Vedomý pozorovateľ

Chcel by som týmto článkom upozorniť na dôležitosť toho, aby bol každý sám sebe vedomým pozorovateľom. Pokiaľ človek totiž skúma sám seba a svoje okolie, mnoho sa naučí a vyhodnocovaním situácii v živote zbiera múdrosť. Je to vlastne jediný spôsob, ako sa človek posunie vpred, pretože aj keď človek môže vyvíjať veľkú snahu na to, aby sa zmenil, darmo niečo zmení, keď nevie, čo má vlastne zmeniť. Preto je dôležité byť vedomým pozorovateľom svojho života. Nestačí však život iba prežívať, ale aktívne žiť. Žiak v škole sa nenaučí počítať len prosto tým, že je prítomný na hodine. Musí vnímať a snažiť sa pochopiť látku, aby si osvojil predávané mu vedomosti. Väčšina ľudí prejde životom ako nevedomý žiak, ktorý nedáva pozor na hodinách života a teda nazbiera len málo pravej múdrosti. Mnohí aj pozor dávajú, lenže iba rozumovo. Chýba im vnútorné cítenie, a preto pravú múdrosť nezískajú, prípadne len z časti. Preto je potrebné vnútorne sa skúmať a prehodnocovať, nie iba tupo prijímať vonkajšie impulzy.

Častokrát píšem o potrebe sebareflexie, teda o potrebe odstránenia svojich slabostí, pretože je to nesmierne dôležité. Ľudstvo môže byť uväznené v putách lakomstva, závisti alebo materializmu, lenže lakomstvo, závisť aj materializmus odstránime jedine tak, že si najskôr uvedomíme, že sme v tom uväznení. Ťažko sa oslobodím od materializmu, keď ani neviem, že som jeho otrokom. Temnota tento nedostatok zdravého cítenia hojne využíva a poskytuje nám ilúziu toho, že my žiadnu slabosť nemáme. Našepká nám, že to nie je také zlé, že nech ma tí, ktorí ma milujú prijmú takého aký som, alebo nám jednoducho zastrie zrak pred našou vlastnou temnotou, aby sme ju vôbec nevideli. Nepriateľ je totiž najnebezpečnejší vtedy, keď je skrytý a my ani nevieme, že je to nepriateľ. Často vôbec nevidíme, že niečo robíme nesprávne, že máme nesprávny postoj, pretože to vidieť nechceme. Sme ako roboti, ktorí sú naprogramovaní okolím a nemáme potrebu ani snahu niečo na svojom živote meniť. Cítime sa komfortne v tom svojom zaužívanom spôsobe bytia a ani nás nenapadne niečo meniť, pretože to by si vyžadovalo úsilie. Pokiaľ nám je aj predostretá pravda, vzpierame sa voči tomu, pretože robiť veci správne by bolo pre nás jednoducho ťažšie. Pokiaľ sú naše nedostatky vytiahnuté na svetlo sveta, ofučíme sa a staviame sa na zadné, pretože to zraňuje naše ego. Temnota nám vtedy rada našepká, že to čo ostatní vidia ako slabosť slabosťou vôbec nie je. Napríklad pýchu temnota zamení za zdravé sebavedomie, na nezdravú láskavosť nám povie, že je to tak správne a treba byť takýto dobrý a naopak keď som človek, ktorý si vie dupnúť nohou tak nás podnecuje k tomu, aby sme boli až príliš arogantní a reagovali zbytočne prudko voči ostatným a zabudli tak byť láskaví. Jednoducho sa nás vždy snaží vykloniť z potrebnej harmónie.

Práve preto je tak dôležité pozorovať samého seba a svet okolo seba. Pretože keď sa staneme vedomými si svojich nedostatkov, zbavíme sa všetkých pút. Som tolerantný voči tomu, že každý človek je nejaký a má svoje neresti, ale je skutočne zarmucujúce, pokiaľ je človek neschopný priznať si svoje pochybenie a zmeniť sa. Každá neresť a slabosť sa dá zmeniť, no nie bez ochoty na tom pracovať a v prvom rade priznať si, že to potrebujem zmeniť. Pretože pokiaľ nebude táto ochota a sebareflexia, nebude žiadna zmena a žiadny duchovný rast. Väčšine žiaľ vyhovuje ich zaužívaný spôsob žitia. To, čo sa naučili v detstve alebo pochytili od ľudí z okolia, tým sa riadia po celý život. Keď si uvedomíme fakt, že väčšina toho čo ľudia vytvoria a aké hodnoty dnes vyznávajú je pokrivené, uvedomíme si aj dôležitosť toho, aké nebezpečné je riadiť sa tým, čo nám ponúka okolie. Taktiež drvivá väčšina tých, ktorí sa usilujú o duchovné poznanie, padnú na ceste k vzostupu do pascí rozumového duchovna a nechajú sa dobrovoľne vtiahnuť do nesprávneho postoja, ktorý im následne bráni vo stúpaní nahor.

Tento text preto nepatrí iba duchovným „laikom“, ale o to viac tým, ktorí sa už nejaký ten piatok snažia kráčať vedome, alebo sa dokonca pokladajú za duchovne zrelých. Takí sa musia mať na pozore desaťkrát viac, pretože na nich si temnota brúsi zuby najviac. Stále dookola si všímam, že aj tí, ktorí stoja duchovne vyššie, majú stále svoje achilove päty, cez ktoré ich ovláda temnota. Takí sa musia skúmať o to vážnejšie. Nepadajme do duchovnej agónie len preto, že sme o niečo duchovne múdrejší. Čím vyššie človek stojí duchovne, tým by mal byť aktívnejší, pozornejší a vnútorne živší, aby si udržal svoju výšku. Preto buďme vedomým pozorovateľom sami sebe a svetu okolo nás. Učme sa, poznávajme, rozkvitajme, buďme v cítení jednoduchý ako deti. Z duchovného hľadiska sme totiž stále deti, ktoré ešte nenazbierali potrebné uvedomenia preto, aby pokročili vyššie. To sa teraz musí zmeniť, pretože prichádza Svetlo, ktoré to od nás svojim tlakom čoraz viac požaduje. Práve cez svetlé duše sa začne budovanie nového sveta, no k tomu je potrebné pripraviť úrodnú pôdu. Nestačí len zasadiť úrodné semiačka, ale je tiež potrebné vytrhať všetok plevel! Svetlo musí vytlačiť temnotu.

Keď sa staneme vedomými pozorovateľmi, nepomôže nám to len v našich nedostatkoch, ale tiež nám to pomôže pochopiť naše silné stránky. Častokrát naša slabosť totiž spočíva v tom, že sa nevieme dostatočne oceniť, alebo si zbytočne sypeme popol na hlavu. Mali by sme byť schopní vedieť sa správne a nezaujato oceniť a zároveň byť ochotní vykynožiť všetok jed, ktorý sa nám servíruje do hláv z jemnohmotného okolia okolo nás. Vtedy kráčam správne a zanechávam ego za sebou, pretože beriem istotu zo svojich silných stránok a odvahu a dobrý pocit zo seba mi tiež dodá vedomie, že som dostatočne zrelý na to, že si viem povedať, v čom chybujem a som ochotný to zmeniť.

Teraz je najvyšší čas oslobodiť sa od všetkých rozumových konštruktov a začať skúmať v sebe, čo je správne, vyhodnocovať situácie a ľudí v živote a nechať to premlieť cez svoj duchovný kompas. Na to je však potrebné začať aktívne žiť v sebe a so sebou. Je čas zdvihnúť svoju vibráciu, rozbiť tie obaly okolo našej duše. Pozorujeme, vnímame, skúmajme, pýtajme sa, vyciťujme.. Vypestujme si nadhľad nad situáciami v živote. Vedome kráčajme po Zemi, vnímajme oblaky nad nami, no zároveň vnímajme aj pôdu pod sebou. Vnímajme seba, ľudí a svet okolo seba z nezaujatej perspektívy. Buďme sami sebe vedomým pozorovateľom. To znamená udržiavať si síce určitý odstup, a schopnosť nezaujato posúdiť situácie v živote, no zároveň to znamená vedieť byť plne prítomný a vedomý. To docielime tak, že sa oslobodíme od úplnej kontroly rozumu a preduchovníme svoje bytie. Oživíme svojho ducha a necháme sa ním viesť. Tak si udržíme božský nadhľad, zdravý úsudok a prebudíme v sebe neomylný morálny kompas.

Žijeme vo významnej dobe a je načase úplne sa oslobodiť od všetkého zaužívaného. Je načase urobiť poriadny vnútorný poriadok. Všímajme si seba, ale všímajme si aj druhých. Neodsudzujme ich, ale posudzujme ich správanie a pýtajme sa, čo je správne. Čo sa dá na nich zmeniť, skúsme zmeniť a čo sa nedá, nechajme tak. Všímajme si chyby druhých, pretože častokrát na nich vidíme práve tie chyby, ktorými sami trpíme. Pozorujme aj maličkosti v živote, pretože aj tie nám pomôžu častokrát pochopiť väčší celok. Pretože tak ako sa deje vo veľkom, tak sa deje aj v malom.

Buďme prítomní pritom ako žijeme. Neprežívajme, ale vedome žime a tvorme realitu okolo seba. Žime v sebe a zároveň kúsoček mimo seba. Žime vo svojej duši a vo svojej hlave buďme len potrebné minimum na fungovanie v bežnom živote. Skúsme nájsť tú harmóniu. Uchopme správne koncept vedomého pozorovateľa a budeme stúpať nahor k svetlu. Zahoďme konečne ego a prestaňme to brať tak, že priznanie so svojich slabých miest je koniec sveta!

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *