Ak máme problém akéhokoľvek charakteru, väčšina z nás ho rieši (možno je vhodnejšie povedané nerieši 🙂 ) dvomi spôsobmi. Buď sa stiahneme do úzadia, do samoty a nechceme nikoho vidieť, alebo utekáme pred sebou (pred myšlienkami) do „hlučnej spoločnosti“ – medzi ľudí, ktorí našu hlavu (dušu??) prekričia.
V konečnom dôsledku pred sebou neutečieme a dumanie nás počká 🙂, poprípade môžeme dlhodobo gúľať ako chrobák hovnivál svoju vlastnú guličku pred sebou a neriešiť. Ale dokedy??? Rovnako to nejde donekonečna, lebo ak guľa bude mnohonásobne väčšia ako ja, stačí malá nerovnosť a namiesto dopredu veľmi rýchlo pôjde dozadu a ja stratím nad ňou kontrolu, nemám dostatok síl na jej udržanie, tlačenie, zvládnutie, zastavenie, presmerovanie, odrazenie, rozbitie…. a nemusí prejsť veľa času a „zabijú ma výkaly“, ktoré som si starostlivo odkladal/a na … Načo vlastne?
Položme si otázku, čo je správne – dumanie v samote, či únik?
Ani jedno riešenie 🙂, respektíve obe, ale s mierou 🙂.
Na jednej strane dlhodobé premýšľanie a neriešenie nás ubíja. Na druhej strane prv, než nájdeme cestu ,ako z toho von, musíme sa zastaviť a popremýšľať, len POZOR v dumaní nezotrvávajme dlho!!!!
Je to často „pasca“ ako nebyť spokojný a šťastný, stále sa niečo nájde, prečo NEBYŤ….
V „hluku veľkomesta“ síce nenájdeme odpovede ktoré nosíme v sebe, takže to liečivé ticho nachvíľu potrebujeme, ale ak budem sám, bez vzťahov väzieb s okolím, bez prekážok a poučení… nepodrastiem, nepohnem sa ďalej. V spoločnosti je mnoho impulzov a ja môžem reagovať pozitívne i negatívne, môžem byť svetlým majákom ukazujúcim cestu v tmách i lepkavou bažinou, ktorá topí a sťahuje, je len na mne, kým chcem byť.
Ak dosiahneme stav pokoja vyrovnanosti a dokážeme druhých rešpektovať a prijať ich aj s ich chybami (ja ich mám rovnako, 🙂 buď tie isté, alebo iného charakteru ), budem šťastný/á a bude mi dobre s ostatnými a v spoločnosti, ako aj v samote – samému/samej (je to jedno – ja mám svoje vnútorné šťastie).
Je to také jednoduché, no napriek všetkému pre nás, tak ťažko zrealizovateľné 🙂.
To, čo nás najviac brzdí sú strachy a závislosti na ľuďoch, ktorých sme si vybrali.
Určite to v textoch už odznelo, ale nezaškodí zopakovať 🙂.
Nemáme byť na NIKOM a v ničom ZÁVISLÍ a súčasne NEROBME DRUHÝCH ZÁVISLÝCH NA SEBE. Poprípade, nerozčuľujme sa, ak si druhí „dovolia“ byť NIE ZÁVISLÍ (slobodní v duchu :-)) Málokto prijíma slobodných ľudí. Sú považovaní za niečo, čo sa vymyká „normálu“ je to „drzé“, je to „necitlivé“, je to „nesúcitné“ je ti „trúfalé“ ozýva sa často v nás hlas. Je to ľútosť, či zúfalstvo, že dotyčnú osobu nie je možné vlastniť (a my by sme tak chceli … )?
Ak človek dá najavo svoju vnútornú slobodu, to sa mnohým nepáči :-)).
Nebuďme na nikom závislí, bráni nám to byť šťastný, zaoberať sa sebou a napredovať. Je to brzda na životnej ceste.
Netúžme po závislosti iných na nás (vtedy sa cítime dobre? Vtedy sme dôležití? Dvíha to naše sebavedomie, lepšie povedané EGO? )
Práve mi prebleskla myšlienka, ako často sa stretávam s prípadmi partnerskej závislosti. Je zaujímavé pozorovať, že jeden z partnerov si udrží svoju nezávislosť a tvrdo o ňu bojuje vo vzťahu a druhá strana väčšinou vyčíta, že je oddaná a odovzdaná – bez partnera ani krok a ….teda ten partner má oddanosť (závislosť) vracať späť. „Ja to takto robím, tak by si to mal/a robiť i ty!!!!!“
Ak sme NIE ZÁVISLÍ sme SLOBODNÍ. A opakujem „slobodu mám, slobodu dám.“
Každý čistý vzťah akéhokoľvek druhu sa má niesť v Láske a Slobode……
Platí to pre priateľstvo i pre partnerstvo
Uvedomme si, že za partnera si berieme priateľa (spriaznenú dušu) a priateľstvo vzniká na základe spriaznenosti nie závislosti a to sa stavom manželským nemení…
Ak je to skutočné priateľstvo, nikdy sa z toho nestane pripútanosť, pôjde vždy o spriaznenosť.
V skutočnom priateľstve nie sú výčitky, obe strany sa dobre poznajú a vedia svoje prednosti i slabiny, vedia, čo môžu od seba očakávať a preto málokedy budú zaskočení druhou stranou. Skutoční priatelia nepotrebujú byť spolu každý deň, nepotrebujú si volať, písať a nevyčítajú si to… jednoducho vedia, že niekde je človek môjmu srdcu (môjmu duchu) blízky a keď potrebujem (požiadam si o to), viem, že dotyčný/á bude stáť pri mne a môžem sa na neho/na ňu obrátiť kedykoľvek a v čomkoľvek. Skutočné priateľstvo nie je o závislostiach a výčitkách, ale o slobode, láske, tolerancii. Tu by som chcela poďakovať všetkým mojim priateľom za ich toleranciu, trpezlivosť i lásku, pretože som tak vnútorne slobodná, že to nemajú so mnou ľahké 🙂 🙂 🙂…
A keď sa neozývam, neznamená, že na nich nemyslím….
Buďme vo vzťahoch, ale nerobme z toho zväzky.
K zväzkom vedie STRACH, ku spriaznenosti LÁSKA.
Každý sme na tejto zemi v konečnom dôsledku sám za seba a priateľstvá, či partnerstvá sú nám dané na radosť, výmenu energie a spoločné radostné zdieľanie, posun dopredu. Tak si nerobme z priateľov a partnerov sluhov, či otrokov a ani my sa nestavajme do tej pozície.
V skutočnom parterstve, či priateľstve nevládne túžba niečo na tom druhom meniť, beriem ho/ju jednoducho takého/takú, aký/á je a buď sme si vnútorne podobní a teda budete pri tom druhom „od radosti z kože vyskakovať“ (bude nám tak dobre) (nie je to o pohlavnosti, lež o tej vnútornej podobnosti duší), alebo si nebudeme vnútorne podobní (tým pádom si ľudovo povedané „nesadneme“ ) a vtedy je dôležité byť tolerantný a slušný, ale hlavne neutrálny – nezúčastnený. Nám sa dotyčná osoba nemusí páčiť, ale nikde nie je napísané že druhej osobe sa páčiť bude, lebo ten nájde spoločnú reč v nejakej oblasti a rovnaké pritiahne rovnaké – to je zákon rovnorodosti 🙂.
Skúsme prehodnotiť naše vzťahy.
Sme pripravení na skutočné priateľstvá a skutočné vzťahy v pravde, láske a slobode?
Nenastal čas, aby sa v nás zrodila vyššia kvalita vzťahov – nepodmienená LÁSKA – bez očakávaní a požiadaviek…?
Jednoducho som tu pre Teba……
(ale, …. slobodu si nenechám vziať 🙂….. 🙂…),
lebo občas, vo svojej slobode robím bláznivé veci a som šťastná 🙂 :

Tatiana