Slobodná vôľa človeka, ako ju poznáme dnes, na dlhú dobu zanikne!
Doba, ktorá je tesne pred nami, prinesie na planéte Zem nepredstaviteľné prevraty. Najviac však bude postihnutý človek. Utrpí dosť výrazne jeho slobodná vôľa a to až tak, že čokoľvek falošné, zlé, mu môže privodiť okamžité podlomenie zdravia a dokonca i smrť. BUDEME VYDEDENÍ zo slobodnej voľby rozhodovania, ktorá je ľudskému duchu a tým aj človeku vlastná. Otázka od čitateľa: „V mnohých článkoch píšete, že onedlho budeme pozbavení slobodnej vôle. Čiže budeme „poslúchať ako otroci“….. Bez vlastnej vôle a teda nemôžme už nijak škodiť sebe ani druhým… Trochu mi to pripomína „roboty ‚“… naprogramované….mám z toho zmätok, mohli by ste mi to objasniť?“ Odpoveď: Odpoveď na túto otázku ste si sama zodpovedali už v jej znení. Človek, ktorý koná dobro, predsa nikdy nemôže byť otrokom. Všetko to nové, čo má prísť a onedlho aj príde, bude o vyžarovaniach, o mimoriadne zvýšenom tlaku Svetla na ľudstvo, ktorý bude po dobu tisíc rokov na budúce nové ľudstvo pôsobiť. Dá sa to pripodobniť k mnohým prežitiam, aby sme pochopili, o čo pôjde. Napríklad ak by človek chcel vedome položiť ruku na rozpálený sporák. Ak ju položí, lebo má slobodnú vôľu, môže, môže ju na ten sporák položiť kedy chce a na ako dlho chce, ale musí si uvedomiť, že je to čin, ktorý stojí ostro proti Božím zákonom. Bolo by to vedomé a nezodpovedné konanie človeka s úmyslom sebapoškodzovania. Isteže, sú aj nechcené a nešťastné nehody v tomto smere… Takže ak človek chce, lebo má slobodnú vôľu, tak môže konať takto nezodpovedne, ale musí počítať s okamžitým následkom zranenia, teda popálenia sa od miery intenzity tohto previnenia, tejto svojvôle a nedodržiavania Pravidiel života. Toto dokáže pochopiť každý človek, že to predsa takto funguje a že v tom neexistujú žiadne odchýlky. Keďže je to horúci sporák, do ktorého bola „vliata“ zvýšená energia, ktorá rozpálila jeho povrch na vysokú teplotu, človek nemôže byť pozbavený následkov pri takomto popálení sa, ani keby to bolo neúmyselné, trebárs z nedbanlivosti. Skrátka vždy sa popáli podľa miery intenzity priloženia ruky na takýto horúci predmet. Plynie z toho krásne poučenie. Tým, že človeku Stvoriteľ, cez zákony Božie ukazuje, že tak nemá robiť, lebo je to proti poriadku sveta, z neho predsa nerobí otroka typu „ja som Stvoriteľ, poslúchaj ma“. Poznaním následku z takéhoto činu, je predsa veľmi jasným prežitím človeku ukázané, čo je dobré a čo nie a že ten rozpálený sporák mu má slúžiť prevažne k príprave pokrmu, alebo získania tepla do priestoru, ale nikdy nie k tomu, aby naň prikladal napríklad ruku. Čiže človek sa musí učiť používať všetky súčasti svojho života presne v zmysle ich predurčenia. Podobne je to aj s myšlienkami. Musí sa snažiť o ich čistotu, teda vytvárať také myšlienky, ktoré slúžia k pokroku, k pozdvihnutiu vedomia a k zvýšeniu charakterových vlastností človeka. Napríklad človek urážlivý a hnevlivý, nikdy nemôže mať vysoký charakter a dobré a čisté myšlienky. Nedávno prebehol rozhovor s človekom, ktorý sa vyjadril, že užíva rôzne tabletky a že už nemôže ani piť alkohol, ale že to by nebolo až také zlé, vraj najhoršie je, že sa už nemôže rozčuľovať so svojou ženou. Často sa totiž hádali. Akonáhle sa rozčúli, príde mu zle, „na srdce“ a potom dostáva mdloby, slabosť, takže je doslova prinútený viac sa nerozčuľovať. Ak to nedodrží, ten stav potom, ktorý zažíva trvá dlho, pričom nikdy v minulosti také neprežíval a len teraz má s tým veľké problémy. Doteraz nevedel v sebe udržať zlosť a vždy vybuchol. Doslova sa vyjadril, že teraz je bezpodmienečne „prinútený sekať dobrotu po každej stránke“. Nedodržanie tohto, pre neho nového a pokojného stavu, u neho môže skončiť vraj i veľmi tragicky. Z medicínskeho hľadiska trpí vážnou diagnózou a prílišným rozčúlením je v ohrození života /infarkt/. No a presne takto sa prejavuje a ešte len bude prejavovať zvýšené pôsobenie Božieho zákona Spravodlivého vyrovnania za všetky naše činy, teda myšlienky, slová i skutky. Z tohto príkladu vyplýva, že vôbec nie je otrokom ten, kto sa napríklad často háda so ženou a musel s tým promptne prestať, z dôvodu nejakého prinútenia. Nie je otrokom nejakých „nariadení“, ktoré sú momentálne proti jeho vôli, ale je len prinútený k tomu, aby konečne „sekal dobrotu“, teda bol dobrým, pretože jeho vôľa sa nestotožňovala s Vôľou Darcu života. Čiže aj v Tisícročnej ríši bude môcť robiť človek čo chce, ale OKAMŽITE za to ponesie aj následok, teda musí prijať plnú zodpovednosť v zrýchlenom priebehu Zákona príčiny a následku. Už sa nebude u človeka vytvárať žiadne „veľké koleso karmy“, kým sa mu spätný účinok vráti, ale okamžite mu bude v tej KONKRÉTNEJ chvíli ukázané, či to, čo robí je správne, alebo nie. Práve takýto nový druh života človeka na Zemi, ho bude učiť byť dobrým a byť dobrým, predsa nie je žiadne otroctvo, pretože práve dobro prináša človeku tú pravú duchovnú slobodu. Z toho vyplýva, že práve dnes sme väčšina z nás otrokmi, pozemsky aj duchovne. Pretože je v nás zažitá prevažne povrchnosť a nezáujem o všetko hodnotné a o dennodennom učení sa poznávať Božie zákony, o tom nemôže byť už ani reči. Kto na toto dbá? Až na nepatrné výnimky, nikto! Ríša Mieru a pokoja na Zemi predstavuje aj doslovne, nielen obrazne, určitý časový vývojový úsek ľudstva na Zemi a prinesie konečne slobodu ducha v hmote. Blízka doba vystaví v tomto smere každého človeka prežívaniu s takými jasnými signálmi, že človek nebude mať najmenších pochybností, že sa tu v tomto smere čosi veľmi vážne deje a že jediné, čo môže robiť, je byť dobrým vo všetkom jeho pôsobení, v každej, i v tej najmenšej činnosti. Byť dobrým neznamená nič iné, ako poznávať a plniť Božie pravidlá života. Dobro je následkom, resp. dobro vzniká ako dôsledok plnenia Božích zákonov, pričom plniť a dodržiavať ich môže iba taký človek, ktorý ich dôverne pozná. Poznať dôverne Božie zákony zasa znamená to isté, ako poznať dôverne Vôľu Stvoriteľa a tým aj Boha. Tá dôvera v sebe zahŕňa prirodzenú poslušnosť týmto dokonalým Pravidlám života, z čoho zákonite ožíva aj nefalšovaná úcta človeka k Stvoriteľovi. Len takýmto spôsobom, sa môže človek aj približovať k Darcovi života, k Bohu. A o toto predovšetkým ide, dostať sa z týchto nížin Stvorenia, čo najbližšie k Stvoriteľovi, k Zdroju Života, pretože táto blízkosť v sebe okrem iného zahŕňa, aj ochranu pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Podanie pomocnej ruky zo Svetla, je pre takého človeka pripravené vždy, ak Ju nevyhnutne potrebuje a ak si Ju samozrejme aj zaslúži. Byť dobrým, znamená byť človekom hodným všetkých Darov a Milostí Tvorcu sveta. On to všetko múdro zariadil, teda aj všetky naše podmienky k životu. Radostne sa vradiť do tohto systému nie je žiadne otroctvo, naopak, prináša to človeku len blaženosť. Zároveň otrokom je každý človek, ktorý sa nechce duchovne vzdelávať a vyvíjať. Toto učenie sa „cibrí charakter“ a vedie človeka k spravodlivému a cnostnému životu. Byť dobrým, znamená byť poslušným pri plnení Stvoriteľom nastavených Pravidiel života. Vtedy sa človek vyvíja duchovne i pozemsky a spätne sa mu dostáva tej pravej blaženosti do jeho každodenného pôsobenia. Nová doba na Zemi, tzv. Ríša mieru a pokoja, bude veľkou školou pre ľudstvo. Za ten čas zvýšeného tlaku Svetla a zrýchlených účinkov Božieho zákona Spravodlivosti, sa človek a ľudstvo naučia plne rešpektovať Zákony Boha, čím zakrátko na Zemi vznikne doslova odlesk Raja, nášho skutočného Duchovného domova vo Výšinách Svetla…
Ako málo sa tešíme, ako málo sme spontánni a už vôbec nehovorím o radosti. A úprimnosť? 🙂 áno, občas, ale ak je, tak väčšinou má formu trpkého blenu, irónie, či jedovitosti a podráždenosti. Čo je príčina uvedeného? STRACHY, STRACHY, STRACHY. „Obyčajnému“ strachu dovoľujeme , aby nás paralyzoval, blokoval a v podstate ničil životy. Pod jeho vplyvom sa meníme, prestávame byť sami sebou, sme ovládaní, manipulovaní ale hlavne NE SLOBODNÍ! Takže dnes sa zabavujeme všetkých okov, blokov, už je najvyšší čas 🙂! Čo môžeme urobiť dnes, neodkladajme na zajtra! A táto veta platí nielen pre ustrachančekov, ale aj pre pohodlnčekov 🙂. Koľko ešte práce máme na sebe 🙂 🙂 🙂 (až sa mi zahmlilo pred očami, keď si len predstavím, čo všetko by som ešte mala a čo ma ešte čaká 🙂) Obavy ani strachy nemajú čo robiť v našom živote. Ten zvláštny pocit neistoty má význam, ale má nás len upozorniť – buď ostražitý človeče a vnímaj každý detail a všetko čo sa deje okolo, aby si sa nedal na „scestie“, aby si neublížil sebe, či niekomu inému. Ten pocit neistoty nemá