Milí veriaci a ľudia dobrého ducha. Nepadajte prosím zväzujúcim kresťanským dogmám a najmä tej, ktorá sa týka toho, že Ježiš prišiel zomrieť pre naše hriechy, aby nás tým vykúpil. Ježiš nezomrel pre nás, ale kvôli nám!
Aký je v tom rozdiel? Ježiš pred 2000 rokmi prišiel zvestovať poblúdenému ľudstvu pravdu. Neprišiel tu zomrieť, prišiel učiť ceste k Bohu. Ako vôbec môže niekto spájať tieto 2 veci dokopy? Akú to má vôbec logiku, aby niekto prišiel zomrieť pre naše hriechy a tak nás vykúpil? Čo Boh snáď vykonal nejaký posvätný rituál, pri ktorom zabil svojho syna, aby sme my boli očistení? Aký by to malo pre nás duchovný osoh, že niekto kvôli našim hriechom zomrie a budeme spokojne hrešiť ďalej? Takto si ľudia predstavujú akt Božej lásky? Každý si je sám zodpovedný za svoje činy! Toto je najväčšia kresťanská pasca na ľudí. Veľký akt Božej lásky spočíval v tom, že poslal svojho syna, časť seba, aby ukázal ľuďom správnu cestu k svetlu, k Bohu. Teda aspoň tým pár ľuďom, čo boli schopní pravdu vycítiť a prijať. Bolo to aj za cenu smrti, pretože Ježiš si bol vedomý v akom duchovnom (alebo skôr neduchovnom) stave bolo ľudstvo, ale to nebol hlavný účel! Hlavný účel bol prosto priniesť pravdu. A ako sa ľudia za to odvďačili? Za to, že hlásal pravdu bol ukrižovaný, pretože to, čo hlásal nevyhovovalo vysokým cirkevným hodnostárom, ktorým to podkopávalo ich moc a postavenie v spoločnosti. Zabili syna presne toho istého Boha, ktorého majú údajne zastupovať tu na Zemi. A akoby toho nebolo málo, túto ich vraždu ešte označili za akt Božej lásky a spravili z toho gro kresťanského učenia! Utrápené Ježišovo telo je vyvesené na každom kresťanskom kríži. Využili ľudskú slabosť, aby si podmanili svoje poslušné ovečky. Učia o všetko odpúšťajúcom a večne dobrom Bohu, aby sa udržali pri moci a poslušné kresťanské ovečky boli v službách cirkvi a nie Bohu. Ale aký by to malo pre nás duchovný osoh? Odpustí snáď rodič svojmu dieťaťu každý prehrešok bez pokarhania len preto, že ho miluje? Bude mu všetko uľahčovať, aby sa dieťa nikdy o nič v živote samo nesnažilo? Je to výchovné? Toto je pravá láska? Ježiš bol stelesnením Lásky, ale nie tej pokrivenej, ktorú sme si vytvorili a živili našimi slabosťami. To je Luciferov falošný princíp. Božia láska a pomoc je k dispozícii všetkým, ktorí sú ochotní vyvinúť vlastnú silu, aby žili vo svetle a pravde miesto toho, aby sa nechali učičíkať kresťanskými dogmami, ktoré ducha sťahujú do pohodlnosti a nie cestou duchovného rastu. Boh a cirkev nie sú jedno! Aj samotná Biblia je v mnohých miestach prekrútená podľa vlastných predstáv, aby to opäť vyhovovalo tým na vysokých stupienkoch moci. Veď samotná Biblia bola napísaná až roky potom, čo Ježiš zomrel a aj to zo spomienok ľudí. Nie, nie sme takí dôležití, aby tu pre nás prišiel zomrieť samotný Boží syn! Čoskoro sa v súde zmetú všetky nepravdy a pokrivené kresťanské názory. Oživte v sebe pravú lásku a vieru v takého Boha, akým naozaj je. Ťahajte sa za svetlom, lebo budete stiahnutí temnotou.
Mnoho ľudí berie život ako náhodnú spleť udalostí, myslia si, že život je o šťastí. Mnohí sa pýtajú: Prečo práve ja? Prečo sa to deje práve mne? Snažia sa ospravedlniť si svoj nešťastný osud. Veď predsa niekto sa má viditeľne lepšie ako iní, a zatiaľ čo jeden má v živote smolu, druhý má šťastie. Je teda život nespravodlivý?
Nie, to nie je. Takéto uvažovanie pramení z nepochopenia a nevedomosti fungovania vesmírnych zákonov a chýbajúceho pohľadu širšej perspektívy. Väčšinou si ľudia týmto ospravedlňujú, že majú ťažkú karmu, že je to ich údel. Lenže práve týmto na seba ešte viac uvaľujú takúto zlú karmu.
Život takto nefunguje. Nie je to spleť náhodne a chaoticky sa vyskytujúcich udalostí. To by sme tu mali pekný bordel. Naopak, nitky osudu pracujú precízne a spoľahlivo do najmenšieho detailu. Je to súzvuk harmonicky sa zachvievajúcich Bohom vtkaných zákonov. Je to rozbúrený oceán, ktorý unesie každú loďku tam, kde je potrebné. Je dôležité poznať, že tieto vlny života tú nie sú proti nám, ale pre nás. Keď to pochopíme, budeme môcť uchopiť kormidlo a korigovať smer. Takto nás tie vlny nezmetú v trosky, ale budeme schopní udávať smer a odplávať do bezpečia pred hroziacimi tsunami, ktoré by nás mohli postretnúť. Inými slovami, je dôležité pochopiť, že nič sa nedeje náhodou. Všetko sa deje pre niečo a každá udalosť, ktorá sa nám môže zdať ako nespravodlivosť má príčinu v tomto, alebo minulých životoch, kedy sme začali pliesť nitky takejto karmy. Čo sme kedysi zasiali, sa nám vrátilo presne takou formou a silou podľa toho, či sme na to dali podnet myšlienkou, citom alebo skutkom a ako intenzívne sme to živili a posilňovali.
Lenže karma nie je trest, je to spravodlivosť. Je to jednoducho spätný účinok. Či si to človek uvedomuje, alebo nie, každou myšlienkou, každým činom, každým pohybom našej duše si pletieme nitky karmy a tým si tvoríme svoj osud. Raz nadíde čas, kedy sa všetko to čo sme vyslali, vráti k východiskovému bodu, teda sa k nám tieto nitky vrátia v spätnom účinku, čomu hovoríme karma. To či to bude pozitívna alebo negatívna, závisí len od toho, čo sme v minulosti zasiali. Niekto môže vnímať svoju životnú situáciu ako pokarhanie, lenže je to len spravodlivosť. Je to šanca k tomu, aby sme sa očistili a pomohlo nám to niečo pochopiť. Je to skúška. A skúška sa bude opakovať dovtedy, kým ju nezvládneme. Táto skúška býva väčšinou bolestivá. Prečo je to tak?
Žiaľ, človek sa väčšinou dokáže zmeniť len pod ťarchou negatívnych udalostí v jeho živote. Potrebuje impulz, aby si niečo uvedomil, prehodnotil a zmenil sa. Bolesť tvorí, formuje nás, obrusuje postupne ako diamant. Núti nás sa jej tlaku poddať, alebo ju premôcť a byť silnejší. Je to súčasť života. Preto je dôležité najskôr pochopiť, čomu nás má situácia naučiť a začať konať dobro. Tým výrazne znížime zlé účinky karmy, pretože už neživíme tieto zlé nitky. Je možné, že už to staré, čo by nás inak muselo tvrdo zasiahnuť ani nepocítime. Všetko to závisí na nás a našom vnútornom stave.
Každý zažíva svoje sračky a každý ich zažíva svojim vlastným spôsobom. Preto je hlúposť porovnávať sa s niekým iným. Každý sa nachádzame na inom stupni vývoja a musíme sa očistiť z odlišných vecí. Preto nie je nespravodlivosť ani to do akých pomerov sa narodíme. Sme tkáči svojho osudu, len to nevidíme. Ani nemôžeme, inak by sme sa vôbec v živote nesnažili. Dostávame „pásku na oči“, aby sme si nepamätali minulé bytia. Ako by vás zaujímal napínavý film, keby ste vedeli ako skončí? Upadli by ste do nudy a nesnažili by ste sa. Ale takto je to živé.
Pochopme tieto vesmírne zákonitosti a konajme dobro myšlienkami, citom a konaním. Týmto budeme tvoriť krajšiu budúcnosť nie len pre nás, ale aj celému ľudstvu, pretože tak ako to funguje u nás, ten istý princíp platí aj vo väčšom merítku. V dnešnej vyhrotenej dobe je to obzvlášť dôležité, pretože účinky karmy sa prejavujú v zrýchlenom účinku.
Slobodná vôľa
Pýtate sa, ako sa môže Boh pozerať na všetko to zlo čo sa deje na Zemi? Ako mohol dovoliť všetky tie vojny a milión ďalších špinavostí, o ktorých ani nevieme? Odpoveď je jednoduchá: Boh za to nemôže, to my. Človeku bola daná možnosť slobodnej voľby. Máme možnosť vybrať si to dobré, ale aj to zlé a tým si tvoríme svoj vlastný osud, ale aj osud celého ľudstva. Tým, že sme ako ľudstvo zabudli na všetky duchovné hodnoty a miesto duchovného vzostupu sa obrátili k uctievaniu len hmotnej stránky a všetkých nízkych hodnôt, sme si vytvorili presne takú budúcnosť akú sme si zaslúžili. Božie zákony pracujú presne a precízne a teda všetko, čo vyšleme do éteru, sa nám v spravodlivom účinku a sile vráti naspäť. Všetko zlo na Zemi sme si zavinili sami, Boh s tým nemá nič spoločné. Nejde len o to zlo, ktoré vidíme, drvivá väčšina ľudí nemá predstavu koľko zla sa ešte skrýva pod povrchom. Nevedia ako veľmi sú temné sily zažraté do základov Zeme a ako nás z úzadia ovládajú. A to sa mohlo udiať len preto, že sme to my ľudia dovolili. Odvrátili sme sa od Boha, od všetkého čistého a ušľachtilého. Hlavná príčina je v tom, že sme celý svoj život podriadili rozumu, teda hmote. Miesto toho, aby tón udávala duša a rozum bol len pomocník, prebral absolútnu kontrolu nad celým ľudstvom. A práve cez rozum, cez to hmotné nás môžu ovládať temné sily; a presne to sa stalo. To je dôvod všetkých nešťastí, otvorili sme dokorán dvierka temným silám. Človeka čistého ducha tieto sily nemôžu ovládať, pretože človeka, čo je dostatočne vysoko nemôže ovládať niečo, čo je príliš nízko. Prosto nedočiahne.
Ale prečo to Boh dovolí? Pretože nás ľudí musel nechať žať naše vlastné plody, aby sme sa spamätali. Zem je naša škola. Každý sme sa tu inkarnovali preto, aby sme sa duchovne rozvíjali a očistili svoje rúcho od všetkého, čo nás ešte ťaží. Ako by ste dieťa naučili niečo o živote, keby ste mu neustále uľahčovali cestu, aby sa nemuselo namáhať a všetko by ste robili zaň, aj keď si to nezaslúži a len preto, že ho máte radi? To nie je pravá láska, to je láska zmäkčilá a Boh nie je zmäkčilý, je láskavý a spravodlivý zároveň. Votkal do tohto stvorenia spravodlivé zákony, ale to ako sme s nimi naložili, je len naša vina.
Našťastie doba dozrela do takého bodu, kedy Boh hovorí dosť! Už nám nebude dovolené viac ničiť a škodiť tomuto stvoreniu. Kto je vnímavý mohol spozorovať, že prebieha veľké čistenie. Čoskoro bude vyhubené všetko nečisté a škodlivé. Je to Boží súd a prežije v ňom len to, čo sa zachvieva vo svetle. A po tomto čistení príde zasľúbená prorokovaná doba, kde naša slobodná vôľa bude nútená podrobiť sa Božej vôli. Vek svetla!
Ako sa človek stáva tým čím je? Čo ho formuje? Odkiaľ čerpá poznanie? Je to vekom? Je to inteligenciou? Je to genetikou?
Na začiatok je potrebné zodpovedať otázku, čo je to poznanie?
Poznanie a vedomosti sú dve rozdielne veci. Vedomosti sú niečo naučené, niečo umelé, niečo čo slúži na uľahčenie života, vykonávanie práce a častokrát neslúžia vôbec na nič. Vedomosti sú prosto informácie. Je to niečo umelé a s obmedzenou dobou prežitia. Pokiaľ konkrétne vedomosti nepotrebujeme, časom ich zabudneme. Vedomosti sídlia v mozgu, sú to veci čisto logického charakteru.
Poznanie je naopak niečo trvácne, niečo živé, niečo hlbšie. Je to niečo, čo formuje človeka a čo mu prináša múdrosť bytia. Poznanie robí človeka plnohodnotnou ľudskou bytosťou. Keď dáme nabok prácu, každodenné starosti, rodinu.. zostane nám ľudská bytosť, ktorá má určité poznanie, podľa ktorého žije, podľa ktorého vníma svet a seba. Poznanie, na rozdiel od vedomosti, sídli v duši. To, že má človek vysoké IQ neznamená, že má aj poznanie a že je to uvedomelá ľudská bytosť plná skutočne podstatnej múdrosti. V skutku to býva práve naopak. Ľudia čo nevedia nič, si myslia, že vedia všetko a ten, ktorý má skutočné poznanie si je naopak vedomý, že nevie ani zďaleka všetko, že hľadanie skutočného poznania nemá konca. Najväčší vzdelanci sú častokrát tí najhlúpejší, pretože celé svoje bytie upriamujú len sa suché vedomosti, stavajú svoj život na logike a tým sa ochudobňujú o zmysluplný duchaplný život, ktorý sme tu všetci prišli žiť. Myslia si ako zjedli múdrosť sveta a pritom sa okolo pravého poznania ani nemihli. Práve v jednostrannom pestovaní ľudského rozumu spočíva náš úpadok ako ľudstva. My ľudia sme duchovné bytosti a na Zem sme prišli preto, aby sme svoju duchovnú stránku rozvíjali a stali sa tak seba-uvedomelými ľudskými bytosťami, no miesto toho sme vykročili úplne opačnou cestou a nastolili sme vládu rozumu. Niektorí ľudia sú naozaj len vyspelejším druhom opíc, pretože nechali úplne zakrpatieť svoj duchovný aparát, bez ktorého nie sme pravou ľudskou bytosťou. Pokiaľ sme tvrdý materialisti, teda uctievame len hmotu okolo seba, neveríme v nič duchovné a nerozvíjame to v sebe, sme síce inteligentným človekom, ale nie sme ušľachtilou a plnohodnotnou ľudskou bytosťou.
Je dôležité čomu človek verí? Je dôležité mať to správne poznanie?
Nič by pre ľudského ducha nemalo byť dôležitejšie, ako hľadanie samého seba a skúmania stvorenia, v ktorom žije. Veď preto sme všetci prišli na túto Zem. Popri všetkých nevyhnutnostiach súvisiacich s životom je práve rozvíjanie našej duchovnej stránky to, o čo by sme sa mali najviac usilovať. Každý si túto túžbu nesie so sebou vnútri, no nie každý túto túžbu aj vypočuje.. Poznanie je to, čo robí človeka tým, čím je.
Ako človek získava poznanie?
Poznanie sa získava vnútornými prežitkami hlbokej bolesti, alebo naopak radosti. Poznanie súvisí s vekom len v tom zmysle, že človek, ktorý je dlhšie na Zemi mal viac príležitosti zažiť takéto prežitky a mal viac času skúmať seba a skúmať svet okolo seba. Poznanie sa však samo osebe nezískava vekom. Mladý človek, ktorého duša toho už mnoho zažila má oveľa viac poznania o živote ako starý človek, ktorého život bol monotónny a točil sa len okolo bežných pozemských záležitostí a v podstate v ňom nebolo nič výnimočné, nič hlbšie, nič živé. Vedomosť je mŕtva, je to niečo, čo sa časom stratí, avšak pravé poznanie duše zostáva a je to jediné vlastníctvo človeka, ktoré si so sebou odnáša po pozemskej smrti. Či je to poznanie o sebe, stvorení, Bohu.. Prosto všetko, čo má hlbší duchovný zmysel. Každá hlbšia pohnútka sa zapisuje do duše. Tieto klenoty si nesieme so sebou aj do záhrobia a to je dôvod, prečo niektorí už v mladom veku mali veľké poznanie, pretože toto poznanie totiž získali v minulých životoch. Pri každej inkarnácii síce dostávame duchovnú pásku na oči, vďaka čomu si nepamätáme minulé životy, no toto poznanie sídli hlboko v duši a treba ho len prebudiť. To platí aj pre duchovné zručnosti. Ľudia, ktorí inklinujú k duchovne založeným povolaniam alebo povolaniam, kde je potrebné precítenie ako maliarstvo a podobne, si pravdepodobne tieto vlastnosti rozvinuli už v minulých inkarnáciách.
Pravé poznanie človek nadobúda prežitkami, ktoré v duši zanechajú stopu, teda silné zážitky. Môže to byť radosť, no ide hlavne o bolesť. Nie nadarmo sa hovorí, že čo nás nezabije, to nás posilní, pretože až bolesť príjme človeka si niečo uvedomiť, pochopiť, zmeniť. Ťažké životné situácie a duševné otrasy sú obrovskou príležitosťou k dozrievaniu ducha. Keď je človek bezstarostný a bez problémov, neurobí ani zďaleka taký posun ako človek, ktorý prežíva duševné útrapy a musí vyvíjať všetky svoje sily na zlepšenie svojej situácie. Bolesť je obrovskou studnicou poznania a bolesť je prosto súčasť našich životov. Každého časom postretnú ťažké situácie a každého iným spôsobom a inou intenzitou. To všetko záleží od toho, čo sme si privodili osudovými vláknami, a čo potrebujeme cez túto situáciu pochopiť, zmeniť. Preto sa nikdy nepozerajme na druhých. Každý sme na inom stupni vývoja a každý sa potrebujeme očistiť z niečoho iného. Každý máme prosto svoje vlastné sračky, ktoré si nejakým spôsobom zaslúžime a potrebujeme ich k posunu.
Nepýtajme sa: Prečo ja? Ale miesto toho sa pýtajme: Prečo sa mi to deje? Čomu ma to má naučiť? Ako tomu nabudúce predídem? Kde som pochybil? Každá situácia je samozrejme jedinečná, ale v každej zlej situácii sa pre nás skrýva určité posolstvo. V živote niet náhod, pretože zákony stvorenia pracujú precízne a spravodlivo za každých okolností.
Ale jedna vec je tieto ťažké situácie prežiť a druhá je to, či z toho odnesieme nejaké ponaučenie. Pokiaľ nás to ničomu nenaučilo, tak sa nám nepochopená skúška vracia do života, kým ňou neprejdeme.
Je bolesť v našich životoch nutná, aby sme prišli k poznaniu?
