Modlitba

Ak sa má vôbec hovoriť o modlitbe, potom samozrejme tieto slová patria len tým, čo sa modlitbou zaoberajú. Kto v sebe necíti túžbu po modlitbe, môže pokojne od nej upustiť, pretože jeho slová alebo myšlienky sa tak či tak rozplynú v nič. Ak nie je modlitba dôkladne precítená, nemá cenu, a preto ani žiadny výsledok. Náhly nával vďačnosti, spôsobený veľkou radosťou, ako aj precítenie najhlbšej bolesti v utrpení, to sú okamihy, dávajúce najlepší základ k účinnej modlitbe. V takých chvíľach je človek predchnutý určitým citom, ktorý v ňom utlmí všetko ostatné. Tým je umožnené, že hlavnému prianiu modlitby, nech už je to vďaka alebo prosba, dostane sa neskalenej sily.

Ľudia si vôbec často nesprávne predstavujú vznik a priebeh modlitby a jej ďalší vývoj. Nie každá modlitba prenikne až k Pánovi svetov. Naopak, je to len veľmi vzácna výnimka, keď modlitba dokáže skutočne preniknúť niekedy až k stupňom Božieho trónu. Aj pri tomto sa uplatňuje ako základný zákon príťažlivá sila rovnorodosti.
Vážne mienená a hlboko precítená modlitba, tým že priťahuje rovnorodosť a sama je ňou tiež priťahovaná, dostáva sa do spojenia so zhromaždiskom síl takého druhu, akým je predchnutý hlavný obsah modlitby. Tieto zhromaždiská síl možno rovnako dobre nazvať oddielmi sfér alebo inak, v podstate však to bude vždy to isté. Zvratné pôsobenie prinesie potom to, čo bolo hlavným prianím modlitby. Či už pokoj, silu, zotavenie, z vnútra vynárajúce sa plány alebo riešenie ťažkých otázok a podobne. Vždy to vyústi k dobrému, hoci len k vlastnému väčšiemu upokojeniu a sústredeniu, čo potom zasa povedie k východisku, k záchrane.

Možné je tiež, že vyslané modlitby, posilnené zvratnými účinkami z rovnorodých zhromaždísk, nájdu jemnohmotnú cestu k takým ľuďom, ktorí nimi podnietení, prispejú nejakým spôsobom k pomoci a tým i k splneniu modlitby. Pri sledovaní jemnohmotného života sú všetky tieto deje ľahko pochopiteľné. Aj tu spočíva spravodlivosť opäť v tom, že pri modlitbe je zaručené vždy rozhodujúcim vnútorným stavom toho, kto sa modlí a podľa jeho vrúcnosti určuje sa i sila, teda životaschopnosť a účinnosť modlitby. Vo veľkom jemnohmotnom dianí vesmíru nájde každý druh cítenia svoju príslušnú rovnorodosť, pretože iný by ho nielenže nepritiahol, ale dokonca odpudil. Len keď sa stretne rovnorodé, vznikne spojenie a tým aj posilnenie. Modlitba, skrývajúca v sebe rôzne city, ktoré však vďaka hlbokému pohrúženiu sa modliaceho aj napriek svojej rozdielnosti majú ešte vždy v sebe určitú silu; pritiahne teda rozličné splnenia a rozličné tiež prinesie vo svojom spätnom
účinku. Či potom môže dôjsť k splneniu, to závisí od jednotlivých častí modlitby, ktoré sa môžu vzájomne podporovať alebo si prekážať.

V každom prípade je však lepšie vyslať modlitbou len jednu precítenú myšlienku, aby nenastal zmätok.
Preto ani Kristus nechcel, aby sa ľudia modlili naraz celý „Otčenáš“. Zahrnul v ňom jednoducho všetko to, čo si človek pri vážnom chcení môže v prvom rade vyprosiť s istotou, že to bude splnené.
V týchto prosbách sú obsiahnuté základy pre všetko, čo človek potrebuje pre svoje telesné zdravie a blaho a pre duchovný vzostup. Dávajú však ešte viac! Prosby ukazujú súčasne hlavné smery ľudského úsilia v pozemskom živote. Zostavenie prosieb je samo osebe majstrovským dielom.

Samotný „Otčenáš“ môže byť hľadajúcemu človeku všetkým, ak sa do neho zahĺbi a správne ho pochopí. Nepotreboval by nič viac než „Otčenáš“. Ten mu dáva poznať celé evanjelium v najzhustenejšej forme. Je kľúčom k svetlým výšinám pre toho človeka, ktorý ho vie správne prežiť. Pre každého môže byť pútnickou palicou a svetlom na ceste dopredu a nahor zároveň! Tak nesmierne bohatý je jeho obsah.

Už toto bohatstvo ukazuje vlastný zmysel „Otčenáša“. „Otčenášom“ dal Ježiš ľudstvu kľúč od kráľovstva Božieho! Jadro svojho posolstva. Ale tým nemal na mysli, že by sa mal odriekať naraz celý.
Keď sa človek modlí „Otčenáš“, mal by si všímať, ako bola jeho myseľ odpútaná a hĺbka jeho cítenia oslabená, keď sledoval poradie jednotlivých prosieb i keď mu boli tak známe.
Je mu nemožné prechádzať postupne od jednej prosby k druhej a zachovať pritom náležitú vrúcnosť, aká má byť pri správnej modlitbe! Ježiš svojím spôsobom všetko ľudstvu uľahčoval. Správny výraz pre to je: činil to „detsky ľahkým“. Upozorňoval zvlášť: „Buďte ako deti!“ Myslite tak jednoducho ako deti a hľadajte tak málo ťažkostí ako ony. Nikdy by nebol požadoval od ľudstva niečo tak nemožného, ako je skutočne hlboké modlenie sa celého
„Otčenáša“. To musí ľudí priviesť k presvedčeniu, že Ježiš tým chcel niečo iné, niečo väčšie. Dal tým kľúč ku kráľovstvu Božiemu, nielen jednoduchú modlitbu!

Mnohostrannosť modlitbu vždy oslabuje. Dieťa tiež neprichádza k otcovi so siedmimi prosbami naraz, ale vždy len s tým, čo mu najviac leží na srdci, nech už je to zármutok alebo nejaké prianie.
Tak aj človek sa má v núdzi obracať na svojho Boha s prosbou s tým, čo ho ťaží. A v najčastejších prípadoch bude to vždy len jedna záležitosť, nie viaceré spolu. Nemá ani prosiť o niečo, čo ho práve netrápi. Pretože takú prosbu nemôže vo svojom vnútri ani dostatočne živo precítiť, stáva sa len prázdnou formou a samozrejme oslabuje inú, snáď ešte potrebnejšiu prosbu. Preto človek má v modlitbe vždy prosiť len o to, čo je skutočne nutné. Len žiadne prázdne formy, ktoré musia rozptyľovať a časom vedú k pokrytectvu!

V modlitbe sa vyžaduje najhlbšia vážnosť. Modlime sa v pokoji a v čistote, aby sa naše cítenie pokojom posilnilo a čistotou sa mu dostalo takej svetlej ľahkosti, ktorá je schopná povzniesť modlitbu až k výšinám Svetla, všetkého čistého. Potom nadíde tiež také splnenie, ktoré prosiacemu najviac prospeje a pomôže mu dopredu v celom jeho bytí!

Nie sila dokáže modlitbu vyniesť alebo hnať nahor, ale len čistota vo svojej primeranej ľahkosti. Ale čistotu pri modlitbe môže dosiahnuť každý človek, i keď nie pri všetkých svojich modlitbách, len čo v ňom precitne túžba k proseniu. K tomu nie je potrebné, aby už celým svojím životom žil v čistote. To mu nemôže zabrániť povzniesť sa v modlitbe aspoň občas, tu a tam na sekundu v čistote svojho citu. K sile modlitby nenapomáha však len uzavreté ticho, a tým umožnené hlbšie sústredenie, ale každé silné hnutie mysle ako strach, starosť i radosť.
Tým však teraz nie je povedané, že splnenie modlitby bude zakaždým bezpodmienečne odpovedať pozemsky zamýšľaným predstavám a prianiam a bude s nimi v súlade. Splnenie zasahuje blahodarne ďaleko nad to a privádza k dobru celok, nie iba pozemskú chvíľku! Dosť často preto musíme až neskoršie spoznať, že práve zdanlivé nesplnenie prosby bolo jedine správnym a najlepším vyslyšaním modlitby. Človek je potom šťastný, že sa nesplnilo jeho momentálne prianie.

Teraz o príhovore. Poslucháč sa často pýta, ako môže zvratné pôsobenie pri príhovore, t.j. pri prosbe iného človeka, nájsť cestu k tomu, ktorý sa sám nemodlil, keď predsa účinky zvratného pôsobenia musia prúdiť späť tou istou cestou k samotnému prosebníkovi.
Ani pri tomto niet odchýlky od pevne stanovených zákonov. Prosebník počas svojho modlenia myslí tak intenzívne na toho, za koho sa modlí, že jeho prianie sa tým vopred zakotví, alebo pevne zachytí na dotyčnej osobe a až potom odtiaľ stúpa svojou cestou nahor. Tak sa teda môže tiež vrátiť k tej osobe, kvôli ktorej sa silné priania prosiaceho už aj tak stali živými a krúžia okolo nej. Pri tom sa však bezpodmienečne predpokladá, že pôda u osoby, za ktorú sa modlí, je tiež schopná prijatia a na základe rovnorodosti je vhodná k zakotveniu, takže mu nebude snáď klásť prekážky.
Ak pôda nie je schopná prijatia, teda je nevhodná, spočíva potom v nevyslyšaní prosby za niekoho zase len podivuhodná spravodlivosť Božích zákonov, ktoré nemôžu pripustiť, aby na celkom neúrodnú pôdu prišla pomoc zvonku prostredníctvom niekoho iného. Že sa pomoc nedá priniesť, je následok toho, že zamýšľané zakotvenie prosby sa od takej osoby odrazí, alebo po nej skĺzne bez účinku, pretože svojím vnútorným stavom nie je toho hodná.

Tak aj tu, v tomto samočinnom a samozrejmom dianí spočíva opäť niečo tak dokonalé, že človek stojí v úžase nad tým, ako neskrátene a spravodlivo sa každému dostáva plodov toho, čo sám chcel!
Keby sa toto nedialo tak neúprosne, vykazovalo by súkolie stvorenia medzeru, pripúšťajúcu možnosť nespravodlivosti voči takým nehodným ľuďom, ktorí nemôžu mať žiadnych orodovníkov napriek tomu, že aj orodovníci vznikajú opäť len zvratným pôsobením vopred venovaných priateľstiev alebo podobne.
Príhovory od takých ľudí, ktorí sa modlia bez vlastnej vnútornej pohnútky úprimného cítenia, nemajú nijakú cenu ani výsledok. Sú to len prázdne plevy.

Jestvuje ešte jeden druh účinku pravého príhovoru. Tento ukazuje cestu! Modlitba stúpa priamo nahor a upozorňuje na toho, kto potrebuje pomoc. Ak po tejto ukázanej ceste bude potom vyslaný na pomoc duchovný posol, uskutočnenie pomoci podlieha tým istým zákonom hodnoty alebo bezcennosti; teda schopnosti prijatia alebo odvrhnutia. Ak človek, odkázaný na pomoc, je vnútorne obrátený k temnu, nemôže posol, ktorý mu na základe modlitby chce pomôcť, nadviazať s ním styk, nemôže zapôsobiť, a musí sa vrátiť bez vybavenia. Modlitba nemohla byť teda vyslyšaná, pretože to nepripustili živé zákony. Ak je však k tomu vhodná pôda, má pravý príhovor neoceniteľnú hodnotu! Buď prináša pomoc, aj keď ten, kto je na ňu odkázaný, o tom nič nevie, alebo sa spája s prianím alebo s modlitbou takéhoto človeka a poskytuje mu tak značné posilnenie.“

Z diela Ducha Pravdy

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *