Neznalosť Božích zákonov neospravedlňuje

Neznalosť Božích zákonov neospravedlňuje

Či už sa jedná o zákonitosti nesprávne vysvetlené ľudským rozumom, alebo o nepochopené a prekrútené prikázania, výroky Ježišove a tiež lenivosť v snažení sa spoznať pravý zmysel prikázaní a zákonov tkvejúcich v Stvorení.

Každodenné udalosti, prírodné dianie aj významné udalosti ako narodenie, smrť, samotný život ležia pred človekom a nejeden z nich ak nie aj každý sa aspoň raz zamýšľal nad ich zmyslom a podstatou. Čo však je z toho ak nepátra ďalej a nie je schopný prehliadnuť závoj úmyselne položený pred jeho zrak cirkvou a inými prisluhovačmi rozumu a temna. Iba malá skupina ľudí je schopná preniknúť ďalej za tento závoj a dopracovať sa k ceste chcenej Svetlom.

Slepá viera a pohodlnosť sú tým dôvodom najväčšej skazy ľudstva a táto kríza pretrváva dodnes. Slepo dôverujeme kňazom a cirkvi, slepo a bez skúmania, zo zvyku, dôverujeme aj mnohým iným predstaviteľom bežných povolaní ako aj politickým zástupcom ľudu. Dôverujeme autoritám, ktoré sú nám vštepované od detstva ako dôveryhodné akoby ich titul, alebo vek k získaniu našej dôvery oprávňovali.  Slúžia iba na oklamanie a uchlácholenie našej rozumovej časti bytia, ktorej tieto vysvetlenia stačia. Presne táto spokojnosť doviedla ľudí k útlmu a duchovnej nevedomosti a chudobe. Ak by boli dodržiavali jednoduché princípy dané im Zhora, život by bol pre nich hodnotný, harmonický a šťastný.

Neznalosťou dopúšťajú sa či už neveriaci, alebo tí najhorlivejší kresťania mnohých previnení a ťažkých hriechov. Čím menej snahy človek vyvíja počas svojho pôsobenia na Zemi, tým viac ťaživých vláken na seba namotáva. V každodennom živote sa previňuje už len tými najnevinnejšie pôsobiacimi myšlienkami, slovami alebo konaním. Ako príklad môžem uviesť hneď prvé a druhé prikázanie Božie. Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Prikázanie druhé: Nezneužiješ mena Pána, svojho Boha!

Koľkí z tých, čo poznáme na prvé miesto pokladá svoje dieťa, alebo partnera, či dokonca pôžitky hmotnej povahy. Človek príliš zjednodušil prikázania podľa toho, aby si mohol ospravedlniť svoje sklony k upínaniu sa na všelijaké hmotné potešenia. Tak isto je to aj s používaním slova Boh. Stal sa z neho slovný obrat, ktorý počujeme používať ľudí okolo nás aj 10x za deň. Aký význam má pre takýchto ľudí potom tento pojem? Bezmyšlienkovité používanie nielen slova Boh, ale všetkého, čo človek rozpráva poukazuje na úroveň uvedomelosti človeka. Pretože slová sú silnejším prejavom duchovného vyzretia než konanie. Konanie sa totiž začína až po myšlienke na zámer a vyslovení zámeru. Je to ten posledný krok. Ak teda človek nedbá na tento jednoducho kontrolovateľný prvok svojho prejavu, nemožno mu úplne stúpať nahor, keďže ešte nie je schopný dosiahnuť nasledujúci stupienok, ktorý by ho vyšvihol vyššie v procese vzostupu Nahor.

Prispôsobovaním si pravidiel toho, čo duchovne vyspelý človek smie a nesmie tak, aby to len jemu vyhovovalo a v časoch kedy mu to vyhovuje, mu duchovný rast neuľahčí. Práve ho začne spomaľovať a ťahať naspäť. Bude sa krútiť dookola v kruhu nahor a naspäť nadol pretože nie je dôkladný vo svojom snažení. Viera a Boh nie sú iba niečím k čomu sa máme obracať iba keď nám to vyhovuje, alebo sme už v takej kaši, že to považujeme za „poslednú záchranu“. Viera a Boh sú na prvom mieste a musia byť naším kompasom, našou príručkou života a musia sa aj prejavovať v každodennom živote. Buďte bez hanby a bez obáv pri prejavovaní a pretavovaní vašej viery. Istotne poznáte výrok „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“. Buďte teda praví veriaci, dodržiavajte čo je od vás chcené a buďte si istí, že vás život bude každý deň odmieňať.