prejsť vďaka neustálemu rozumovaniu do obrovských blokov a paralýz robiacimi nás neschopnými čokoľvek konať úprimne, čestne, priamo, s pravdou v srdci i na jazyku, ale to všetko v láske a s láskou. Pokúsme sa dnes začať svedomito pracovať na odstránení všetkého zlého, ktoré nám bráni byť samými sebou – tými malými úprimnými deťmi, ktorými sme ešte pred nedávnom boli. „Vykopme samých seba aj z pod zeme! Vydolujme to dieťa v nás! To, ktoré bolo zvedavé, chcelo, túžilo, verilo, objavovalo a ničoho sa nebálo, lebo nemalo prečo. Utekajme do života s detskou „naivitou“ plní ideálov, radosti z čohokoľvek (práve z maličkostí sa skladajú veľké veci i celý svet), citlivej úprimnosti s Láskou, lebo ňou spadnú všetky bloky a bariéry a sme slobodní. To je úľava, konečne sa môžem nadýchnuť 🙂. Vyskočme si, zatlieskajme si, zakričme si, zarevme, plačme, váľajme sa v tráve, bežme bosí po vode, uvedomelo prežívajme každý detail prítomného okamihu, „nasávajme“ 🙂 (nehľadáme v tom dvojzmysly 🙂), vdychujme každý okamih, lebo každou sekundou vedomého žitia a prežívania v cite sme bohatší. A potom? Mám všetko! Ja som bohatý/á a s Láskou rozdávam všetko čo mám, lebo som to získala v prítomnom okamihu za pár minút a takto to môžem robiť každý deň, každú minútu a tým pádom stále. Je to nevyčerpateľný zdroj 🙂. Stále mám, stále dostávam a stále rozdávam a stále sa mi vráti. To je kolo života 🙂. Takže hor sa do života v radosti, v láske v spontánnosti, čerpajme zo všetkého, čo nám skríži cestu, buďme pravdiví a úprimní a empatickí a hlavne tešme druhých, potešia aj nás 🙂. Tak sa šíri svetlo (nekrmme strachmi a obavami temnotu – tú si konečne prestaňme všímať, hrajme sa na to že neexistuje a uvidíte, ako oslabne – stratí na sile – skúsme byť viac NAIVNÍ – v zmysle detskí) 🙂. Krásny dník a nech sa tak stane hneď teraz! 🙂 S láskou detsky naivná, plná ideálov, čistoty, hravosti, radosti, úprimnosti a Lásky Tatiana 🙂. P.S. Pri tom podpise ma napadlo: „Dokázali by ste sa podpísať tak, že napíšete niečo pozitívne o svojej osobe?“ Ak nie, je to smutné, pracujeme na svojej seba hodnote a seba uvedomovaní, seba vedomí i sebavedomí).
Dnešná doba je náročná a je náročná z určitého dôvodu. Vplyvom čoraz bližšieho Božieho vyžarovania sa totiž zhmotňujú všetky naše činy, úmysly, teda to čo sme zasiali sa nám teraz vracia v zrýchlenom účinku. To, čo by nás postihlo ďaleko neskôr, poprípade až v ďalšom živote, budeme žať ešte v tomto pozemskom živote. Doba sa zrýchľuje, čas sa zrýchľuje a zrýchľujú sa aj účinky karmy. Toto sa deje ako na spoločenskej, tak na osobnostnej úrovni. Sme prosto v období Božieho súdu. Preto je dnešná doba taká aká je. Sú to plody toho, čo sme ako ľudstvo vytvorili a aj to len vo zmiernených účinkoch, za čo by sme mali byť vďační.
Zosilňujúci sa tlak Svetla zároveň núti vyplávať všetko skryté na povrch. Môžeme jasne vidieť, kto ešte v sebe nemá umŕtvený zdravý cit a teda je proti tomuto celému šialenstvu a nátlaku proti zdravým ľuďom, a kto je naopak plný strachu, zarúškovaný a napichaný vražedným koktejlom. Na tomto a iných situáciách môžeme vidieť kto je aký vnútri, pretože tieto rozhodnutia vypovedajú mnoho o stavu duše jednotlivca.
Dnešná doba Božieho súdu znamená, že súdiť sa bude všetko neprosperujúce, teda to v čom nie je život a svetlo. Z globálneho hľadiska uvidíme čoskoro rozpad spoločnosti, ako ju poznáme, pretože takmer všetko bolo postavené na falošných až temných princípoch. No súd znamená, že súdiť sa bude úplne všetko, čo sa nebude chcieť zachvievať vo svetle a to znamená, že aj naše chyby! Táto doba v nás núti prejaviť všetko, čo by sme si priali, aby bolo radšej skryté. S približujúcim sa tlakom svetla všetka špina vychádza čoraz viac na povrch a nebude sa dať pred tým nikde schovať. Svetlo si nájde cestu do každého kúta. Tlak sa stupňuje na spoločenskej úrovni, no rovnako na úrovni vzťahov a našej osobnosti. Dnes už nemáme veľa času k zmene, a preto by sme mali túto dobu využiť plnými silami k tomu, aby sme sa stali ušľachtilejšími ľudskými bytosťami. Nikto z nás nie je dokonalý, no nie každý si to prizná. O dokonalosť by sme sa v skutku ani nemali snažiť, no mali by sme na sebe neustále pracovať. Boh od nás nechce, aby sme sa stali zo dňa na deň dokonalými, no požaduje od nás snahu!
Čím skôr budeme schopní nájsť svoje slabé miesta a vykoreniť ich, tým menej utrpenia to bude pre nás predstavovať v budúcnosti. Najväčší problém pri vykoreňovaní svojich slabých miest je vedieť o tých svojich slabých miestach, teda si ich uvedomiť. Málokto sa vie skutočne nezaujato posúdiť a uvedomiť si, v čom sa má ešte zlepšiť, v čom sa zmeniť, čo prestať robiť a podobne. Zdravá sebareflexia je mimoriadne vzácna, no potrebná cnosť u všetkých ľudí. Ako krásne by sa nám žilo, keby sa ľudia vedeli preniesť cez svoje obmedzujúce presvedčenia, svoje strachy a vedeli triezvo vyhodnotiť svoje správanie, svoj vzťah s druhými, svoj život…
Väčšina ľudí je dnes naprogramovaných určitým spôsobom a len málokedy sú ochotní sa zmeniť. Do určitého veku kým človek nedospeje je programovaný spoločnosťou, situáciami v živote, rodinou a preto v tomto období dochádza k osvojeniu si rôznych slabých miest, resp. mylných presvedčení, ktoré ho môžu zdržovať ďalej na ceste k poznaniu a vývinu duše. Častokrát si tieto naše slabosti nesieme ešte z minulých životov a vtelili sme sa presne do takej životnej situácie, ktorú sme si „zaslúžili“ nitkami osudu, a ktorá nám má pomôcť prísť k pochopeniu, teda k zmene. V detskom veku ešte nemáme plnú zrelosť ducha a preto ak dostaneme od rodičov a iných ľudí mylné poznanie, ktoré nás odkláňa od správnej cesty duše, padá negatívna karma na pôvodcu tohto mylného presvedčenia. Ten dotyčný si to uvedomí väčšinou až po svojej pozemskej smrti a musí sa z tohto nesprávneho konania očistiť. Akonáhle je však človek duchovne zrelý na to, aby sa rozhodoval sám, padá na neho tiež všetka zodpovednosť s tým súvisiaca z čoho môže vzísť buď požehnanie, alebo trest. Vtedy už je človek zodpovedný za všetko svoje konanie a zmýšľanie len sám za seba a teda je jeho úlohou skúmať a hľadať či to, čo mu bolo odovzdané v detstve inou autoritou je skutočne to pravé a správne. Ten popud v duši je tam vždy prítomný, no všetko závisí od toho, či človek tento vnútorný hlas počúva a necháva sa ním viesť, alebo prerušil kontakt s dušou a riadi sa výhradne rozumom. Reč je tu samozrejme o takom poznaní, ktoré zasahuje hlbšie do poznania života človeka, teda ho duchovne formuje. Nejedná sa tu o bežné pozemské vedomosti.
Či sú to slabé miesta alebo nesprávne presvedčenia, môžeme to všetko nazývať jednoducho nesprávne poznanie, pretože aj keď človek koná nesprávne, tak to činí z určitého presvedčenia, pretože mu chýba to správne poznanie, resp. si osvojil v niečom to nesprávne. Je smutné, že poväčšine sa to končí tak, že si tieto svoje slabé miesta človek nesie so sebou až do svojej pozemskej smrti a málokedy dokáže tieto svoje slabosti vykoreniť. Mnoho ľudí sa za svoj život nikde neposunie. Celý svoj život prežijú v tých istých rozumových vzorcoch a sú takmer presne takí istí v 50-tke, ako boli v 30-tke, až na určité veci. Je to naozaj žalostné, veď sme prišli na túto Zem, aby sme sa vyvíjali! Stagnácia predstavuje úpadok. Neustály pohyb je jedným zo zákonov stvorenia, a keď človek nevyvíja neustále duchovný pohyb, jednoducho upadá do duševnej agónie, ukladá sa postupne na smrteľný spánok. Ak sa človek celý život stará iba o svoj pozemský život a nič hodnotné sa o živote a o sebe nenaučí, jeho život bol zbytočný.
Ako teda správne pracovať na svojich slabostiach?
V prvom rade je potrebné si tie slabé miesta uvedomiť. Ľudia majú nesprávny pojem o tom, čo sú to slabosti. Konkrétnych situácii môže byť milión, preto je potrebné mať rozvinuté tzv. prirodzené cítenie. Neriadim sa len čisto hlavou, ale v prvom rade dušou a vtedy viem, čo je správne, aj keď to nemusí zapadať do toho, čo je bežne zaužívané. K tomu nám môže dopomôcť aj to, čo vidím u druhých ľudí, pretože častokrát tie slabosti, ktoré si všímame u druhých ľudí, trápia nás samých. Naučme sa v tom hľadať to zrkadlo nášho vnútra.
Prečo sa nevieme sami posúdiť? Prečo sme voči sebe takí zaujatí? Prečo sa tak krvopotne držíme svojich slabých miest a nechceme si ich priznať? A prečo sa naopak niekedy sami zbytočne očiernňujeme?
Za všetky strachy, nedocenenosť alebo naopak prehnanú pýchu môže nadvláda rozumu, teda odklonenie sa od zdravého vyciťovania. Keď je človek duchovne prebudený a snaží sa správne vyciťovať, až vtedy sa dokáže správne nezaujato ohodnotiť, pretože prebudený duch prežiari celé telo a myseľ, ktorá už vplyvom ľahšieho ducha nebude pripútaná na hmotu, čím bude človek odolnejší voči podľahnutiu slabostiam a strachom. Každý sme uväznení v iných rozumových vzorcoch, no pre každého jestvuje len jedna cesta von cez prebudenie duše.
Dôležité je sa pýtať. Dôležité je skúmať, všímať si, hľadať, uvažovať a správne vyciťovať. Človek nemusí byť okamžite dokonalý, aby bol so sebou spokojný. Pokiaľ usilovne pracuje na odstránení svojich slabých miest a usiluje sa k vnútornej čistote a duchaplnému životu, už vtedy je na správnej ceste. Dôležitá je snaha. Ježiš taktiež mohol niekomu povedať, že mu sú jeho hriechy odpustené len v takom prípade, keď videl, že v ňom prebehla vnútorná zmena a snaha o Svetlo. V takom prípade musia byť človeku časom odpustené všetky hriechy, ak sa na tej ceste udrží. Ježiš hodnotil vnútorný stav dotyčného v danej chvíli. To, či sa dotyčný na tej ceste aj neskôr udržal, je už iná vec.
Vedieť o svojich slabých miestach a tvrdiť, že je to súčasť mňa, že je to moja temnota, je obyčajná slabosť a chabé ospravedlnenie si svojich chýb! Temnota nám nie je vlastná! Hovorí sa, že aj svojho partnera máme prijímať takého, aký je, teda prijímať ho aj s chybami. To pravda síce je, pretože nik z nás nie je dokonalý, no to neznamená, že na tých slabých miestach nemáme pracovať! Veď život je o vnútornom dozrievaní, resp. aktívnej práci na sebe samých, nie o pasívnej stagnácii. Preto prijímam aj slabosti druhých, no len v tom prípade, keď sú si vedomí svojich neduhov a usilujú sa o zmenu! Tu je dôležité rozpoznať, čo tie neduhy sú. To, čo ja vnímam ako slabosť nemusí nutne aj slabosť byť, pretože každý žije iným spôsobom, nie sme predsa nejaké stroje. Každý z nás je individuálna duša. Vo vzťahu ide o to spojiť sa s dušou s takými vlastnosťami, ktoré dopĺňajú tie moje a spolu rásť, rozkvitať.