Nie, bolesť by sa za ideálnych podmienok nemusela v našich životoch vôbec objavovať. Všetku bolesť sme si vytvorili len my sami. Keďže sme sa zaplietli do ťažkej karmy a vychodili sme mnoho bludných ciest, tak sa musíme z mnohého očistiť a zmena príde väčšinou až s bolesťou. My ľudia sme duchovné bytosti a máme moc vytvoriť tu dole na Zemi praobraz duchovného raja. Keby sme sa usilovali o pravé poznanie, keby sme skutočne skúmali, čo je pravda a čo lož, aký je zmysel nášho života, čo od nás Boh požaduje, akými ľuďmi máme byť skutočne, všetci by sme žili v radosti, svetle a láske. Nemuseli by sme zažívať bolesť, nebolo by zlo, nebola by šanca, aby mohlo vo svete vzniknúť niečo nečisté. Takú moc máme a taká bola naša úloha! Takáto krásna vízia sa čoskoro uskutoční, avšak predtým si prejdeme mnohými ťažkými situáciami a bude to bolestivé, pretože je na nás príliš veľa nečistého, aby to od nás odpadlo samo v prirodzenosti, prípadne s minimálnou námahou. Cesta ku svetlu, pravde a poznaniu nie je namáhavá, pokiaľ si ju sami namáhavou nespravíme.
Pravé poznanie sa nadobúda tým, že človek skúma seba a svet okolo seba. Ak životom prejdete ako nezúčastnený divák, ničomu sa nenaučíte, nič nenadobudnete. Poznanie má ten, kto sa oň usiluje.Len ten kto úprimne hľadá, to aj nájde.
Poznanie sa získava žitím, nie prežívaním. Jednotvárnym, monotónnym, prázdnym životom človek nič nezíska. Život má byť živý v každom okamihu. Život sa má skutočne prežiť, nie len prežívať.Len to skutočne vnútorné prežité je človeku to vlastné!Len vtedy to je skutočné poznanie a len vtedy sa to stáva vlastníctvom človeka! Môžete čítať tie najkrajšie duchovné texty, ak to však pri čítaní textu neprecítite v sebe, nič v tom nenájdete a nič tým nezískate. Časom to prosto vyprchá. Musí to byť vnútorne prežité. Musíte ten poklad nájsť sami v sebe, pretože poznanie je živá forma, pretože pravda je živá! Pravda nie je o prázdnych slovách, ale čo sa skutočne zachvieva v pravde, v tých slovách je aj život!
Ako človek rozlíši čo je správne, ako spozná čo sa mu konkrétna situácia snaží naznačiť, ako nájde pravé poznanie?
Cez svojho ducha, cez vnútorné vyciťovanie, ktorým sme boli všetci ľudia vyzbrojení, aby sme sa v tomto živote nestratili, ale naopak vždy vedeli správnu cestu. Žiaľ sme túto schopnosť nechali zapadnúť prachom, a preto nevieme rozlíšiť, čo je správne a preto sa snažíme riadiť iba výhradne rozumom.
Ako sa spojím zo svojou dušou?
Na to nejestvuje konkrétny návod, pretože tie jestvujú len na niečo pozemské, na niečo duchovné sa nevzťahuje žiadny návod. V tomto je smerodajné jedine naše chcenie. Tak ako svojim chcením určujeme svoj osud, tak rovnako to, čo chceme si pritiahneme do života.
Kto nájde pravdu?
No predsa ten, ktorý ju hľadá. Nič hodnotné nám do náručia samo nespadne. Len ten, ktorý vo svojej duši prechováva hlad po chlebe poznania a úprimne pátra, len tomu sa nakoniec dostane poznania, pretože Boh to od nás vyžaduje. Preto sme prišli na túto Zem. Aby sme našli seba, svoj zmysel, aby sme našli pravdu..
Chcem v živote nájsť pravdu v dôležitých životných otázkach a žiť ňou. Chcem sa riadiť tým, čo je správne a byť schopný odsúdiť to, čo je nesprávne, ale ako viem, čo je správne a čo je pravda? V dnešnom svete rozhádzaných hodnôt a rozpoluplných názorov je napohľad ťažké vyznať sa v tom čo je správne.
Každý má svoj súbor právd, podľa ktorých žije a ktorými sa riadi. Veď predsa nie sme stroje, každý sme iný a jedinečný, každý má iný smer. Pre mňa je moja pravá ruka napravo, ale pre toho čo stojí oproti mne je naľavo. Posudzujeme život cez našu perspektívu, naše pozorovanie okolitého sveta, naše skúsenosti. Takže by sa dalo povedať, že v bežných veciach je pravda subjektívna. Každý vnímame veci svojim spôsobom a týmto spôsobom sa nám aj dejú. Na čo upriamujeme pozornosť to posilňujeme a to si priťahujeme do života. Preto, keď niečomu veríme, nie je ťažké na to mať dôkazy. Pritiahneme si ich. Ale čo sa týka dôležitých životných, duchovných otázok je pravda jedna a nemenná.