Spomaľujem tempo akým žijem, spomaľujem premýšľanie, štartujem prežívanie, som vnímavý/á, všímam si drobnosti i radosti každodenného života a ďakujem

Spomaľujem tempo akým žijem, spomaľujem premýšľanie, štartujem prežívanie, som vnímavý/á, všímam si drobnosti i radosti každodenného života a ďakujem

Je náročná doba a všetci sme vystavení obrovskému tlaku informácií, povinností či už na poli pracovnom, domácom a k tomu ešte plnenie túžob iných plus svoje vlastné ciele. Všetko chceme rýchlo, na nič nie je čas, naháňame sa, uháňame a vlastne si už nestíhame uvedomovať- Kam to vlastne bežím? Kedy som sa dostal/a do tohto kolobehu? Prečo vlastne bežím? Všimnime si jeden moment, teoreticky vieme, že by sme si mali plniť svoje sny, ale snažíme sa ich plnenie „napchať do denného rozvrhu“ a výsledok je, že musíme vynaložiť obrovské úsilie, aby sme všetky úlohy každého dňa vôbec zvládli, namiesto toho, aby sme si svoje aktivity dokázali UŽÍVAŤ.

Je to podobné, ako keď chceme do malého kufra zbaliť a napchať celý šatník a „hneď“, lebo „všetko potrebujem“, následne sme nervózni, nespokojní, štekáme a je nám jasné, že by malo nastať triedenie (a my sa „neznášame rozhodovať“ a už vôbec nie, keď sme v časovom strese :-)) .

Keď chceme zvládnuť potenciálne problémy, musíme zvýšiť tempo.

Naozaj MUSÍME?

Nič nemusím, len zomrieť 🙂.

Pokúsme sa prerušiť to hektické tempo v ktorom sme „zacyklení“.

Viem, že sa to ľahko hovorí a ťažšie žije, ale môže povedať z vlastnej skúsenosti: stačí si uvedomiť tempo, i úlohy i priority, pár vecí odmietnuť v rozhodujúcich momentoch a všetko sa to následne „akoby samo uprace“. Naozaj sa to pre pozorovateľa javí ako nepochopiteľná náhoda.

Spomaľme tempo a začnime si „pomalý deň“ i všetky činnosti užívať“. Vložme do svojho života radosť z dobre vykonanej práce i z plnenia snov svojich i tých na ktorých nám záleží.

Spomeňme si na „slaďák“, ktorý sme tancovali so svojím/ou milým/ou, ako sme ho dokázali intenzívne (prvý krát určite 🙂 ) „prežiť“, precítiť.

Dovoľme si spomalenie, aby sme sa mohli znovu prežívať krásu každého okamihu.

Tešme sa z úsmevu, ktorý dám i dostávam, dajme prednosť v rade v obchode, buďme tolerantní a trpezliví na cestách k vodičom, nechajme vravieť druhých a viac počúvajme. (kto viac počúva, viac sa dozvie 🙂 ) atď.

Neponáhľajme sa, pozorujme sa. Akú mám dnes náladu? Akú ju mávam obyčajne?

Skúsme dnes nepoužívať hodinky 🙂 a nevšímať si čas 🙂 .

Želám krásny deň, nech ho prežijeme plní úžasu, obdivovania, zvedavosti a s takými pocitmi, ktoré sme mali ako deti 🙂.

Tatiana

Spomaľujem tempo akým žijem, spomaľujem premýšľanie, štartujem prežívanie, som vnímavý/á, všímam si drobnosti i radosti každodenného života a ďakujem

Prijatie vs. konanie

Práve som si prečítala článok, že ak sa ti nič nechce, ak nie si motivovaný, ak máš nechuť do všetkého a nemáš silu, máš to len prijať a nič neriešiť, nechať to tak…. a raz príde impulz…..

Niekedy by som povedala, že toto riešenie neriešením je správne, ale….

Práve to ale, je dôležité, čo mi hneď prišlo.

Pozorovaním života a situácií v poslednom čase som zistila, že je to dobrá manipulačná technika temného princípu na zdržiavanie a a zadržiavanie cesty, ktorá väčšinou vedie správnym smerom. Čím zásadnejšie rozhodnutie, čím úprimnejšie a pravdivé rozhodnutie, tým akoby menej síl, menej chcenia, väčšia nechuť a žiadny impulz, ba naopak, blok, blok, blok. Ja sama na vlastnej koži som zistila, že mám až odpor niečo, čo cítim, že mám urobiť, to vykonať, viem že mám… a nedá sa mi, nechce sa mi, vyhováram sa sama pred sebou a mám tisíc odpovedí, prečo nie a prečo nekonať. Jednoducho sa dostávam do totálnej pasivity a prijatia. A takto to je schopné trvať dlhú dobu. A PREKVAPUJUÚCO 🙂 sa nič nemení.

Hmmmm veľké prekvapenie.

Takže, ak môžem hovoriť za seba, vždy sa preberiem uvedomením. Chcem zmenu, viem že to takto nie je správne a čakám na „SAMO“ sa to urobí. To je tá pasivita a to prijatie. Myslíte, že sa niečo zmení? Môžem prosiť, modliť, čakať…. pokiaľ neurobím krok, nič sa nezmení. Pasivita netvorí, pasivita je ničotnosť a stagnácia.

