10 Božích prikázaní: Prikázanie desiate

Prikázanie desiate: Nepožiadaš svojho blížneho o dom, dvor, dobytok ani všetko, čo je jeho!

Kto sa snaží čestnou prácou a čestným obchodom dosiahnuť zisk, ten môže pri veľkom zúčtovaní pokojne vyčkávať výzvu tohto prikázania; pretože okolo neho prejde bez toho, aby ho pádne zasiahlo. Je vlastne ľahké splniť všetky prikázania, a predsa len sa poriadne zahľaďte na všetkých ľudí a skoro prídete k poznaniu, že aj toto pre človeka vlastne úplne samozrejmé dodržanie prikázania nenastáva, a keď, tak len veľmi zriedkavo, a to nie s radosťou, ale len s veľkou námahou.

Ako neukojiteľná žiadostivosť ženie sa nad všetkými ľuďmi, či bielymi, žltými, hnedými, čiernymi alebo červenými  závidieť iným ľuďom to, čo sami nevlastnia. Ale ešte lepšie vyjadrené: Závidia im všetko! Už v tejto závisti spočíva zakázaná žiadostivosť! Prestúpenie prikázania je tým už dokonané a stáva sa koreňom mnohého zla, ktoré človeka rýchlo privedie k pádu, z ktorého sa často už nikdy nepozdvihne.

Priemerný človek si napodiv zriedka cení to, čo nazýva svojím, ale vždy len to, čo ešte nevlastní. Temno horlivo rozsievalo žiadostivosť a ľudské duše sa až príliš ochotne pustili pripravovať čo najúrodnejšiu pôdu pre túto smutnú sejbu. Tak sa časom u väčšiny ľudstva stala základom všetkého konania túžba po vlastníctve druhých. Počnúc jednoduchým želaním cez chytrosť, stupňujúcu sa v umení prehovárať, až po bezhraničnú závisť neustálej nespokojnosti a až po slepú nenávisť.

Akákoľvek cesta k uspokojeniu bola uznaná ešte za prijateľnú, ak neodporovala príliš očividne pozemským zákonom. Božie prikázanie ostalo v rastúcej ziskuchtivosti nepovšimnuté! Každý sa považoval za čestného, pokiaľ nebol pozemským súdom braný na zodpovednosť. Zabrániť tomu ho ale nestálo veľa námahy; lebo vynaložil tú najväčšiu opatrnosť a ten najostrejší dôvtip rozumu, keď chcel svojich spoluobčanov bezohľadne poškodiť, len čo to bolo nevyhnutné, aby si lacno zaistil nejakú výhodu. Nemyslel nato, že práve to ho v skutočnosti vyjde oveľa drahšie než vyberať všetky pozemské prostriedky! Takzvaný dôvtip sa stal tromfom! Dôvtip v dnešnom ponímaní však v podstate nie je nič iné než výkvet prefíkanosti, či jej vystupňovanie. Podivuhodné však je, že prefíkanému človeku každý prejavuje nedôveru, dôvtipnému však úctu! Túto nezmyselnosť vytvára všeobecný základný postoj. Prefíkaný človek je babrákom v umení uspokojiť svoju žiadostivosť, zatiaľ čo rozumovo dôvtipní ľudia sú v tomto majstrami. Babrák nedokáže svoje chcenie zaodieť do pekných foriem, a zato žne len sústrastné opovrhnutie. Znalcovi však rinie z duší, ktoré holdujú podobným sklonom, ten najzávistlivejší obdiv! Aj v tomto je závisť, pretože na pôde dnešného ľudstva ani obdiv rovnakého druhu nemôže ostať bez závisti. Ľudia nepoznajú túto silnú vzpruhu mnohého zla, dokonca už ani nevedia, že táto závisť v mnohorakých podobách ovláda a riadi ich celé myslenie a konanie v tejto dobe!Sídli v jednotlivých ľuďoch i v celých národoch, riadi štáty, plodí vojny ako aj strany a neustály spor, kdekoľvek sa majú čo i len dve osoby o niečom poradiť!

Kde ostáva poslušnosť voči desiatemu Božiemu prikázaniu, chcelo by sa varovne zvolať štátom! V tej najnemilosrdnejšej žiadostivostisa každý z pozemských štátov usiluje o vlastníctvo toho druhého! Neštítia sa pritom pred vraždou jednotlivca, ani pred masovou vraždou ani pred zotročením celých národov, len aby sa sami vyšvihli k veľkosti. Pekné reči o sebazáchove alebo sebaochrane sú len zbabelé výhovorky, pretože sami jasne cítia, že sa musí niečo povedať, aby sa tieto ohromné zločiny proti prikázaniam Božím trochu oslabili, ospravedlnili!

Nič im to však nepomôže; pretože neúprosné je rydlo, ktoré nerešpektovanie prikázaní Božích vrýva do knihy svetového diania, nepretrhnuteľné sú nitky karmy, ktoré sa upnú na každého jednotlivca, takže ani to najmenšie hnutie jeho myslenia a konania sa nemôže stratiť neodpykané!