Samozrejme na otázku či je lepšia vanilková, alebo čokoládová zmrzlina odpovieme rôzne, no v otázkach základných hodnôt, v otázkach duchovna, v otázkach Boha a stvorenia je pravda jasne daná a kto sa na ňu napojí, vníma čo je skutočné, čo pravdivé a čo správne. To, že sme si vytvorili viacero matrixov, cez ktoré posudzujeme svet neznamená, že všetky sú pravdivé. Sú to len viaceré pohľady a interpretácie jednej skutočnosti. To, že každý verí niečomu inému neznamená, že každý má aj pravdu. Ale ako sa vyznať vo všetkých tých protichodných názoroch a v tom, čo je pravdivé? Problém je v tom že sme zabudli ako to rozpoznať.
Pýtame sa svojej mysle a nie duše. Skutočná pravda sídli jedine v duši. Každý je obdarený darom vyciťovania toho čo je správne, no málokto si to naozaj uvedomuje a používa to. K otázkam duše sa myseľ nikdy nedopracuje, lebo ich nechápe. Myseľ je len ako taký počítač, je limitovaná vlastnými skúsenosťami, zážitkami, predstavami. Je len malá časť vedomia človeka, je obmedzená hmotným svetom. Preto na duchovné otázky nedokáže odpovedať. Nezatracujem myseľ, len poukazujem na to, že nemá byť na piedestáli. Rozum je dôležitá súčasť nášho pozemského bytia, ale tón a smer má udávať duša. Príliš sme sa naviazali na rozum a zišli sme tým z duchovnej cesty. Rozum sa snaží šprtať sa do vecí, ktorým nerozumie. Neustálym vedeckým bádaním sa snaží dopátrať pravdy, ktorej sa nikdy nedopátra. Tento argumentačný a názorový chaos sme si vytvorili len my sami. Chaos je len v mysli, nie na úrovni duše. A práve tam treba hľadať tie otázky.
V duši, cite, vnútornom hlase. To je to miesto hlboko vnútri, kde pravdu cítime aj bez dôkazov, alebo argumentov (pokiaľ ju vieme rozoznať). Tak by to malo byť a tak to od nás chce Boh. Aby sme sami vyciťovali, čo je správne. Aby sme to aktívne hľadali vnútri, nie to pasívne prijímali zvonku. Veď nakoniec aj preto verím v Boha, že ho cítim, vnímam jeho pôsobenie a pomoc. Neverím preto, že mi bolo povedané, že mám veriť, že som sa o tom niekde dočítal. To je slepá viera. Nikdy nemáme slepo veriť niečomu. Každý v sebe máme kompas na odhalenie toho čo je správne a čo nie. Najväčší problém toho prečo ľudia nepoznajú pravdu je lenivosť uvažovania a hľadania toho správneho. Sme príliš otupení, duchovne leniví. Sme otupení výchovou, spoločnosťou a celkovo touto dobou. Máme rozhádzané hodnoty, stratili sme smer. Bez rozmyslu prijímame informácie ako pravdivé bez toho, aby sme ich skúmali a to len preto, že idú z hlavného prúdu. Pritom to nie je žiadna záruka pravdy a nezaujatosti. V dnešnej dobe to je práve naopak, je to prostriedok na otupievanie más a odvádzania od pravdy. Sú nám ponúkané len podradné informácie a aj to nepravdivé. To, že niečo robí každý neznamená, že je to správne a to, že niečo nerobí nikto neznamená, že je to tak nesprávne. A samozrejme najväčšiu spúšť narobila naša myseľ a upínanie sa len na hmotné, čo zásadne limituje naše poznanie. Uveďme si príklad:
Zoberme si kontroverznú otázku LGBT, že by sme mali uzákoniť manželstvá rovnakých pohlaví a povoliť im adopcie, pretože inak sme považovaní za neprajné ľudské bytosti a mali by sme sa za svoj názor hanbiť niekde v kúte, pretože nie sme „pokrokoví“. Je škoda písať, či je to správne alebo nie, pretože ľudia čistého ducha by mali okamžite cítiť odpor k celej LGBT agende. Cítia to v duši, pretože sú si vedomí správnych hodnôt a správne vyciťujú čo je správne a bohumilé, aj keď možno nevedia vysvetliť prečo. Naopak argument rozumárov je ten, že veď predsa oni chudáčikovia za to nemôžu a mali by sme im teda vyjsť vo všetkom v ústrety, aby sa im lepšie žilo. Aké pekné a milé. Typický príklad obrátenia hodnôt a vydávania sa za dobro. Zlo sa prezlieka za dobro a rozumoví ľudia na to hneď skočia. Pravdou je, že takíto ľudia naozaj za to nemôžu, čo cítia, no sú to výplody ich vlastných chcení v minulých životoch. Muž, ktorý sa nevie ubrániť pocitom k rovnakému pohlaviu je vlastne žena inkarnovaná v mužskom tele. V minulom živote si svojim nesprávnym chcením a správaním sa viac ako muž uplietla také silné nitky karmy, že sa v ďalšom živote ocitla v mužskom tele. A práve v tom poznaní, že je tento muž iný, v tomto prežívaní dôjde k precitnutiu (aspoň by malo). Takže vyčistenie dôjde cez bolesť z toho uvedomenia. Preto uľahčovaním života takýmto ľuďom a správaním sa k nim ako ku svätým, ich brzdíme v duchovnom raste, títo ľudia by duchovne získali viac, keby túto svoju pokrivenú stránku potláčali. Miesto zdanlivého dobra narobíme iba škodu. Ale tak je to zo všetkým v dnešnej dobe. Nie je to pre nich trest, je to plod toho, čo v minulosti zasiali a práve túto situáciu si musia zažiť, pretože to potrebujú k duchovnému uvedomeniu. To je duchovný dej, ktorý za tým stojí. A opäť je ho schopné pochopiť len čistým duchom, nie rozumovým hĺbaním. Ľudia, ktorí vyznávajú správne hodnoty a sú schopní pravdu vyciťovať cítia odpor k celej LGBT agende aj bez toho, aby poznali duchovný dej, ktorý sa za tým odohráva. A tak to má byť.
Pravda vs. lož
Pravda je presne tam, kde nie je na očiach. Keď vám povedia, že je na sever, je presne na juh. Nech sa to už týka čohokoľvek. Vo všetkom sa pred pravdou uteká, miesto toho, aby sa jej šlo naproti. Buď sa lož prezlieka za pravdu, alebo je skutočná pravda pokrivená a pozmenená podľa vlastných potrieb ľudí, ktorým to tak vyhovuje pre ich vlastné účely. Za pravdou netreba ísť ďaleko, ona sa neskrýva, ona prebýva v duši každého človeka. To, či je človek schopný ju spoznať záleží od toho, či ju hľadá vnútri, alebo prijíma externe. Pravda sa nevystavuje na obdiv, nepotrebuje sa vnucovať tak ako lož. Je stála, nemenná, neberie na seba okrášľujúce ozdoby, je holá, čistá. Nepotrebuje na nikoho útočiť, zato lož si do pravdy vždy pichne, keď môže. Lož tá zvádza svojimi kabátmi, hrá sa na niečo iné ako v skutočnosti je, bez pozvania sa vnucuje, je dotieravá. Keby bola taká nahá ako pravda, nikto by si ju nevšimol. Preto na seba berie rôzne podoby. Skrýva sa za dobrý úmysel. Pravda iba je a kto ju nájsť chce, ten ju nájde. Treba si ju skladať po častiach. Neprijímať ju hotovo naservírovanú od druhých. Takto nám je väčšinou ponúkaná z rôznych smerov, lenže to už je dávno precukrená. Pravdu je potrebné cítiť, žiť ju, nie rozumovo hĺbať a porovnávať. Je dobré pozrieť sa na fakty vecne a podľa toho zvážiť svoj postoj, ale čo pri tom cítim? Niekedy nám je predkladaný názor, ktorý môže byť akokoľvek rétorický a pokrokovo podaný, no náš kompas pravdy s tým nesúhlasí, aj keď nepozná fakty. Nie každý sa vie riadiť týmto kompasom. Niekto ho môže mať zapadnutý prachom, a tak neukazuje správny smer. Treba ho len oprášiť a naučiť sa s ním narábať. Na oplátku sa nikdy nestratíme v tomto zmätenom svete. Je potrebná spolupráca rozumu a duše, vtedy všetko dá význam pozemsky aj duchovne a zapadne do seba. Duša dá impulz, myseľ spracuje.
Ako teda nájdem pravdu a zistím, čo je správne?
Vlastným vyciťovaním, uvedomením si, že mocní ľudia, ktorí presadzujú rôzne agendy a názory sa nestarajú o verejné blaho nás všetkých a už určite nie o to, aby sme mali tu správnu mienku o veciach. Nikto nám cestu k poznaniu nevydláždi za nás, každý musí vyvinúť vlastnú silu a chcenie a nakoniec je potrebné sa zbaviť dogmatických názorov, ktoré nám vytvorila naša myseľ. Práve takí, čo si myslia, že zjedli múdrosť sveta v dôležitých otázkach nevedia nič. Čím viac rozum preberá kontrolu, tým viac sa človek vzďaľuje poznaniu a paradoxne si vtedy o to viac myslí, že vie všetko. Človek ktorý skutočne pozná a žije pravdou, sa ňou nebude chvastať a nebude o nej do krvi presviedčať druhých.
Čoraz viac z nás hľadá niečo viac v živote ako doteraz. Uvedomujeme si, že nie sme len rozum a telo. Chápeme, že sme viac a chceme to viac poznať. Hľadáme duchovný vzostup. Lenže aká ja tá správna duchovná cesta? Je to každodenné meditovanie a hľadanie stavu bez myšlienok až kým precitneme do stavu, kde nás nič nerozhádže? Určite nie.
