Mnohí, čo hľadájú pravdu spoznali aj všetko zlo, ktoré sa na planéte Zem deje. Spoznali všetky plány elít na zotročenie ľudstva, plán na zmenu DNA cez vakcíny, adrenochróm a prosto všetko zlo, čo k týmto ľuďom patrí. Vedia, že to zlo siaha ďaleko do minulosti. Vedia, resp. sa domnievajú, že to siaha až tak hlboko, že aj tým prebudeným by pri poznaní všetkého toho zla prišlo zle. Pri všetkom tom poznaní temnoty však ľudia majú tendenciu ich obviňovať za všetko zlé, čo sa na Zemi dialo a deje a stavať sa do pozície obetí.
Lenže je to skutočne tak? Sú oni tí hlavní vinníci? Sú oni dôvodom všetkého zla?
Nie, oni to nie sú. Oni sú vykonávatelia zla, nie sú príčinou. Tí úplne na vrchole poväčšine ani nie sú ľudské bytosti, alebo sú príliš skazení na to, aby boli hodní záchrany, aby sa dokázali otočiť k svetlu. Ich jediným cieľom je ničiť do posledného dychu. V ich krvi prúdi len zlo a jediné čo poznajú a čo je zdrojom ich obživy, je temnota.
Tak kto môže za všetko zlo na Zemi? Lucifer?
Ani on nemôže za to, čo sa deje. On má samozrejme obrovskú zásluhu na všetkom antikristovskom. Odvrátil sa od Boha a miesto budovania začal ničiť. Miesto rozširovania svetla si vytvoril vlastnú ríšu temnoty. Prišiel nám ľuďom pomáhať vo vzostupe, ale miesto toho nás začal zvádzať na cestu zla, cestu záhuby.
Ale sme my tie obete, ktoré boli vydané napospas takýmto zlým vplyvom?
Nie to nie sme. Lucifer síce začal lákať, ale to, že sme ho začali ochotne poslúchať je len naša vina. Preto tak pohŕdal ľuďmi. Pretože nám vždy stačilo dať temnú pohnútku a my sme sa toho okamžite chytili a nasledovali to. Ani sa nemusel príliš snažiť. Bola nám daná slobodná vôľa a sila chcenia, ktorou máme moc buď budovať, alebo ničiť. Máme moc vytvoriť tu dole na Zemi raj, ale zároveň máme moc sami seba zahubiť. Každý máme v sebe neomylný kompas, ktorý ukazuje správnu cestu, cestu k svetlu. Tým kompasom je náš duch, naše vnútorné cítenie, nie rozum.
Náš najväčší hriech spočíva v tom, že sme sa odvrátili od Boha, od všetkého čistého tým, že sme spravili rozum vládcom všetkého. Na prvom mieste mal byť duch a rozum ho mal poslušne nasledovať. Duch dá impulz, myseľ vykoná. Takže počiatok všetkého zla je tam, kde sme sa odvrátili od duchovného života a začali uctievať a podriaďovať všetko rozumu. V tom spočíva aj náš dedičný hriech. Na základe nášho pochybenia a pestovania rozumu sa začali deti rodiť s viac rozvinutým predným mozgom a menej rozvinutým tým zadným, ktorý nás spája s duchovnými sférami.
V dnešnej dobe môže každý zreteľne vidieť, že mať rozvinutý mozog, mať vysoké IQ neznamená nič. Tí na vrchole, ktorí nám vládnu nie sú sprostí, inak by predsa nedokázali to, čo dokázali. Naopak dobre vedia, čo robia. Byť inteligentný neznamená mať poznanie. Veď zreteľne vidíme, že odmietači vakcín sú dnes tí, u ktorých sa ešte uchoval “zdravý sedliacky rozum,“ a propagujú a dajú si ju pichnúť práve tí, čo sa pýšia titulmi a vzdelanosťou. Na týchto mylne poukazujeme, že nepoužívajú dostatočne rozum, pritom oni ho používajú až priveľa. To čo nepoužívajú je duch, ich duša. Čím väčšiu kontrolu a čím väčšiu vládu má nad nami rozum, tým viac škody to narobí a tým viac sme vystavení temným vplyvom a tým viac sme odstrihnutí od cesty k svetlu. Temnota vládne vo všetkom hmotnom bytí a tam je aj jej dosah pôsobnosti a keďže rozum patrí k hmote, tak práve takto temnota útočí na ľudí. Čím viac žijeme v materializme, tým viac jej takto otvárame dvere a pozývame ju dovnútra. A naopak, čím viac svoj život preduchovníme, čím viac sa riadime duchom, tým menej sme vystavení temným vplyvom, tým menej má temnota na nás dosah, pretože duch je duchovného pôvodu, nepatrí k hmote. Keď sa dnes pozrieme vôkol seba, môžeme zreteľne poznať úpadok ľudstva a môžeme v tom tiež poznať, ako je možné, že mohlo vzniknúť všetko to temné, čo nás dnes tak z každej strany dusí.
Dobre, my ľudia sme pochybili, ale ako môžeme za to, že nás ovládla táto elita?
