Včera moji kamaráti leteli balónom a ja som sa, veľmi narýchlo, rozhodla ich sprevádzať. Aj keď som neletela (ale ani ma to neláka, lebo ja si „lietam“ stále – aj keď inak :-)), bol to pre mňa úžasný zážitok. Prežívala som to „možno“ viac ako tí, ktorí leteli.
Pri všetkých mojich „pohnutých“ pozitívnych emóciách zo samotného vzrušujúceho zážitku, že prežívam niečo nové som si začala klásť otázku, či je „normálne“ mať tak veľkú radosť z toho, že vidím ako je balón rozložený na zemi… , aký je obrovský …., ako sa nafukuje (technika i pozorovanie jeho zväčšovania), šok z toho, že sa môžeš v plachte (pokiaľ je balón na boku a na zemi prechádzať ako v tuneli …, aký obrovský oheň šľahá…, ako hučí…. , ako sa dvíha atď.
Uvedomila som si, že moja vnímavosť a emocionálne radostné prežívanie i žitie normálne je …, ale nikto to za normálne nepovažuje, pripustila som, že nevieme žiť prítomný okamih, netešíme sa z maličkostí a nevidíme krásu každého momentu. To, čo by sme mali považovať za normálne, sa javí pre tento svet a všetkých okolo ako „nenormálne“, „uletené“, „strelené“ atď a naopak, to, čo by sa malo považovať reálne za nenormálne, sa stalo každodennou realitou a vôbec sa nad tým nepozastavujeme (len keď nás niekto upozorní – zamyslíme sa).
Mali by sme si uchovať tú detskú radosť (z čohokoľvek) . Nechajte sa dnes „nakaziť“ mzšlienkou, radosťou, smiechom…
Buďme sami sebou, nehanbime sa za svoju spontánnosť a radostnosť, máme svoju vlastnú slobodu a môžeme si robiť všetko čo sa nám žiada (robme ale tak, aby sme druhým neubližovali, nezotročovali, nezneužívali, neobmedyovali atď) . Je len na mne, akú cestu si volím, len si musím byť vedomý následkov, ktoré plynú z mojich rozhodnutí.
Vrátim sa ešte k tomu balónu. . .
Balón pristál na strniskovom poli. Majiteľ nás poprosil o pomoc s jeho balením. No to bola zábava . Vysvetlil nám, že okraje balóna treba nahádzať do stredu a tak postupne vznikol cca 15 metrový pás a mal sa y neho vyfúknuť vzduch. To ste ma mali vidieť . To bolo radosti, koľká som bola, skočila som … a váľala.. a plávala… a „vyháňala vzduch“ ….
Z radosti ma vytrhla až kamarátkina otázka: „To čo robíš?“ a nechápavo som odvetila: „Ako čo? Vyfučiavam vzduch… 🙂 veď to nám kázali…… „ 🙂
Mne všetko pripadalo normálne, neriešila som nič, bolo mi jedno, kto si čo myslí … (ako malé radostné dieťa) ani ma nenapadlo, že to „vyzerá“ „divne“, zarazilo ma až konštatovanie majiteľa…: “ Pozrite na ňu, zlatá kabelka, zlaté topánky leží a váľa sa po strnisku uprostred poľa na balóne a nič nerieši… to je dobré…. :-)„
Až keď to vyslovil, trošku som sa zahanbila, asi to fakt vyzeralo komicky:-) (niekto by možno povedal „to sa nehodí….“), ale v konečnom dôsledku: „NO a ČO???? „možno by to nikto neurobil….., na ale ja som šťastná a pritom nikomu tým neubližujem a som jednoducho sma sebou spontánna a detsky radostná.
Bol to super zážitok.
Takže… „buďme ako deti, aby sme mohli dôjsť do „kráľovstva““ – spontánni, jednoduchí v myslení i konaní, detsky uprimní, s detsky čistými úmyslami (PRIAMOSŤ A JEDNODUCHOSŤ – poviem čo chcem a konám ako chcem – rešpektujúc „vyššie pravidlá“ (duchovné zákony, morálka, hodnoty a pod.)), detsky radostní a prežívajme každú sekundu svojho života – nezabúdajme, že každou sekundou si tvoríme svoju budúcnosť. Čím viac radosti teraz – samá radosť v budúcnosti 🙂.
Majme radostný deň a viac spontánnosti :-))
Tatiana