Pokiaľ sa človek snaží o zmenu, tá zmena príde. Pokiaľ som si vedomý toho na čom potrebujem zapracovať a aktívne sa o to snažím, už vtedy som nastúpil na správnu cestu, pretože pomaly, ale isto sa mením k lepšiemu. V takom prípade sa nemusím cítiť menejcenne voči svojim slabostiam, pretože som ochotný si ich priznať a pracovať na nich! A čo je predsa viac? Smerodajná je jedine naša snaha. Zmena väčšinou nebýva ľahká a správna, cesta býva plná tŕnia, no teraz je dôležitejšie než kedykoľvek predtým na tú cestu nastúpiť, pretože času je naozaj málo. Božie zvony bijú na poplach.
Mnohí teraz zažívajú ťažké chvíle. Situácie a udalosti, ktoré človeka k niečomu vedú, ktoré sa mu snažia niečo naznačiť. Je to súčasť toho všetkého. Tak ako sa všetko zhmotňuje, tak môžeme zažívať rôzne úskalia, cez ktoré máme možnosť mnohé pochopiť. Nachádzajúca doba nebude ľahká a to neplatí len pre globálne hľadisko. Bude to ťažké na všetkých úrovniach a teraz najmä na úrovni vnútra jednotlivca. Svetlo si razí cestu do každej duše a tento tlak nám to tam dokáže poriadne poprehadzovať, ak je tam bordel. Môže prísť aj ostrý rez do nášho života, ak si to zaslúžime, teda to potrebujeme k pochopeniu. Preto neplačme nad rozliatym mliekom, ale pýtajme sa, čo sa nám život snaží povedať. Pracujme na sebe a pýtajme sa, akých nás chce mať Boh, nie akých sa chceme mať my sami!
Či je to láska k Bohu, partnerovi alebo rodine, ľudia majú mylné predstavy o láske. Ako vo všetkom, aj tu sa narobilo veľa zla a je to jeden z najväčších Luciferových výtvorov, že sa mu podarilo pokriviť princíp lásky natoľko, že dnes väčšina ľudí uctieva práve ten falošný princíp lásky. Aká je teda pravá láska?
Pravá láska je v prvom rade spravodlivá. To znamená že: Dáva druhému to, čo mu prospieva. Môžeme tiež povedať, že láska je prísna, pretože neúprosne dáva druhému to, čo mu prospieva a občas prospieva tomu druhému aj nedať. Prísnosť nie je absencia lásky.Láska ide ruka v ruke so spravodlivosťou, len my sme tieto dve veci oddelili. Len dokopy to tvorí pravú formu lásky a dopĺňa sa tak ako mužský a ženský princíp tvoria dokopy celok. Najväčšia pokrivenosť lásky spočíva v tom, že je považovaná za zmäkčilú.
Láska nie je o všadeprítomnom a všemožnom bezhlavom rozdávaní dobroty. Keď chcete správne vychovať svoje dieťa, nebudete mu predsa v každom ohľade všetko uľahčovať a nikdy ho nekarhať za zlé veci len preto, že ho milujete. To je práve tá zmäkčilá láska a takto by sa dieťa nikdy nenaučilo správnym princípom a samostatnosti. Pokiaľ máte doma napríklad syna, ktorý droguje a vyskúšali ste preňho urobiť všetko a nič mu nepomohlo, tak ho jednoducho vyhodíte z domu, aby sa spamätal, pretože len takýmto tvrdým zásahom môže prísť k poznaniu a pochopeniu. Každá situácia je samozrejme iná, no tento príklad slúži len k pochopeniu, že byť prísny a rázny neznamená, že človek nekoná v láske, pokiaľ je to v spravodlivej forme. Aj keď ten druhý nemusí súhlasiť s vašim konaním, robíte to práve preto, že toho dotyčného milujete a uvedomujete si, že len takýmto spôsobom sa dokáže ten človek zmeniť.
Byť dobrý neznamená byť zmäkčilý.Len preto že človek nerozpráva o kvietkoch a slniečku tak to nie je láska? Človek musí zároveň vedieť povedať nie na situácie, ktoré si to vyžadujú, musí sa vedieť seba zastať, nemôže mlčať len preto, lebo chce byť za toho “dobrého.“ Toto je pre človeka obrovská slabosť, pretože druhí to zneužijú a utrpí tým len on sám. Temnota túto našu slabosť veľmi rada využije a podsunie nám do života situácie/ľudí, ktorí to využijú a nebude to v náš prospech.
Na pretláčaní falošnej lásky sa najviac pričinila cirkev, teda jedna z mnohých predĺžených rúk diabla. Učia o všetko odpúšťajúcej zmäkčilej Božej láske. Aj Ježišovi pripisujú túto zmäkčilosť, pričom Ježiš bol známy medzi ľuďmi svojou prísnosťou, aj keď bol stelesnením lásky. Boh je láska a spravodlivosť v jednom. Resp. je spravodlivá láska a to je aj podstatou kríža. Pravý kríž symbolizuje spravodlivosť a lásku ako rovnaké póly a teda je rovnoramenný! Ten typický kresťanský kríž s predĺženou jednou stranou je pošpinený, nepravý kríž.
Ježiš priniesol ľuďom posolstvo lásky, no toto posolstvo sa zneužilo ako všetko a vzišla z toho dnešná, slniečkárska láska! Ježiš povedal: Milujte svojich blížnych. To znamená: Čiňte čo im prospieva! Pretože ak je to aj tvrdé, ale je to to, čo ten človek potrebuje, je to spravodlivé a je to láska. Pochopenie pravej podstaty lásky nám dá tak mnoho, pretože falošný princíp sú tie najhoršie putá pre ľudskú dušu. Na tejto falošnej láske stavajú mnohé temné agendy a falošné duchovné učenia a tak sa človek viac zauzľuje čoraz viac v tom nesprávnom. Toto platí len pre prílišných „slniečkárov.“ Na druhú stranu sú aj takí ľudia, ktorým naopak chýba aj tá základná láska a sú vážni, strnulí, neživí. Samozrejme je rozdiel napríklad medzi mužom a ženou, pretože každý sa zachvieva v inom žiarení. Muž predstavuje viac ten spravodlivý, aktívny princíp a žena ten jemnejší, pasívnejší, láskavejší princíp. Mali by sme však mať ujasnený pravý princíp lásky, teda spojiť lásku a spravodlivosť v jedno, pretože život nie je o budovaní o jednej stránky veci a zabúdaní na tu druhú. Život je o budovaní harmónii vo všetkom.
Ako je možné, že sa rozšíril medzi ľuďmi v takej miere nesprávny pojem lásky?
Je to preto, pretože lásku vnímame poväčšine cez rozum a nevieme ju precítiť do pravej hĺbky a podstaty. Od skutočnej lásky sme sa oddelili jednoducho preto, že sme sami duchovne upadli a to sa prejavilo vo všetkých oblastiach.Stratili spojenie so svojím vnútrom, nechali sme zapadnúť svoju schopnosť čistého cítenia.Neumožňujeme svojmu duchu sa prejaviť a teda sa ním riadiť.
Pozrime sa len na dnešné vzťahy. Veľa vzťahov dnes nepozná pravú lásku. Vzťahy nestoja na hlbokých, silných základoch, ľudia sa nemilujú dušami, ale mysľou. Možno len na začiatku vzťahu to hlbšie precítia, no časom toto opojenie vyprchá, “padnú ružové okuliare“, a táto láska zapadne v prachu bežného života. Každý vzťah je iný, no všeobecne by sme mohli povedať, že vzťahy nie sú ani zďaleka také silné, aké by skutočne mali byť. Ľudia bez schopnosti hlbšieho precítenia milujú iba mysľou. V takom prípade je pocit zamilovanosti len chemický proces v mozgu, ktorý časom vyprchá, neobsahuje nič skutočné a hlboké, nemá to žiadne pevné základy. Pravá láska vyviera hlboko z duše.Pravá láska nevyhasína, pretože ona je živá!Pravá láska je totiž duchovná! Pojmom “spadnutia ružových okuliarov“ sa chápe vyhasnutie prvotnej lásky a začiatok monotónneho vzťahu. Ľudia si nahovárajú, že je to tak pri každom vzťahu a je to bežné. Zároveň povrchne upozorňujú aj kvitnúce vzťahy, že ich tá láska omrzí a podobne. Podľa seba, súdim teba… Láska je najväčší dar od stvoriteľa! Je to záchranné koleso pre ľudskú dušu. Poháňa človeka k niečomu ušľachtilejšiemu, prebúdza v ňom túžbu po svetle. Žiaľ táto pomoc častokrát zostane nevyužitá a ľudia nechajú toto precitnutie zapadnúť v prachu bežného života. Skutočná láska nevyprchá, pretože je večne živá. Samozrejme za predpokladu, že ju sami neumŕtvime. Láska časom nevyprchá, no pri správnom zachvievaní sa v skutočnej láske sa len pretransformuje do inej, skutočnejšej podoby. Vtedy sa stáva ešte intenzívnejšou, pretože je skutočná a vedomá. Vzťah je len zrkadlom samotných ľudí. Zdravý vzťah si vyžaduje neustále úsilie a prácu, nemá to byť o jednorazovom zamilovaní a následnej pohodlnosti. Pri správnom vzťahu sa človek zamilováva znova do dotyčnej osoby každý deň. Spojenie dvoch duší je neustála drina, aj keď je to drina radostná. Všetko vo vesmíre si vyžaduje neustály pohyb a vzťahy z toho nie sú výnimkou. Pokiaľ sa ľudia nijako duševne nerozvíjajú a padnú do pohodlnosti života niet divu, že zovšednie aj ich vzťah. Aký je vstup, taký bude výstup. Vzťah je o neustálom vnútornom raste a to po celý čas. Nie je to len o tom mať toho druhého rád, ale neustále sa spolu posúvať na vyššiu úroveň a vnútorne dozrievať.
Aby človek skutočne miloval, musí byť prebudený na duchu. Pravá láska si vyžaduje dvoch vnútorne čistých a duchovne zrelých ľudí. Pokiaľ má zo spojenia dvoch duší vzísť niečo krásne, nevznikne to pochopiteľne len tak z ničoho, ale ten základ u oboch už musí byť a toto sa následne spojením len prejaví a posilní. Zo zhnitej zeleniny predsa neuvaríte chutnú polievku. Pokiaľ je človek živý duchom a riadi sa podľa svojho vnútorného hlasu, potom si k sebe nájde aj svoju takzvanú spriaznenú dušu. Spriaznená duša znamená, že je to človek, ktorý je vám blízky vlastnosťami, teda vás dopĺňa. Áno, spriaznená duša jestvuje, no nie je to jeden konkrétny človek na celej planéte. Je to človek s takými vlastnosťami, ktoré dopĺňajú tie vaše.
Hádam netreba príliš zdôrazňovať, že pravá láska môže rozkvitnúť len medzi mužom a ženou! Toto dokonalé Božie stvorenie je uspôsobené tak, že len opačné póly sa k tebe priťahujú a tak tvoria celok. Ľudia čo uverili LGBT agende sú ľudia vnútorne mŕtvi. Normálny zdravo cítiaci človek neskočí na túto propagandu. Len predstava dvoch mužov spolu by mala byť pre človeka odpudzujúca až nechutná! To, že sa niečo také mohlo presadiť v spoločnosti ukazuje len na obrovský duševný a morálny úpadok ľudstva. Táto agenda stavia na spomínanej zmäkčilej rozumovej láske, aj keď v prehnanej forme. Čisto rozumový človek si povie, že treba mať pre nich pochopenie, že za to nemôžu a podobne. Znie to pekne a milo na úrovni rozumu, no na úrovni duše je to neprirodzené a nepravé. Je to s prepáčením hovno zabalené v darčekovom balení. Nenechajte sa zmiasť slovíčkom “progresívnosť.“
Pre tých, ktorí nepoznajú dej stojacim za takýmito pokrivenými dušami, prikladám vysvetlenie z jedného predchádzajúceho článku:
Je škoda písať, či je to správne alebo nie, pretože ľudia čistého ducha by mali okamžite cítiť odpor k celej LGBT agende. Cítia to v duši, pretože sú si vedomí správnych hodnôt a správne vyciťujú čo je správne a bohumilé, aj keď možno nevedia vysvetliť prečo. Naopak argument rozumárov je ten, že veď predsa oni chudáčikovia za to nemôžu a mali by sme im teda vyjsť vo všetkom v ústrety, aby sa im lepšie žilo. Aké pekné a milé. Typický príklad obrátenia hodnôt a vydávania sa za dobro. Zlo sa prezlieka za dobro a rozumoví ľudia na to hneď skočia. Pravdou je, že takíto ľudia naozaj za to nemôžu, čo cítia, no sú to výplody ich vlastných chcení v minulých životoch. Muž, ktorý sa nevie ubrániť pocitom k rovnakému pohlaviu je vlastne žena inkarnovaná v mužskom tele. V minulom živote si svojim nesprávnym chcením a správaním sa viac ako muž uplietla také silné nitky karmy, že sa v ďalšom živote ocitla v mužskom tele. A práve v tom poznaní, že je tento muž iný, v tomto prežívaní dôjde k precitnutiu (aspoň by malo). Takže vyčistenie dôjde cez bolesť z toho uvedomenia. Preto uľahčovaním života takýmto ľuďom a správaním sa k nim ako ku svätým, ich brzdíme v duchovnom raste, títo ľudia by duchovne získali viac, keby túto svoju pokrivenú stránku potláčali. Miesto zdanlivého dobra narobíme iba škodu. Ale tak je to zo všetkým v dnešnej dobe. Nie je to pre nich trest, je to jednoducho plod toho, čo v minulosti zasiali a práve túto situáciu si musia zažiť, pretože to potrebujú k duchovnému uvedomeniu. To je duchovný dej, ktorý za tým stojí. A opäť je ho schopné pochopiť len čistým duchom, nie rozumovým hĺbaním. Ľudia, ktorí vyznávajú správne hodnoty a sú schopní pravdu vyciťovať cítia odpor k celej LGBT agende aj bez toho, aby poznali duchovný dej, ktorý sa za tým odohráva. A tak to má byť.
A hlavne treba pripomenúť, že ako sme svojim duchovným úpadkom stiahli Zem do nižších, hutnejších oblastí, tak sme umožnili inkarnovať sa na Zem temným dušiam, ktoré by inak túto možnosť nedostali. Preto medzi nami dnes žijú také temné duše, ktoré sa častokrát ani nedajú považovať za dokonalé ľudské stvorenia. Pozrite si obrázky niektorých výkvetov tohto “progresívneho“ hnutia a spýtajte sa svojej duše, či je to dielom Boha a či je to prirodzené, krásne, čisté a ušľachtilé.
Keď konáte skutočne z duše, konáte v láske a vždy urobíte vždy tu správnu vec a vo vnútri viete, že to bolo spravodlivé.
Dnešná doba je plná chaosu. Svet je plný poloprávd a klamstiev a človek sa v tom všetkom ľahko stratí a niekedy jednoducho nevie, čo je pravda a čo lož. Ten zmätok tu bol vždy, nie je to niečo nové, avšak v dnešnej dobe, ktorá núti všetko skryté vyplávať na povrch, sa to zintenzívnilo. Je to informačná vojna, vojna o ľudské duše. Jedna strana proti druhej a dokonca tretej, štvrtej… Nejde len o to, že niečo je pravda a niečo lož, ale častokrát sa lož prezlieka za pravdu a lož sa mieša s pravdou a tak vznikajú rôzne odvary, v ktorých je rôzny pomer pravdy a klamstva. Jednoducho je to jeden veľký bordel a má nás to priviesť do úplného chaosu, aby sme sa stali nevedomými. Útočí sa na nás cez citové vydieranie z rôznymi “progresívnymi“ agendami a tak sa posúvajú hranice morálnosti, hranice prijateľného. Nemá zmysel hovoriť, akej oblasti sa to týka, pretože je to všade. V každej oblasti, kde sú informácie, sú aj klamstvá, či už je to z nevedomosti alebo zámeru. Táto doba nás učí, aby sme sa naučili rozpoznať, čo je pravda a čo lož. Rozumovo založený človek jednoducho nemá šancu prejsť životom s tým, aby sa mu dostalo správneho poznania v dôležitých otázkach bytia, pretože nemá správnu oporu. Nemá kompas, ktorý by mu ukázal smer. Tým kompasom je náš hlas duše.
Len málo ľudí skutočne vie načúvať hlasu duše, ktorý je našou opornou palicou v tomto živote. Naša duša je pre nás večný prameň poznania, z ktorého môže piť každý, kto k tomu vyvinie úsilie. U väčšiny ľudí je tento prameň žiaľ zakalený a zanesený nánosmi bahna. To bahno je práca nášho rozumu, ktorý pri príliš veľkej kontrole vytlačí hlas duše. Pokiaľ by sme tento prameň vyčistili, nikdy by sme sa v živote nestratili a časom by sme dostali odpoveď na každú otázku, ktorá nás trápi. Intuícia je najväčší poklad, ktorý človek môže mať.
Mám teda počúvať dušu a obmedziť používanie rozumu?
Načúvanie svojej duši nie je absencia používania rozumu. Rozum a duša by mali pracovať v harmónii, resp. duša má byť tá vedúca, ktorá dá prvý impulz. Rozum si robí názor na veci len na základe svojich skúseností a naučených vecí a preto je veľmi limitovaný. Duša je naopak pri správnom rozvinutí vždy napojená na prúd poznania, pretože nie je limitovaná tak ako mozog. Duša patrí k duchovnej sfére, zatiaľ čo rozum patrí do hrubohmotnosti, teda do tej hmoty, v ktorej žijeme. Rozum nám neslúži na nič iné, ako uľahčenie pobytu na Zemi, no keď mu prenecháme plnú vládu, ovládne nás a vytesní z nás to duchovné, ktoré je našou podstatou. V takom prípade nastúpime na cestu úpadku. Stačí sa pozrieť na dnešný svet plný zla, v ktorom dnes žijeme. To všetko vzišlo z vlády rozumu. Rozum sám o sebe nie je zlý, je to jednoducho pomôcka a nástroj k hmotnému bytiu, no správne slúžil len vtedy, pokiaľ je podriadený duši. Prvý impulz vzíde z duše a rozum to spracuje a koná podľa toho. Čím viac je človek zameraný výhradne na rozum, čím viac sa upína len na hmotné, tým viac ho to sťahuje do nižších temnejších oblastí, z čoho vznikajú samozrejme len ďalšie nízke city. Takto je potom človek ľahšie ovládaný negatívnymi impulzmi, pretože temno je vládcom hmoty, vládcom rozumu. Čím naopak človek v sebe viac rozvíja svoju duchovnú stránku, čím viac sa usiluje žiť v pravde a svetle, tým sa stáva ľahším, teda zachvieva sa vo svetelnejších oblastiach a sila jeho ducha prežiari aj jeho rozum, ktorý sa takto stane tiež ušľachtilejším. Takýto človek stojí pevne voči úkladom temnoty a nikdy sa nestratí v prúde života a záplave informácií tejto doby.
Rozum potrebuje na všetko hmotné dôkazy, všetko musí argumentovať, skúmať, porovnávať a podobne. Naopak pri správnom vnútornom cítení človek niečo vie častokrát aj bez potrebných informácií a nepotrebuje na všetko dôkazy. Rozumom sa človek nikdy nedopracuje k žiadnemu hlbšiemu poznaniu, pretože samozrejme sa nemôže oprieť o hmotné dôkazy. Informácie sú dôležitá súčasť našich životov, pretože slúžia k tomu, aby sme sa vedeli rozhodnúť, čomu veriť. Či to budeme posudzovať na základe logiky, alebo na základe toho, či to rezonuje s našim vnútrom.
Ako sa teda naučiť načúvať hlasu duše?
Najskôr je potrebné pochopiť ako pracuje rozum a ako pracuje intuícia. Rozum sa prejavuje cez myšlienky, zatiaľ čo duša sa prejavuje cez čistý cit človeka. Tu je treba zdôrazniť, že je veľký rozdiel medzi citom a pocitom. Cit vychádza z duše, zatiaľ čo pocit súvisí s rozumom. Cit je to prvé, čo sa v človeku pri určitej situácií/informácií ozve. Je to prvotný impulz, vnútorné cítenie, popud duše. Pocit je zas niečo, čo súvisí s už vzniknutými myšlienkami a teda sa vytvorí až potom, čo sa začnú vynárať myšlienky. Preto je obrovský rozdiel riadiť sa pocitom a radiť sa citom!
Zoberme si príklad, že ste stretli síce navonok milého človeka, no vnútri skazeného, ktorý vám nejako uškodil, pretože sa vaše cesty určitým spôsobom skrížili.
Keď ste stretli tohto nečestného človeka, v duši ste cítili mierny odpor, napomenutie, pokiaľ ste to vedeli rozoznať. Možno ste si aj boli vedomí tejto výstrahy, no časom ako ste dotyčného viac spoznávali, túto výstrahu nahradil dobrý pocit, pokiaľ sa tento človek napríklad správal milo a dôveryhodne. A tu nastúpil na rad pocit. Rozum vyhodnotil správanie daného človeka a z toho vyvstal pocit, že dotyčný človek je dobrý. Pocit súvisí s rozumom. Pri správnom prijímaní vyvstane v človeku najskôr cit, teda vnútorný hlas a až potom sa pridá rozum a ďalej s tým pracuje, zatiaľ čo pri prijímaní čisto rozumovom je proces opačný.
Vnútorný hlas nie je niečo, čo sa v človeku ozve len v prvej chvíli pri strete s určitou informáciou, situáciou alebo človekom. Ten hlas je v nás prítomný stále a vždy nám je k dispozícii, len musíme najskôr odstrániť bariéru rozumu. Nie vždy samozrejme na všetko poznáme odpoveď, pretože život nie je o tom vedieť hneď všetky odpovede. Život je práve o usilovnom hľadaní a skladaní dokopy mozaiky poznania, no toto nedokážeme bez hlasu duše. My ľudia sme dostali veľa darov pre tento život, no nie všetci ich aj vieme zúžitkovať.
Na to ako v sebe rozviť intuíciu nejestvuje žiadny návod. Návody slúžia len na niečo hmotné, nie na niečo duchovné. V tomto je smerodajné jedine naše úprimné chcenie a ochota vyvinúť na to potrebné úsilie. Nespadne nám to len tak z neba, ale musíme sa o to pričiniť. Ten kto hľadá to nakoniec nájde.