Áno ak je človek príliš aktívny, akčný až reakčný, a tlačí veci hlavou a stále ide akoby hlavou proti múru, áno vtedy by sme sa mali skľudniť a čakať pasívnejšie na impulz ducha. Ale v tomto období naozaj cítim, akoby bolo nutné konať proti nečinnosti a nechceniu, ktoré ani nie je naše, len nám je zvonku podsúvané na marenie správnych ciest, plánov, či rozhodnutí.

A poviem vám len to, ako to funguje u mňa. Vždy v stave odporu a nechuti príde myšlienka, že ak niečo neurobím, nič sa nezmení, že ja som tvorca I užívateľ mojich ciest a ak čakám zmenu, musím sama impulz nájsť a vytvoriť…. (on zhora bol, I je, iba som ho v odpore nechcela počuť), takže , je nutné si to priznať a akoby navonok ísť proti vlastným myšlienkam zmaru odporu a vykonať akýkoľvek situačný bezhlavý krok, je jedno čo, čokoľvek, lebo ten krok vyvolá akciu, tá vyvolá reakciu a tá zase akciu a už sme v pohybe a pasivita lusknutím prstov, v jednej sekunde okamžite mizne.

Nesnažme sa byť dokonalými a mať všetko vyriešené a všetko vedieť, to je nereálne. Život je pohyb a neustála zmena a je potrebná naša pevnosť, ale I pružnosť.

Prajem nám krásny deň plný uvedomenia s následnou akčnosťou i reakčnosťou so všetkými cnosťami …

Hurá žiť ….🙂

S Láskou Tatiana

Ďakujme

Prehodnoťme svoj život a pokúsme sa vypracovať zoznam: „Ďakujem …….!“ Spíšme všetko, za čo sme vďační. Mali by sme si ho ponechať, pravidelne sa k nemu vracať a rozširovať ho. Vždy, keď budeme potrebovať povzbudenie, alebo sa budeme cítiť bez energie, smutní a pod., prečítajme si zoznam a v tej chvíli si reálne uvedomíme, aký kus cesty sme prešli, koľko sme dosiahli, koľko sme DOSTALI a nadobudneme pokoru, radosť a novú vďačnosť.

V živote nás nestretávajú len pekné veci, ale NEZABÚDAJME, MINULOSŤ JE „STVRDNUTÝ BETÓN“ – tú nezmeníme, môžeme sa z nej jedine poučiť – získavame nové poznanie – „perlu“ na cestu životom, ktorá vždy keď ju vytiahnem z vrecka mi pripomenie „takto nie“ , „už nikdy“, „nedovolím, aby…“ atď. Takže ďakujme i za svoju minulosť, lebo vďaka nej a všetkým prežitiam (pekným i smutným a bolestivým) som tam kde som a som taký človek, aký som. NEZABÚDAJME! Budúcnosť si tvorím tu a teraz svojimi, myšlienkami, slovami i skutkami.

Krásny deň plný vďačnosti smerom hore aj voči ostatným okolo nás. Rozdávajme ĎAKUJEM, úsmev a radosť.

Tatiana

Spomaľujem tempo akým žijem, spomaľujem premýšľanie, štartujem prežívanie, som vnímavý/á, všímam si drobnosti i radosti každodenného života a ďakujem

Láska partnerská

Aké by to malo byť? Aký je ten ideál? Poviete si, ideály nie sú…. Ale, nemalo by byť našou celoživotnou snahou sa ideálu aspoň priblížiť?

Kedy môžeš povedať že miluješ? Vtedy, ked urobíš všetko preto, aby druhá osoba bola šťastná…. nie preto, aby si vyzeral, či vyzerala… nie preto, aby si zapôsobil, či zapôsobila, nie preto, aby si niekoho chytil, chytila, ci ovládal, ovládala.

Ale preto, naozaj preto, že nemôžeš ani pomyslieť na to, že ten druhý trpí a je smutný, lebo si v utrpení tiež. Spolucítiš, spoluprežívaš. To je láska.

Keď robíš všetko preto, aby mu nijako zvonku nebolo ublížené, robíš všetko preto, aby ten druhý bol šťastný, nezištne. A nemusíš premýšľať, či áno, alebo nie. Vieš, že je to správne, lebo si si tým druhým istý, že to robí i bude robiť stále pre teba tiež rovnako.

Obaja to robíte z lásky, pre lásku v láske, lebo z každého jedného z dvoch sa vylieva láska a ta sa len vymieňa…

Ak toho druhého urobí šťastným výlet, tak ho urobíš, ak večera, tak urobíš, ak básne, tak napíšes, ak otvorený rozhovor, tak ho urobíš…

Ak nechceš nič urobiť…. tak to nie je láska…..

Ak sa druhého ani neopýtaš, čo ťa urobí šťastným, šťastnou…. tak to nie je láska….

Čo môžem a smiem pre teba urobiť?

Ak sa neopýtaš, lebo vieš a napriek tomu nerobíš …. tak to nie je láska…

Láska je, chcem ťa nosiť na rukách a nedovolím aby ti niekto ublížil . . .

Tatiana

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete