Na základe vašich telefonátov konštatujem, že téma strachov o svojich blízkych a preberanie zodpovednosti za nich je opäť aktuálna. Prosím, ak sa niečo deje okolo nás a netýka sa to bytostne mňa (ja som, len pozorovateľ a poslucháč, poprípade spoluprežívateľ- ale len natoľko, nakoľko to ja dovolím -mňa sa to dotýka len okrajovo), tak k tomu zaujmime stanovisko také, aby sme boli pre blízkych – oporou, istotou, bez strachov a s vierou.
Prvý prípad:
Doma máme dobré deti, či partnerov, len sa im komplikuje život nepríjemnosťami, strachmi, či znášajú následky svojich chybných rozhodnutí a pod.. ..Morálny i hodnotový systém je v poriadku, naši blízki sa v týchto situáciách učia, menia seba a my ich máme len „podržať“. Neprikladajme na ich plecia naše strachy, ktorých majú oni sami dosť. A nehľadajme čo musíme MY meniť, keď sa NÁM toto deje. Nie My, ale ON/ONA musí :-).
Teraz sa mi vybavila situácia z vysokej školy, keď som študovala a nedarilo sa mi robiť skúšky. Stále som sa učila a na skúšky chodila s tým, že zas to neurobím, to je zbytočné tam vôbec chodiť. A už dopredu som sa mamičky pýtala, že čo sa stane ak zas neurobím, či budú doma z toho nešťastní. Dodnes mám v ušiach jej odpoveď: „Môžeš všetko, nech sa stane čokoľvek, nič nie je tragédia, len aby si bola zdravá a žila svoj život. To je dôležité…“
Uvedomujem si, aké dôležité je mať oporu a zázemie, kde je ten „pokojný prístav“, kde nachádzame svoj pokoj, istotu, pochopenie a lásku, kde čerpáme silu. To je najviac, čo môžeme dať našim blízkym.
Druhý prípad:
Posledné dni počúvam správy od plačúcich žien, ktorých deti drogujú, topia sa v dlhoch, či sú bez práce, poprípade sa takto chovajú životní partneri.
I tu platí: „Nepreberajme zodpovednosť za nich“. Neobaľujme strachmi blízkych a nepodporujme ich v ich neviere. Tejto skupine však treba zdôrazniť, nech hľadajú čo treba urobiť inak a nech si priznajú čo zanedbali. Často ide o málo lásky pre nedostatok času, ale veľa pozornosti v podobe uspokojovania všetkých potrieb a požiadaviek dotyčného. Čiže lásku (cit) sme zamenili za pozornosť („dôkaz lásky“). Neboli sme dostatočne prísni vtedy, keď bolo treba a namiesto skutočnej „prísnej lásky“ tam bola „opičia láska“ – len aby si bol/a spokojná a ja mal/a pokoj. Čo ale bolo, bolo, je čas na zmenu. Spätná analýza, nech slúži len na vyhodnotenie, nie na trápenie a jediné, čo máme urobiť inak, je PUSTIŤ ICH. Maximálne si ich vypočujeme, vyjadríme svoj názor (nech sú to ale múdre slová ) a nech si milí skúsia žiť tak, ako chcú, ale už bez našej pomoci. Naložme im na plecia ich vlastnú zodpovednosť, prestaňme za nich rozhodovať a „pchať sa im …. “ Práve z tej prílišnej dobroty a uľahčovania životnej cesty sa potom deti stávajú nezodpovedné, rozmaznané a pyšné, ktoré dusia a ničia seba i všetkých dookola……
Poväčšine takýto ľudia potrebujú padnúť a žiaľ, my ich musíme nechať…, musíme rešpektovať ich slobodnú vôľu. Nesmieme preberať za nich zodpovednosť. Jedine tak dôjdu k uvedomeniu. Komu nie je rady, tomu nie je ani pomoci. Ak dotyčné osoby nechcú počúvať, nerešpektujú pravidlá, stoja na mieste, nehýbu sa, točia sa v začarovanom kruhu, sú bez chuti i záujmu pohnúť sa ďalej, opakujú stále rovnaké chyby a majú veľké nároky, nechápu, že sú v poriadnej šlamastike a mali by sa chytať čohokoľvek („topiaci sa aj slamky chytá“ – nevezmú akúkoľvek prácu, keď sú bez prostriedkov, lebo oni majú „na viac“, alebo, to je pod ich úroveň, alebo nesúhlasia s filozofiou zamestnávateľa a podobné argumenty….). Nie, oni sú nároční a oni si vyberajú, len mali by byť nároční a vyberať si, žiaľ úplne v inom zmysle. Áno, treba vedieť svoju cenu a ísť za svojím cieľom, ale to platí pre pokorných. Pyšní nedostanú pokiaľ nespokornejú. Možno i dostanú ale v zápätí o všetko prídu (lebo sa nenaučili a nepoďakovali).
Ich úlohou je nadobudnúť pocit zodpovednosti, pokory, a prísnosti samého na seba. Na jednej strane sa neznášajú, ale na druhej strane sa presviedčajú akí sú úžasní. Chovajú sa hrdo a pritom majú „holý zadok“ a … nepoprosia …. oni od nikoho nič nepotrebujú. A v podstate potrebujú všetko. A tak nosia v sebe obrovský rozpor. Je ťažké mať takéto niečo v rodine, či už ide o partnera, či dieťa.
Mamičky, rodičia, priatelia, či príbuzní, prestaňme sa zaoberať niečím, čo nám nepatrí. Zaoberajme sa len tým, čo sa nás týka, čo skrížilo cestu nám a čo my môžeme urobiť pre zmenu a posun, ale SVOJHO života. Sebe na prospech, druhým na pomoc a hore na chválu.
Áno sme a buďme tu pre druhých, ale … najprv si všímajme v akých sú energiách – namáhajú sa, snažia sa, hýbu sa – zaslúžia si našu pomoc? Ak áno, dávajme a pomáhajme s radosťou, je to namieste a tisícnaásobne sa nám to vráti.
Ak odpoveď znie, nenamáhajú sa , nehýbu sa stagnujú, tak … čakajme…. na oslovenie, na vyjadrenie potreby na …………………prosbu . Práve v týchto ťažších chvíľach sa všetci učíme a rastieme a minimálne v začiatkoch sa učíme „byť POKORNÝ“.
Takže, ….prestaňme pomáhať a dávať nasilu a za každú cenu na úkor seba – inak sa z toho „zbláznime“ a efekt nulový. Dotyčná osoba si to často vnútorne vôbec neváži, je zvyknutá, že stále ju niekto zachraňuje, nevie a nedokáže poprosiť (a ani nemusí – stále je niekto pripravený pomáhať).
Tak sme previazaní a uviazaní v tých vzťahoch, že blízkym nedovolíme padnúť na dno – lebo to bude hrozné… . Dokonca sa „obetujeme“ a necháme „do pekla“ strhnúť dobrovoľne i seba (len pamätajme, že na všetko naše sily nestačia, len chvíľka nepozornosti a…. už sme v bahne celá rodina a kto teda zostane aby nás ťahal, či zachraňoval ak všetci padneme?
Každý je zodpovedný za svoje skutky, svoje rozhodnutia, ja môžem byť jeden oporou a podporou, ale ak nechceš a nedokážeš ….. .
Púšťam Ťa, odťahujem sa od Teba, púšťam sa Ťa a odpúšťam, že si ešte nedozrel/nedozrela a želám veľmi rýchle uvedomenie :-).
Želám krásny deň, buďme odstrihnutí, bez strachov – čiže s vierou v svetlé zajtrajšky, plní sily a riešme hlavne seba, vždy je kam ísť :-).
S Láskou Tatiana