Kto dokáže prehliadnuť všetky tieto nitky, ten vidí, aký hrozný súd bol týmto vyvolaný! Zmätok a zrútenie sa toho, čo bolo doposiaľ vybudované, sú len prvými ľahkými dôsledkami tohto najpotupnejšieho znásilnenia desiateho Božieho prikázania! Nik k vám nebude milosrdný, len čo na vás začnú vždy viac a viac doliehať plné dôsledky. Nič iné ste si nezaslúžili. Tým príde len to, čo ste si sami vynútili!

Vyrvite si nekalú túžbu úplne zo svoje duše! Pamätajte, že aj štát sa skladá len z jednotlivcov! Nechajte všetku závisť, nenávisť voči tým ľuďom, ktorí podľa vášho názoru vlastnia oveľa viac než vy sami! Má to svoj dôvod! Že ale nie ste schopní rozpoznať tento dôvod, za to nesiete vy sami celú vinu tým, že ste si dobrovoľne vynútili ohromné a Bohom neželané zúženie svojej schopnosti ponímania, ktoré sa musí prejaviť ako dôsledok vášho neblahého poklonkovania sa rozumu!

Kto sa v novej ríši Božej tu na zemi nechce uspokojiť s postavením, ktoré mu je dané pôsobením vlastných, ním vytvorených vlákien karmy, ten ani nie je hodný danej príležitosti, aby starú ťarchu viny, na ňom spočívajúcu, pomerne ľahko uvoľnil a zároveň duševne ešte dozrel, aby našiel cestu hore do vlasti všetkých voľných duchov, kde vládne len Svetlo a radosť!

Neúprosne bude v budúcnosti každý nespokojenec teraz zahubený ako nepotrebný rušiteľ konečne želaného mieru, ako prekážka zdravého vzostupu! Ak je ale v ňom ešte zdravé jadro, ktoré presvedčivo zaručuje skorý obrat, potom zostane novým pozemským zákonom tak dlho pokorený ku svojmu prospechu a poslednej svojej záchrane, až mu vzíde poznanie pre bezpodmienečnú správnosť múdrej vôle Božej; správnosť tiež pre neho, ktorú doposiaľ v krátkozrakosti svojej duše a ním samým chcenej hlúposti nemohol poznať, že lôžko, na ktorom teraz na zemi leží, si zhotovil sám pre seba ako bezvýhradný následok svojho celého doterajšieho bytia viacerých záhrobných a pozemských životov, nie však slepá ľubovôľa náhody!

Konečne pritom spozná, že pre seba potrebuje práve to a iba to, čo prežíva a kde sa práve nachádza, aj tie pomery, do ktorých sa narodil so všetkým, čo s tým súvisí!

Ak na sebe usilovne pracuje, tak bude postupovať nahor nielen duševne, ale aj pozemsky. Ak si však trucovito chce vynútiť inú cestu, bezohľadne a ku škode svojich blížnych, tak mu to nikdy nebude skutočne na úžitok.

Nesmie povedať, že mu k tomu má a musí dať Boh ešte poznanie, aby ho mohol nasledovať a podľa neho sa zmeniť! Je to len opovážlivosť a nový hriech, keď očakáva alebo dokonca žiada aby sa mu najprv dokázalo, že je so svojim názorom na omyle, aby mohol veriť a presvedčiť sa o opaku! On je to, on jediný, ktorý sa sám učinil celkom nemožným pre poznanie a ktorý sa odchýlil od správnej dráhy, na ktorej spočiatku stál! Možnosti poznania dal mu už Boh so sebou na cestu, ktoré si vyprosil, aby smel po nej ísť! Pretože si ju teraz vo svojej zlej svojvôli hrubo zasypal, má mu Boh teda snáď ako služobník tento nános znovu otvoriť! Detinské počínanie! Práve táto osobitosť, toto požadovanie priťaží človeku teraz najviac pri odpykávaní takto spáchaného rúhania proti Bohu! Hovorím vám: Každému lúpežníkovi je ľahšie oslobodiť sa od viny, než ľudskej duši, ktorá v očakávaní osmeľuje sa žiadať, aby Boh napravil vlastnú a najväčšiu vinu človeka tým, že mu znovu daruje poznanie! Práve to, čo človek sám na seba naložil ako najťažšie bremeno hriechu spôsobom, ktorý sa najviac protivil Božej vôli!

Pre ľudské duše to bude tvrdý zápas, kým sa budú môcť odpútať od navyknutého porušovania desiateho Božieho prikázania, to znamená, kým sa zmenia v tom, že konečne skutočne budú podľa toho žiť v zmýšľaní, v reči a v konaní! Ale na všetkých tých, ktorí to nedokážu, čaká utrpenie a zánik tu na zemi i na onom svete!                                  

Amen!

Z diela Ducha Pravdy

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.