi vlastnými silami.
A predsa, pri pohľade zhora javí sa úbohým každý človek a všetko jeho úsilie i všetko jeho dielo vytvorené bez dôvery v Najvyššieho. Človek sa javí ako osihotený, opustený a úbohý, pretože nemá spojenie s Najvyšším a jeho diela, na ktoré je tak pyšný sa javia prázdne, duté a nedokonalé, pretože na nich nespočíva požehnanie Najvyššieho.
Áno, úbohým je človek bez Boha a úbohými, ba až smiešnymi sú všetky jeho diela, vytvorené bez Božieho požehnania. Práve preto prežíva väčšina ľudí dneška nenaplnený život a ich diela i práca ich nemôžu uspokojiť. Preto permanentne a v pravidelných cykloch postihuje úpadok a zrútenie všetko, čo vytvorili. Preto padajú a zanikajú spoločenské systémy, ktoré nahradzujú spoločenské systémy iné, aby opäť tieto začali kolabovať a nakoniec sa zrútili, pretože ich budovateľom a tvorcom chýbala dôvera v Boha. Dôvera v jeho Vôľu a v jeho Zákony, ktorých poznanie a dodržiavanie ako to jediné na svete môže dať trvalosť dielam ľudským a priniesť šťastie a mier do ich životov.
Dôvera v Najvyššieho! Presne v tej miere, v akej ju je človek schopný voči Najvyššiemu prejaviť, presne v tej istej miere je ňou Najvyšším poctený i on sám. Mieru dôvery človeka v Stvoriteľa totiž Stvoriteľ opláca rovnakou mierou dôvery voči človeku. Presne v takejto miere prúdi k nemu zhora sila, podpora a pomoc Najvyššieho, ktoré mu urovnávajú jeho životné cesty. No a tá najvyššia miera dôvery človeka v Stvoriteľa, akej je len ľudská bytosť schopná mu môže priniesť takú vysokú mieru sily, podpory a pomoci, ktorá sa rovná zázrakom.
Nech by sa teda človek ocitol kdekoľvek, v akýchkoľvek ťažkých, ba až neriešiteľných situáciách, vždy nájde nejaké riešenie a vždy nakoniec vyviazne úspešne zo všetkého, ak má pravú dôveru v Boha! Pred takýmto človekom sa rozostúpi more, aby mohol prejsť na druhý breh. Dostane sa mu potravy, keď bude prechádzať púšťou. Vytryskne mu voda z holej skaly, aby ňou mohol uhasiť svoj smäd. Bude mať dostatok prostriedkov na dôstojný život aj v dnešnej dobe, v ktorej mnohí bojujú doslova o holé prežitie.
Kedysi dávno mohol totiž židovský národ zvíťaziť nad ostatnými, omnoho mocnejšími národmi nie preto, že by bol početnejší ako oni, nie preto, že by bol silnejší ako oni, ani nie preto, že by bol bohatší ako oni, ale jedine preto, že dôveroval Hospodinovi.
Aj keby teda snáď človek nemal množstvo vecí, ktoré majú iní úplne postačí, ak bude mať pevnú, naozaj pevnú dôveru v Najvyššieho. Potom totiž, práve prostredníctvom nej získa omnoho viac, ako majú všetci ostatní. Lebo k nemu bude prúdiť sila, pomoc a požehnanie z Výšin, ktoré mu prerazia cestu v spleti života a ukážku mu východisko z ťažkých situácií, z ktorých by sa tí ostatní svojimi vlastnými silami nikdy nedostali.
Pevnosť dôvery človeka v Stvoriteľa mu totiž dáva do ruky meč víťazstva! Víťazstvo a zdar i v tých najspletitejších životných situáciách, v ktorých musí stroskotať každý, kto verí iba sebe samému a svojim vlastným silám.
A takto raz žiaľ stroskotá, ba musí raz nevyhnutne stroskotať celá ľudská civilizácia, ktorej chýba dôvera v Najvyššieho Lebo ďalšia budúcnosť tohto sveta, ďalšia budúcnosť tejto civilizácie a budúcnosť každého jednotlivca je skrytá, ba je podmienená pravou dôverou v Stvoriteľa. A všetko, v čom tejto dôvery niet sa musí zrútiť! Musí zaniknúť, aby uvoľnilo cestu novému veku. Novému veku dôvery ľudí v Boha! Učme sa jej a nadobúdajme ju, lebo jedine prostredníctvom nej bude vôbec možné prežiť.
