Tam, kde má človek zlé vlastnosti v sebe, postupným vývojom a opakovaním nesprávneho až zlého chovania sa tieto vlastnosti postupne stávajú jeho vlastníctvom a teda súčasťou jeho duše (OBALU čistej podstaty – ducha).
Práve spomínanými prežitiami, smútkami , komplexmi, stvrdnutiami a inými rozhodnutiami sa postupne „špiníme“ – zakaľujeme. A duša už nie je čistá. (Nie nadarmo sa píše: „perte svoje rúcha“ – „upratujte vo svojej duši“ :-)).
U tých, ktorí majú svoje čisté jadro oblečené do „tmavého plášťa“ – tých, čo sú zakalení, nie čistí (arogantní, egoistickí, vypočítaví, ovládajúci, zloprajní, bezohľadní, necitliví, skúpi, neláskaví, zúriví, agresívni, i plní strachu a zúfalstva, či manipulátori a pod.) sa temno nemusí veľmi namáhať. Tí prirodzene pracujú pre neho, bojujú, vytvárajú konflikty, či manipulujú, jednoducho šíria „zlo“, je im to vlastné a temno sa nemusí o nič snažiť. Dobrovoľne žijú z negatívnej energie a aj ňou operujú. Sú takými pomocníkmi NIE_SVETLA .
Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, ktorí sa nezaoberajú inou stránkou bytia ako je hmotný svet, teda táto fyzická realita, úzko spojená s rozumom. Môže ísť o ľudí, ktorí sú dobrí, láskaví, len ich nezaujíma „neviditeľný svet“, nezaujímajú sa o „nejaké“ „duchovné“ záležitosti, nepremýšľajú nad pojmami duch, duša, a už vôbec nie nad dejmi ako je boj dobro – zlo. Vedia, že „nejaké“ dobro a zlo existuje a v nás sa to vyskytuje ako „morálka“ a podľa nich sa to dedí, plus sme ovplyvňovaní výchovou. Málokoho by napadlo zamýšľať sa, kým, alebo čím sme ovplyvňovaní, či aké vnútorné hlasy (pohnútky) to v sebe máme a hlavne kde sa berie ten nutkavý pocit „nejako“ konať. Tento typ ľudí jednoducho pláva životom ako príde, bez nejakého hlbšieho filozofovania a zamýšľania sa odkiaľ, kam, prečo. Jednoducho žijú, ako najlepšie vedia a to stačí…
Každý človek má možnosť voľby ako chce žiť a prežívať tento život. Voľba „neriešenia“ „hlbších“ životných pohnútok nie je zlá, ale z vlastných prežití, skúseností i pozorovaní usudzujem, že ak je v človeku potenciál a on si „len tak“ 🙂 „pláva“ životom, nie je ponechaný na „samovývoj“ 🙂.
Akoby sa „neviditeľné sily“ o takýchto ľudí starali a sú postrkávaní, obrusovaní a občas i tlačení „životnými okolnosťami, aby sa z nich „vymáčklo“ to najlepšie, čo v nich je 🙂, ale to je na ďalší článok.
Takže…, títo ľudia si kráčajú a mohli by sme dodať až kým……
No a máme tu i takých ľudí, ktorí sú vnímaví, šikovní, húževnatí, veľmi veľa chcú dosiahnuť, pracujú neustále na sebe, majú chcenie zachovávať si čistotu, občas sa pošmyknú a padnú do „blatka“, občas sa na rázcestí života rozhodnú nie veľmi správne, ale životné podmienky sa tak „rýchlo zhoršia“, že ak sú uvedomelí, čo poväčšine sú, rýchlo sa vrátia z „kratšej cesty“, lebo vedia, že „zhustený tlak“ na nich vyvíjaný – nie je známkou ničoho dobrého a treba sa vrátiť na križovatku 🙂 a rozhodnúť sa ísť inak, lebo táto cesta vedie do „zradných bažín“ temoty, smútku a utrpenia.
Skutočne sú to „zradné bažiny“, lebo ak majú byť takýto ľudia „zvední z cesty“, tak tam nemôže temnota ukázať „pravú“ tvár 🙂 – veď takmer nikto „normálny“ by si ju nevolil dobrovoľne.
Musí sa vedieť „predať“ a teda vziať masky a prezliekať sa. Za čo? Na každého človeka platí niečo iné – opäť, podľa našich hodnôt.
U jedného sa „brnká“ na strunu pomoci a ľútosti, u druhého na stránku potrebnosti, závislosti, ochrany, u ďalšieho výčitky a vydieranie, kedy označí našu prirodzenú a normálnu sebalásku a sebahodnotu za egoizmus a sebectvo a nie lásku k nim.
Ak sme uvedomelí a chceme na sebe pracovať, máme čo robiť, aby sme takéto podnety spracovali, lebo sa dostávate do rozporu medzi mienkou o sebe – či citom v sebe ( ja cítim aký/á som – ja som o sebe presvedčený/á a viem aký/á som) a mienkou druhého – vedľa nás.
ALE!!!!
Ten druhí je….
Je to náš pomocník? Hovorí pravdu?
Ak áno, jeho pravda a jej prijatie nami nás privedie k okamžitému uvedomeniu a náprave – teda výsledku – byť lepší človek.
Alebo je to náš „zdržiavač“? „Zdržiavač“, ktorý je podsunutý nie svetlom a uplatňuje na nás metódu manipulácie.
Ak je to tak, tak jeden deň nám predkladá, že bez nás nevie žiť (i keď v ním nestráženej chvíli zistíme, že si žije veľmi dobre a vôbec skutočnosť nie je taká ako ju maľuje a neustále podsúva).
Na druhý deň sme tí najhorší, ktorí si nič nevážia, nič nevidia a všetko, čo je v nás dobré otočia proti nám.
A tak, ako som spomínala, naše koníčky, našu radosť i našu prirodzenosť to, čo jeden deň vychvaľujú zrazu označia za egoizmus, sebectvo a nelásku. Vyvolávajú výčitky, aby sme mali zo seba zlý pocit a zväčša sa im to podarí, lebo, kto by nechcel byť lepší?
🙂 Žiaľ v tej chvíli nevidíme svoju „dokonalosť“ a ich „manipuláciu“ 🙂
Tak drahí priatelia, na tomto príklade vidíme, že nie je ľahké ani jednoduché rozlišovať dobro a zlo. Občas sa naozaj môže jednať o egoistu zahľadeného do seba, ktorý nevidí nikoho len seba, svoje záujmy a svoje koníčky, je bezohľadný a nerieši druhého, ako sa cíti.
Ale je potrebné sa učiť ROZLIŠOVAŤ a VERIŤ SI.
Je to na našom cite, máme tú schopnosť, aby sme dokázali byť bdelí, prezieraví, pravdiví a dostatočne silní na to, aby sme si to sami v sebe pomenovali, vyhodnotili, priznali, prijali a hlavne, podľa toho i konali a nahlas vyslovili.
A výsledok? Pohyb – boj – 🙂. Aký boj? Buďto boj samého so sebou v zmysle nápravy seba 🙂 a som lepší/lepšia, alebo „boj“ s druhým človekom v zmysle seba_obhajoby…
Tak bojujme 🙂 bez zbraní – jedine láskou – samého k sebe – zdravou sebahodnotou i láskou k druhým – súcit i pomoc – ale len tam kde si to zaslúžia – učíme sa rozlišovať a byť bdelí a prezieraví 🙂
Pozor na snežnú slepotu 🙂
Pekný večer Tatiana