Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď odriekajú modlitbu „Otčenáš“. Ešte menej je však tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekajú. Odriekanie je azda to jediné správne označenie výkonu, ktorý človek v tomto prípade nazýva modlením.

Kto sám seba v tom prísne skúma, musí to priznať, inak by vydal svedectvo o tom, že celý svoj život strávil rovnakým spôsobom… povrchne, a že hlbokého zamyslenia schopný nie je, ani nikdy nebol. Je dosť takých ľudí na tejto zemi, ktorí sami seba síce berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brat nemôžu.

Práve začiatok tejto modlitby bol už oddávna pociťovaný nesprávne, i keď tiež rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne a pristupujú k nej s určitým dobrým predsavzatím, cítia v sebe pri jej prvých slovách alebo po nich vystúpiť v sebe akýsi pocit útechy, duševného uspokojenia. A tento pocit v nich prevláda ešte aj niekoľko sekúnd po modlení.

To poukazuje na dve veci. Po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit, a po druhé, že práve vyvolanie tohto pocitu potvrdzuje, nakoľko je vzdialený od pochopenia toho, čo tým hovorí!

Zreteľne tak svoju neschopnosť zotrvať v hlbšom zamyslení, alebo tiež svoju povrchnosť; ináč by totiž musel pri ďalších slovách okamžite vzniknúť iný pocit, zodpovedajúci zmenenému obsahu slov, keby tieto slová v ňom skutočne ožili.

Takto zostáva len to, čo v ňom prebudili prvé slová. Ak by ale pochopil správny zmysel a pravý význam slov, tak by tieto v ňom museli vyvolať celkom iné cítenie, než to príjemné bezpečie.

Namyslenejší ľudia zas vidia v slove „Otec“ utvrdenie toho, že pochádzajú priamo od Boha a že sa teda pri správnom vývoji sami stanú božskí, ale už teraz rozhodne prechovávajú božské v sebe. A takýchto omylov ohľadne tejto vety je medzi ľuďmi ešte veľa. Väčšina ľudí však prvú vetu považuje jednoducho za oslovenie v modlitbe, za zvolanie! To si žiada čo najmenej premýšľať. A podľa toho sa bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v oslovení Boha by tiež mala spočívať tá najväčšia vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.

Ale táto prvá veta nemá byť ani jedno ani druhé, ani to nemá vyjadrovať. Veď Syn Boží dal výberom týchto slov zároveň vysvetlenie alebo pokyn, akým spôsobom má ľudská duša pristupovať k modlitbe, ako smie a musí predstupovať pred svojho Boha, ak jej modlitba má byť vyslyšaná. Presne hovorí, v akom rozložení musí byť v tom okamihu, aký čistý musí byť jej cit, keď chce svoje prosby predložiť ku stupňom Božieho trónu.

Tak sa delí celá modlitba do troch častí. V prvej časti sa duša otvára a úplne odovzdáva svojmu Bohu. Obrazne povedané, duša sa pred ním skláňa s otvoreným srdcom, skôr než príde s prosbou, dávajúc tak vopred vlastnú schopnosť čistého úmyslu. Syn Boží tím chce jasne ukázať, aké cítenie tvorí základ pre priblíženie sa k Bohu! Preto to pripadá ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!“ Uvážte, že modlitba nie je to isté, ako prosba! Ináč by totiž neexistovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje nijakú prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ nesprávne chápaný, a to zo zlozvyku ľudí, ktorí nikdy nepredstupovali pred Boha, ak od neho súčasne niečo neočakávali, alebo dokonca nepožadovali; veď v očakávaní spočíva predsa požiadavka. A človek pri tom skutočne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť!
I keď je to, tiež zhruba povedané, len hmlistý pocit, že sa mu raz dostane miesta v nebi. Človek nepozná jasavú vďaku v tom, že môže prežívať vedomé bytie, poskytnuté mu od Boha, ktorý od neho za to chce, alebo oprávnene očakáva spolupôsobenie vo veľkom stvorení k blahu jeho okolia! On tiež netuší, že práve to a jedine to skrýva v sebe jeho skutočné vlastné blaho i jeho pokrok, jeho vzostup.

Modlitba „Otčenáš“ stojí však v pravde na takom základe, ako chcel Boh! Ináč by ju Boží Syn ani nemohol dať, pretože chcel len blaho ľudstva, spočívajúce jedine v správnom rešpektovaní a plnení Božej vôle!

Ním daná modlitba teda vôbec nie je modlitbou prosebnou, ale všeobsiahlym slávnostným sľubom, ktorým sa človek skláňa k nohám svojho Boha! Ježiš ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy pripravení žiť v čistom uctievaní Boha, svojím životom vo stvorení slúžiť Bohu a v tejto službe ctiť Jeho Svätú Vôľu! Človek by si mal dobre a zrelo uvážiť, či sa smie odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju; mal by sa vážne skúmať, či sa snáď pri jej používaní nepokúša svojho Boha oklamať!

Úvodné vety dosť zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec má skúmať‘, či je skutočne taký, ako v nich hovorí! Či sa tým bez pretvárky odváži predstúpiť pred Boží trón!

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, potom Vás tieto povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k tomu, len čo ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Ale táto istotne! Ak však neprežijete tieto vety, nemôže tam dospieť ani jedna z vašich prosieb.

Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite vysloviť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“
V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie: „Uznávam, ó Bože, všetky Tvoje otcovské práva nado mnou a chcem sa im podriadiť s detskou pokorou! Tým uznávam tiež, Bože, Tvoju všemúdrosť vo všetkom, čo prinesie Tvoje určenie a prosím, aby si si mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza otec so svojimi deťmi! Tu som, pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol detsky poslušný! “

Druhá veta: „POSVÄŤ SA MENO TVOJE!“ Toto je uistenie modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, čo sa odvažuje Bohu povedať. Ubezpečuje, že každé jej slovo a myšlienka sú predchnuté hlbokým citom, a že nezneužíva meno Božie svojou povrchnosťou! Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté! Vy, ktorí sa modlievate, uvažujte, čo tým slávnostne sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, musíte uznať, že vy, ľudia, ste sa doteraz práve tým rúhali Bohu do tváre; lebo ste nikdy neboli dosť vážni pri modlení, ako predpokladal Syn Boží, stanoviac to ako podmienku týmito slovami!

Tretia veta: „PRÍĎ K NÁM KRÁĽOVSTVO TVOJE!“ nie je opäť prosba, ale iba ďalší prísľub! Je to prejav odhodlania ľudskej duše, aby na zemi bolo jej pričinením podobne, ako je tomu v kráľovstve Božom! Preto tie slová: „Príď k nám kráľovstvo Tvoje!“ To znamená: My, ľudia, chceme to aj tu na zemi priviesť‘ tak ďaleko, aby sa Tvoje dokonalé kráľovstvo mohlo rozprestierať až sem! Pôdu musíme pripraviť tak, aby všetko žilo len podľa Tvojej Svätej vôle, aby sa teda dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia. Aby to bolo tak ako v Tvojom kráľovstve, v duchovnej ríši, kde prebývajú zrelí a od všetkej viny a ťarchy zbavení duchovia, žijúci len pre službu vôli Božej; lebo dobro vzniká len bezvýhradným plnením vôle Božej, vďaka dokonalosti v nej spočívajúcej. Je to teda ubezpečenie, že sa chceme stať takými, aby aj zem prostredníctvom ľudskej duše sa stala oblasťou plnenia Božej vôle!

Toto ubezpečenie je nasledujúcou vetou ešte zdôraznené: „BUĎ VÔLA TVOJA AKO NA NEBESIACH TAK I NA ZEMI!“ To nie je len vyznaním ochoty úplne sa podrobiť Božej vôli, ale je v tom tiež sľub dbať na túto vôľu a so všetkou horlivosťou usilovať sa o jej poznanie. Toto úsilie musí teda predchádzať podrobeniu tejto vôli; pokiaľ ju človek správne nepozná, nedokáže sa ani vo svojom cítení, myslení, hovorení a konaní podľa nej správať! Aká nesmierna, trestuhodná ľahkomyseľnosť je teraz v každom človeku, keď znovu a znovu takto ubezpečuje svojho Boha, a pritom sa v skutočnosti vôbec nestará o to, aká je vlastne Božia vôľa, spočívajúca vo stvorení a pevne v ňom zakotvená. Človek predsa klame každým slovom modlitby, keď sa ju odvažuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako pokrytec a klamár!

Až keď sú tieto vety ľudskou dušou ako prvá podmienka splnené, môže potom hovoriť ďalej:
„CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES!“ To znamená toľko: „Keď som splnil to, čo som sľuboval, akým chcem byť, daj, aby Tvoje požehnanie spočinulo na mojom pozemskom pôsobení, aby mi pri obstarávaní mojich hrubohmotných potrieb ostávalo vždy času môcť žiť podľa Tvojej vôle!“
„A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY , AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM!“ V tom spočíva vedenie o nepodplatiteľnom, spravodlivom zvratnom pôsobení duchovných zákonov, vykonávajúcich vôľu Božiu. Súčasne je to tiež prejav ubezpečenia, že tomu plne dôverujeme; veď prosba o odpustení, teda o zrušenie viny, sa vytvára s výhradou, že ľudská duša sama vopred odpustí všetku krivdu, ktorú jej spôsobili blížni. Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten je vnútorne už tiež tak v sebe očistený, že sám nebude nikdy úmyselne páchať bezprávie! Tým je tiež pred Bohom zbavený všetkej viny, pretože tam platí za bezprávie len všetko to, čo bolo spáchané úmyselne v zlej veci. Len tým sa to stáva bezprávím. V tom spočíva veľký rozdiel medzi všetkými toho času jestvujúcimi ľudskými zákonmi a svetskými názormi.

Preto aj v tejto vete je základom opäť sľub voči Bohu, ktorý dáva každá duša, usilujúca sa ísť k Svetlu. Je to prejav jej opravdivého chcenia, k splneniu ktorého dúfa dostať silu zahĺbením a uvedomením si seba v modlitbe. Tejto sily sa jej aj dostane podľa zákona zvratného pôsobenia pri správnom otvorení sa.
„A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA!“ Je to nesprávny pojem, ak človek z nich chcel vyčítať, že ho pokúša Boh. Boh nepokúša nikoho! V tomto prípade ide len o nepresné podanie, ktoré nevhodne zvolilo slovo „pokušenie“. V správnom zmysle by sa to mohlo začleniť do pojmov ako poblúdenie, zatúlanie, v dôsledku čoho teda nesprávne napredovanie, nesprávne hľadanie na ceste za Svetlom. Znamená to toľko ako: „Nenechaj nás púšťať sa na nesprávne cesty, nesprávne hľadať, nenechaj nás strácať čas mrhaním, plytvaním! Ale zabráň nám v tom, ak je to potrebné i násilím, aj keď nám taká nutnosť musí spôsobiť utrpenie a bolesť.“ Tento zmysel musí človek vycítiť už aj z druhej časti vety, ktorá nadväzuje prvú a podľa doslovného znenia priamo k nej patrí: „ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO!“ To „ale“ naznačuje dosť zreteľne súvislosť. Celkový zmysel je totožný so slovami: Daj nám spoznať zlo i za cenu utrpenia. Svojím zvratným pôsobením učiň nás schopnými pochopiť to po každej chybe. V poznaní spočíva tiež vykúpenie pre tých, ktorí majú dobrú vôľu!
Tým končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretia časť tvorí záver! „LEBO TVOJE JE KRÁĽOVSTVO I MOC I SLÁVA NA VEKY! AMEN!“
Je to jasavé vyznanie, že sa duša cíti byť pod ochranou všemohúcnosti Božej, keď splnila všetko to, čo kladie v modlitbe Bohu k nohám, ako sľub.

Táto modlitba, daná Ježišom, Synom Božím, má teda dve časti. V úvode približovanie sa k Bohu rozhovor. Napokon bolo k tomu Lutherom pripojené jasavé vyznanie o tom, že vieme o pomoci, ktorej sa nám dostane pre všetko, čo rozhovor obsahuje, a že dostaneme silu na splnenie toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila. A splnenie musí potom dušu povzniesť do kráľovstva Božieho, do zeme večnej radosti a Svetla! Tým sa Otčenáš stáva, ak je skutočne prežitý, oporou a pútnickou palicou ku vzostupu do duchovnej ríše! Človek nemá zabúdať, že v modlitbe má vlastne len získať silu k tomu, aby sám mohol uskutočniť to, čo si vyprosuje! Tak sa má modliť! A taký je tiež obsah modlitby, ktorú dal Syn Božím učeníkom!

Z diela Ducha Pravdy