Avšak ten, kto dôveruje Pánovi, ten sa nemusí báť ani svojej vlastnej smrti, pretože ňou pre neho nič nekončí. Práve naopak! Začína! Smrťou končí všetko iba pre tých, ktorí verili sami sebe. Ktorí verili pravdám a múdrosti tohto materialistického sveta, pretože ich hmotný svet sa im fyzickou smrťou definitívne zrúti.
Útočiskom silných je ich sila, útočiskom rozumovo bystrých je ich rozumová bystrosť, útočiskom rečovo zdatných je ich obratný jazyk, útočiskom bohatých ich bohatstvo, útočiskom vplyvných ich vplyv, avšak útočiskom každého prostého a jednoduchého človeka sa môže stať Pán. Dôvera v Pána, ktorá nakoniec vysoko prekoná i silu silných, i rozum rozumných, i bohatstvo bohatých i vplyv vplyvných.
Dôvera v Pána je totiž viac ako všetko ostatné a jej nadobudnutie je plne dostupné absolútne každému. Prostredníctvom svojej silnej dôvery v Boha sa môže stať každý človek veľkým, avšak bez dôvery v Neho nesie v sebe pečať malosti všetko, čo tento svet považuje za veľké. Preto sme boli upozornení na to, že prví budú poslednými a poslední prvými. Tieto slová už nie sú otázkou budúcnosti, ale prítomnosti, ktorá čoskoro ukáže, že len to, na čom spočíva požehnanie Najvyššieho je naozaj veľké a predstavuje skutočnú, trvalú hodnotu. Všetko ostatné padne!
Dobrota a prísnosť sú pojmy, ktoré sú nerozlúčiteľné s Bohom a všetkým, čo sa správne zachvieva v jeho zákonoch. Je dôležité vysvetliť, ako si tieto dva pojmy neodporujú, ale dopĺňajú sa, keďže mnohí nedokážu správne alebo vôbec poňať rozmer Božej spravodlivosti a dobroty. Aj niektorí prebudení poznajú čo je dobré a čo zlé, no nevedia niektoré veci uchopiť z hľadiska duchovného, nemajú Boží nadhľad. Budem písať teda o láske Božej, ktorá je práve stelesnením prísnosti a dobroty. O princípe pravej lásky som už písal, avšak je potrebné to predostrieť ešte raz.
V prvom rade si v krátkosti pripomeňme, čo je slobodná vôľa, pretože niektorí majú Boha za toho, kto má odstraňovať z našich životov všetko zlo spôsobené ľuďmi len tak. Pochopenie zákona slobodnej vôle nám dopomôže k pochopeniu Božej lásky.
Položme si základnú otázku, ako môže napríklad Boh dopustiť, že sa dejú vojny a ďalšie iné nešťastia?
Tu je potrebné si zodpovedať otázku, prečo ľudia tie vojny vedú a prečo vznikajú tie nešťastia? Ako je možné, že elity sveta tak starostlivo riadia svet v prospech diabla a ako je možné, že v politike a na vedúcich pozíciach v štátoch sa nachádzajú takí, čo tam nemajú čo robiť, ba dokonca takí, čo by nemali mať v rukách akúkoľvek zodpovednosť? Veď predsa aj to, kto je prezidentom je odzrkadlenie duchovnej zrelosti národa. Keby bol národ prebudený, ani na vedúce pozície by sa nedostal taký, čo tam nepatrí. Ale keďže to tak nie je, vytvárajú sa bočné cestičky pre temnotu, aby tam dosadila svoje šachové figúrky.
Takto je to so všetkým, v čom by sme mohli vidieť zdanlivú nespravodlivosť. Boh jednoducho nezasahuje do toho, ako sa my rozhodneme, pretože nám bola darovaná slobodná vôľa. My sami sa musíme namáhať, aby sme stúpali nahor, pretože inak by to nemalo žiadny zmysel, nikam by sme nepokročili, keby sme neprežili všetko, čo sme prežiť mali. A väčšinou, aby sme niečo pochopili a zmenili sa, potrebujeme prežiť práve tú negatívnu skúsenosť. Navyše sme si to negatívne pritiahli sami svojím konaním. To však neznamená, že nám Boh nepomáha. On je pripravený pozdvihnúť nás za každých okolností, to len my sa nenamáhame. Boh nám je vždy pripravený pomôcť, keď o pomoc požiadame a myslíme to úprimne.Boh je totiž láskavý, ale zároveň spravodlivý. Božia dobrota je práve aj tá prísnosť, pretože nás nekompromisne vedie k tomu, aby sme prišli k uvedomeniu. Boh netresce, ale vychováva. Neustále nám svojím dielom pomáha, ale zároveň nás vždy musel nechať zožať plody nášho konania.
Dôležitú vec, ktorú si teda musíme k správnemu pochopeniu pravej lásky osvojiť je, že pravá láska sa nespráva tak, ako si ju mnohí idealizujú. Láska Božia sa líši od tej ľudskej, ktorou sa dnes riadime, aj keď by to tak nemalo byť. Ľudia čakajú od Boha, aby nás zastavil pred každým chybným krokom, aby nám uľahčoval cestu. Takto to však nefunguje, pretože by to nemalo žiadny zmysel. Nikam by sme nepokročili a nič vnútorne nezískali. Pravá láska je totiž prísna a to znamená, že je zlúčená so spravodlivosťou. To sladké čičíkanie a láskanie, ktoré môžeme dnes čoraz častejšie pozorovať, je zmäkčilá pokrivená napodobenina pravej lásky. Nezachvieva sa v potrebnej harmónii, pretože je súčasťou falošného princípu, nie toho Božieho. Aj Ježiš učil tejto láske, lebo on sám je predsa jej stelesnením a tiež nebol zmäkčilý, ale bol známy medzi ľuďmi svojou prísnosťou. Kde videl otvorenú dušu pripravenú naslúchať a učiť sa, tam ochotne dal a pomohol, kde však videl bočné úmysly alebo neúprimnosť, takými sa nezapodieval. Láska má totiž dávať druhému to, čo mu prospieva. To však môže znamenať aj nedať, pokiaľ to prospeje! Pokiaľ rozsievate lásku bez spravodlivosti, nepozdvihujete svoje okolie, ale naopak ho budete brzdiť.
Pokiaľ budete napríklad svojmu dieťaťu uľahčovať každý krôčik, chrániť ho úzkostlivo pred svetom a zahrňovať ho všetkým, na čo si zmyslí, dosť pravdepodobne sa môže z neho stať slabý duch a popritom bude ešte aj rozmaznané. Aj zvieraťu človek dokáže uľahčovať život na toľko, že úplne zlenivie, stratí ostražitosť a už nebude v tom správnom zachvievaní, v akom má pôsobiť. Celým stvorením sa totiž tiahne zákon spravodlivej lásky, ktorú dodržujú všetky bytosti okrem tých ľudských, a preto sa jej my ľudia ešte musíme naučiť žiť. Žitie v pravej láske spočíva v dôležitom predpoklade a to je, že sme vnútorne prebudení a bdelí. V tom sa totiž odlišuje pravá láska od tej pokrivenej. Tá falošná pramení výhradne z rozumu, tá pravá naopak vyviera z citu ducha. Iba pokiaľ sme vnútorne prebudení, dokážeme rozlišovať, čo je správne od nesprávneho a zároveň dokážeme udržiavať potrebnú harmóniu, ktorá je súčasťou pravej lásky. Nie je to totiž súbor pevne stanovených poučiek, kedy a ako sa zachovať, pretože život je predsa rozmanitý a prináša nám rôznoraké situácie, ktorým sa my máme prispôsobovať. Čo by predsa prospelo dávať niečo lakomcovi, ktorý vie len hrabať, nič nedávať naspäť a navyše si našu pomoc/dar ani neváži? Takému naopak prospeje, aby o všetko prišiel, aby sa vďaka tomu spamätal a zmenil k lepšiemu. Čo by naopak prospelo, keby sme neúprosne príliš tvrdo karhali človeka, ktorý nie je tvrdého rázu? Miesto ponaučenia by sme mu pravdepodobne priniesli len bolesť a nízku sebahodnotu. Naopak by sme na neho mali ísť jemnejšie a prispôsobiť reč tak, aby to dotyčného pozdvihlo a nie zlomilo.
A presne takto funguje princíp lásky. Dáva druhému to, čo mu prospieva. Láska má druhých totiž za každých okolností pozdvihovať nahor. Niekedy je potrebná nežnosť na zlomenie surovosti, niekedy je potrebná prísna nezmäkčená pravda na zlomenie tvrdosti, niekedy ušľachtilá pomoc s problémom blížneho, ale niekedy aj nechať ho vysporiadať sa s tým sám, pretože keby sme to urobili za neho, mohlo by mu to uškodiť, lebo je to vec, ktorú musí vykonať sám a tak sa niečo naučiť. Každá jedná situácia v živote je iná a jedinečná, a preto na každý problém bude iné riešenie, na každú otázku iná odpoveď, na každú situáciu bude správny iný prístup. V tomto je potrebné mať rozvinuté v sebe správne cítenie a vďaka tomu rozlišovať, čo je správne, kde treba ubrať, kde je potrebné urobiť to a ono. Je potrebné žiariť láskou, byť naplnený citom a pomáhať svojim blížnym, ale robiť všetko v spravodlivej forme. Preto je dôležité byť čulý duchom a určovať komu, kedy a koľko dám zo svojej lásky a akým spôsobom.
Prísnosť a láska nie sú teda dva rozdielne pojmy, ale z Božieho pohľadu je to jedno a to isté. Je to prísna láska. Tá pravá, nepoškvrnená, ktorá jediná dokáže vyplniť nášho ducha a pozdvihnúť nás nahor. Tá jediná vyviera z citu, na rozdiel od tej rozumovej opičej lásky. Keby som mal k tejto láske udať nejaký príklad, tak by som použil príklad lásky medzi človekom a psom a medzi človekom a mačkou. Pes je dobrý a oddaný svojmu majiteľovi, ale táto láska je v ňom tak trochu zakódovaná. Robí to automaticky, samozrejme až vtedy, keď si k človeku vybuduje vzťah. Mačka však narozdiel od psa má iné poňatie lásky. Napohľad si mnohí myslia, že mačky nie sú schopné takej ušľachtilej lásky ako pes, ale pritom sú schopné možno aj väčšej. Láska mačky totiž nie je taká opičia a automatická, ale je vedomá, a preto keď si vybuduje s človekom vzťah, tak je takáto láska oveľa úprimnejšia a reálnejšia. Každé zviera je samozrejme iné a dokonca sú aj rozdielne plemená zvierat a každé zviera je jedinečné také aké je, dokonca majú zvieratá aj svoje jemnohmotné (nadpozemské) úlohy, ktoré nepozorujeme. Chcem tým naznačiť, že milujem psy aj mačky a v podstate všetky zvieratá (pavúky a hady nie) a preto neznevažujem psy, len si myslím, že tento príklad môže niekomu dopomôcť k tomu, aby si vykreslil správny obraz o láske. Cieľom bolo poukázať na to, že pravá láska je vedomá a preto nečiní pre druhého len to, čo ho robí sťastným ale zároveň to, čo ho pozdvihuje nahor.
Láska má byť totiž objímajúca, ale zároveň vychovávajúca! Keď si zapamätáte iba túto jednu vetu, získate tým mnoho. Láska má byť objímajúca, ale zároveň vychovávajúca.Vyleťme s rozumovo obmedzenej ulity a pozerajme na veci z nadhľadu! Neprispôsobujme si Božiu vôľu svojim predstavám. Zažiarme zvnútra a správne sa vraďme do zákonitosti, ktoré pre nás platia.
Komunikujme, hovorme o svojich pocitoch, trápeniach, obavách, predstavách…
Komunukujme o všetkom o dobrých, ale aj o tých iných veciach, čo nás trápia, ovládajú, či strašia s tými, komu dôverujeme….
Komunikáciou sa zbavíme záťaže a robíme kroky k tomu, aby sme boli pochopení, či aby sme my sami na základe spätnej väzby pochopili.
Čo?
Buď konanie druhých voči nám.
Alebo zčasti aj seba samých…
Často sa nezamýšľame sami nad sebou prečo tak a tak konáme…
Je jednoduchšie viniť druhých z ich “nejakého” chovania , a my sa obhajujeme tým, že my to máme “tak” a “on, ona, oni sú “takí” oni sú tí “iní”, oni sú tí “vinní”, oni “nevidia”, oni “nevedia”, oni robia “zle”…, oni…..
Tak prečo im to nepovieš?
Prečo im nepovieš čo cítiš?
Prečo im nepovieš, ako sa cítiš?
V pokoji … V pravde….
Ale, žiaľ, často sa obhajujeme len vo vlastnej hlave, sami pred sebou, preto je dobré o tom povedať i tým, pre ktorých sa trápime, alebo sme s nimi v konflikte….
Pravda je vždy pravdou a oslobodzuje ….
Tak ňou buďme, žite ju a ak ju neviete žiť, hľadajte ju, robte všetko pre to, aby ste ju našli….
Nebuďte pohodlní a leniví…..
Boh je pravda….
Kde je prítomná pravda to sa cíti… aj bez argumentov a dôkazov….
A kde je pravda, tam je Boh…..
Prekonajme lenivisť vykročme a kráčajme bez strachov v pravde, pre pravdu, za pravdou……, za tým čo cítiš…