Tieto novodobé duchovné učenia slúžia na odvedenie ľudskej duše od pravej cesty. Ponoriť sa do stavu prázdnoty, odstrihnúť sa od svojich myšlienok. To je nepravá cesta, je to úplná pasivita. Slúži to na odvedenie tých prebudených, ktorí hľadajú duchovný vzostup. Uvedomujú si, ako je kolektívne vedomie nízko a ako sú masy manipulované a toto je pasca pre nich, pretože s takými ľuďmi, čo skočia na takéto duchovné učenia nič necítenia a nič nerozmýšľania sa manipuluje najlepšie.
Človek nemá nič necítiť, alebo potlačovať svoje emócie. Ľudská duša chce byť hravá, živá. Chce cítiť, chce sa prejaviť, chce byť slobodná. Emócie či zlé, alebo dobré sú súčasťou nás a umožňujú nám prejaviť čo cítime a dostať to zo seba. Občas je potrebné prejaviť aj tieto negatívne emócie ak je to potrebné. Ak zažijeme niečo zlé, pociťujeme smútok. Ak nás niekto zradil, pociťujeme krivdu a hnev. A to je normálne. Samozrejme všetko nás môže ovládnuť, preto je hlavný rozdiel či tie emócie pochádzajú len čisto z mysle, alebo nášho cítenia. V jednom majú tie duchovné učenia pravdu a to v tom, že sme zacyklení v mysli a to nás drží v pasci. Naše ego. Myseľ vie byť nebezpečný nástroj ak mu ponecháme plnú moc. Ovládne nás a pohltí. Problém je v tom, že sme si z rozumu urobili modlu. Rozum má byť pomocník, nie vládca. Takže áno, je dobré začať krotiť svoju hlavu a učiť sa viac žiť v prítomnosti. Minulosť nám slúži ako ponaučenie, budúcnosť ako inšpirácia a motivácia, ale najdôležitejší je prítomný okamih. Tu a teraz. Sme príliš uponáhľaní v tejto hektickej dobe a zaneprázdnení najrôznejšími vecami, najčastejšie zbytočnosťami. Ženieme sa za materiálnymi výdobytkami a kariérou, lebo myslíme, že šťastie sídli tam, v hmotných veciach. Hľadáme šťastie vonku a nie vnútri. Nevieme oceniť krásu jednoduchosti a prirodzenosti, krásu prítomného okamžiku, dar života. Všetko si komplikujeme, sami si kladieme pred nohy prekážky.
Človek je predovšetkým duchovná bytosť v tomto pozemskom bytí. To znamená, že je spojenie duchovna s hrubohmotným, pozemským. Spojenie mysle a duše. Správnou cestou ideme vtedy, keď sme oboje. Nesnažíme sa oprostiť od všetkého materiálneho a žiť v prázdnote, ale stojíme pevne nohami na zemi s tým, že si uvedomujeme to vyššie duchovné v nás. Správne ideme vtedy, keď si rozširujeme vedomie a učíme sa ako správne žiť tu dole. Je to o tom ísť v uvažovaní ďalej ako len „čo si dám dnes na večeru“. Keď poznáme to, čoho sme súčasťou, prečo sme tu, uvedomujeme si svoju duchovnú iskru a dôležitosť v tomto bytí, ale pritom nestrácame pevnú pôdu pod nohami. Žijeme ďalej svoj život len ho urobíme plnším, krajším, preduchovníme ho. Pridáme doň dušu. To znamená, že ho skutočne precítime. Myseľ sa vyjadruje cez slová, duša cez obrazy a cit. Väčšina z nás tento cit nepociťuje, alebo len slabo. A to je na čase zmeniť. Byť duchovne slobodný, nechať prejaviť svoju detskú hravú dušu miesto svojho utiahnutého suchého rozumu. Užívať si život a prítomný okamih. Čím viac človek žije v súznení so svojou dušou, tým viac je šťastnejší a tým viac je vďačný za bežné veci v živote a naopak čím viac sa človek naháňa za vonkajším šťastím, tým viac mu bude pravé šťastie utekať pomedzi prsty. Pravá duchovná cesta je o tom prijať do seba Božie posolstvá a žiť podľa nich a vďaka tomu tvoriť raj na Zemi. Môže byť ťažké tieto veci podchytiť slovami, ale kto hľadá ten nájde. Kto sa pýta ten dostane odpovede. Kto naozaj chce, tomu veci prídu do cesty. Je to o skrotení našej šrotujúcej hlavy, o prebudení vnútorného citu, o rozšírení poznania o stvorení, ktorého sme súčasťou, o kultivovaní ušľachtilých hodnôt v našich životoch, žití v pravde a láske, o prijatí Boha do svojej duše. Je to o vytvorení nového vedomia, nového vnímania sveta, nového chápania reality. Je to žitie naplno v súznení s našou dušou a našou duchovnou podstatou, žitie vo vysokých vibráciach. Je to o tvorení nebeského raja tu dole na Zemi. Každý sám svojim pričinením a zároveň všetci spoločne. Tak to malo byť.