Zákony stvorenia pracujú precízne a dokonalo do najmenšieho detailu, a preto nám osudové vlákna vždy prinesú to, čo si zaslúžime. Čo sme v minulosti zasiali, to vždy v spravodlivom účinku aj zožneme. Hovoríme tomu po našom “karma“. To, či sa nám to, čo sme zasiali vráti v pozitívnom alebo negatívnom účinku, záleží len od toho, čo sme v minulosti zasiali a ako veľmi sme to živili. V živote niet žiadnych náhod, len to nevidíme. Taktiež niet žiadnej nespravodlivosti. To, čo sa nám vráti nie je pochvala alebo trest; je to spravodlivosť. Tak si každým činom, každou svojou myšlienkou tvoríme svoj osud, svoju budúcnosť a podľa formy, ktorú sme vyslali, nás to buď pozdvihne, alebo zatlačí hlbšie do zeme. Tvoríme si takto životné okolnosti a dokonca aj pomery, do ktorých sa narodíme. Neplatí to samozrejme len u jednotlivcov, ale aj v kolektívnom meradle.
Všetky naše zámery, všetky naše vyslané myšlienky sa nestratia hneď vo vetre, ale zhlukujú sa s podobne vyslanými útvarmi a tak zosilňujú a tieto útvary nás potom ovplyvňujú a opäť nás buď pozdvihnú, alebo naopak, vždy podľa formy. Tým, čo ako ľudstvo vysielame ovplyvňujeme dokonca aj samotnú Zem. Pokiaľ vysielame čisté myšlienky, aj samotná Zem sa pozdvihne do vyšších vibrácií a stane sa ľahšou, no pokiaľ vysielame prevažne nečisté až temné myšlienky, Zem klesne do nižších vibrácií, teda sa stane hutnejšou. A keďže takéto zlé chcenie u nás prevládalo v drvivej väčšine, tak sme všetci klesli do hutnejších oblastí, kde temné sily na nás lepšie „dočiahnu.“ Tak nás tieto temné sily nielenže mohli ľahšie ovplyvňovať a našepkávať nám, ale umožnili sme, aby sa na Zem inkarnovali pokrivené, temné duše, ktoré pochopiteľne ešte viac znižujú vibrácie Zeme. Temnota vo svetle neprežije, ale keďže sme svojim prevažne nesprávnym chcením vytvorili zo Zeme hutné, ba priam až temné okolie, tak sme pre temnotu vytvorili krásne zázemie a tým sme umožnili vzniku všetkým temným plánom.
Takže počiatkom všetkého zla na Zemi sme my sami, naše chcenie, naša sila tvoriť, ktorú sme využili na nekalé účely. Temnota vždy len robí to, čo je jej vlastné. Samozrejme, že temná strana vlastní špičkové technológie, na základe ktorých nás manipuluje a zasahuje nám do života. Lenže nezáleží na tom, aké „hračky“ má druhá strana, ich technológia končí tam, kde to my dovolíme. Zoberme si nedávno rozoberanú tému a to technológiu HAARP, ktorá dokáže vytvoriť tornádo a že to tá temná strana používa a stojí za každou takouto nezvyčajnou prírodnou katastrofou. Áno, táto technológia to dokáže, lenže uvedomme si, že úplne všetko v prírode nevzniklo a neudržuje sa len tak náhodou, ale že o všetko sa starajú bytosti živlov, ktoré na základe nášho chcenia tvoria opäť buď pozdvihujúco, alebo ničivo. Takže ak aj je tornádo umelo vytvorené, nevytvorila ho samotná technológia, ale bytosti živlov boli touto technológiou “prinútené“ ho vytvoriť. Avšak aj v tomto je určujúce len naše chcenie, pretože tieto bytosti tvoria to, čo my vysielame. Je tiež hlúpe za úplne všetkým hľadať temné agendy, pretože to teraz nie je až také dôležité. Treba rátať s tým, že žijeme v prevratnej a nevídanej dobe, takže pochopiteľne táto doba prinesie aj prevratné a nevídané udalosti, ktoré tu ešte neboli a stane sa to na územiach, kde sa to predtým nevyskytovalo. Vstupujú do toho karmické vlákna, a kde ľudia vytvorili príliš zlé formy, tam sa prosto budú diať veci. Sme v Božom súde a treba počítať so všetkým. Miesto príčiny vzniku nešťastí sa radšej sústreďme na zjemnenie až odvrátenie takýchto účinkov, to nám osoží viac. Máme takú obrovskú moc, len keby sme ju správne používali.
V každej chvíli na nás zhora prúdi sila, ktorej účinky smerujeme k dobru alebo k zlu. Táto sila nás pri správnom používaní pozdvihne, avšak pri používaní tejto sily na zlé úmysly nás poraní a dokonca nás ma silu v terajšom čase súdu zničiť, vymazať z knihy života.
Všetko je v našich rukách. Nemá zmysel hádzať vinu na tých druhých a takisto nemá zmysel sa ľutovať, pretože jediné, čo je potrebné a chcené zo svetla, je naša túžba po čistote a svetle, naše konanie k dobru. Víťazstvo svetla sa nedá zastaviť, ale to čím ešte budeme musieť prejsť cestou k tomu víťazstvu, určujeme my. Rovnako určujeme kedy a ako hladko to prebehne.
Ak začneme konať dobro a rozsievať do sveta lásku a pravdu, môžeme od seba odvrátiť veľa zlého, ktoré nás má ešte postihnúť. