VEĽMI často sa vynára otázka, či sa človek má zbavovať pozemských majetkov, alebo o ne nedbať, keď sa usiluje o duchovný prospech. Bolo by pochabé hlásať takú zásadu! Ak sa
povie, že človek nesmie lipnúť na pozemských majetkoch, ak usiluje o kráľovstvo nebeské, to neznamená, že má pozemský majetok rozdať alebo zahodiť a žiť v chudobe. Človek môže a
má radostne užívať to, čo mu Boh svojím stvorením učinil prístupným. Že sa človek „nesmie upriamiť“ na pozemský majetok, znamená toľko, že sa nemá dať strhnúť tak ďaleko, aby
hromadenie majetku považoval za najvyšší cieľ svojho života, aby sa teda „neupriamil“ prevažne na túto jedinú myšlienku. Také stanovisko muselo by ho samozrejme odvádzať od vyšších cieľov. Už by na to nemal čas a všetkými vláknami svojho bytia by skutočne lipol na tomto jedinom cieli ako získavať pozemské statky. Nech už by to bolo kvôli samotnému majetku alebo kvôli pôžitkom, ktoré majetok umožňuje, alebo pre iné účely, to je jedno, výsledok by bol v podstate ten istý. Človek lipne a pripúta sa tak na čisto pozemské, čím stráca pohľad nahor a nemôže stúpať.
Táto falošná mienka, že pozemský majetok sa nezlučuje so snahou o duchovný vzostup, spôsobilo u väčšiny ľudí aj ten nezmyselný názor, že všetky duchovné snaženia, nesmú mať nič spoločné s pozemským majetkom, ak sa majú brať vážne. Akú škodu si tým ľudstvo zavinilo, to si napodiv nikdy neuvedomilo.
Ľudia si tak znehodnocujú duchovné dary, teda tie najvyššie, ktorých sa im môže dostať; lebo týmto zvláštnym postojom boli všetky duchovné snahy odkázané na obete a dary ako žobráci, takže sa aj do vzťahov k duchovným veciam votrelo nepozorovane to isté stanovisko, ako voči žobrákom. Preto tieto nemohli získať tú vážnosť, ktorá im predovšetkým patrí. Z rovnakého dôvodu museli tieto snahy už od začiatku niesť v sebe zárodok smrti, pretože nikdy nemohli stáť pevne na vlastných nohách, ale boli závislé vždy od dobrej vôle ľudí. Práve preto, aby vážne usilujúci chránil a uchovával pred ľudstvom to, čo mu je najposvätnejšie, duchovné, nesmie pohŕdať pozemským majetkom! V hrubohmotnom svete
mu teraz musia slúžiť hlavne ako štít, aby mohol rovnaké odrážať rovnakým. Vyvolalo by to nezdravý stav, keby tí, ktorí sa usilujú duchovne nahor, chceli v dobe materialistov opovrhovať najmocnejšou zbraňou bezohľadných protivníkov! Bola by to ľahkomyseľnosť, ktorá by sa mohla ťažko vypomstiť.
Preto vy, opravdivo veriaci, nepohŕdajte pozemským majetkom, lebo mohol byť vytvorený len vôľou Boha, ktorého sa snažíte uctievať! Nedajte sa uspať pohodlím, ktoré môže priniesť so sebou vlastníctvo pozemského majetku, ale užívajte ho zdravo.
Podobne je to so zvláštnymi darmi takých síl, ktoré liečia rôzne choroby, alebo s podobnými schopnosťami, prinášajúcimi bohaté požehnanie. Veľmi naivne, alebo správnejšie povedané, celkom bezočivo sa ľudia domnievajú, že im tieto schopnosti majú byť
dané k dispozícii zdarma, pretože vraj tieto im boli udelené z duchovna len ako zvláštny dar, aby sa využívali. Ide to dokonca tak ďaleko, že niektorí ľudia očakávajú ešte zvláštny prejav vďaky za to, že v najväčšej tiesni sa „uponížili“ vyhľadať pomoc tohto druhu. Takýmto ľuďom musí byť odoprená každá pomoc, i keby to bolo to jediné, čo ich má zachrániť!
Takto obdarení ľudia by sa mali naučiť predovšetkým vyššie oceňovať zverený im dar Boží, aby sa neustále nehádzali perly sviniam. K poskytnutiu opravdivej pomoci potrebujú ďaleko viac telesnej i jemnohmotnej sily, ako aj času, než právnik k svojej najlepšej obhajovacej reči, či lekár pri mnohých návštevách chorých, alebo maliar k namaľovaniu obrazu. Žiadnemu človeku by nikdy nenapadlo, aby od právnika, lekára, či maliara požadoval
bezplatnú činnosť; a predsa dobrá chápavosť, ako aj každé iné nadanie nie je ničím iným, než „darom Božím“. Odhoďte konečne tento žobrácky šat a ukážte sa v rúchu, ktoré vám patrí! „

Z diela Ducha Pravdy

Zdroj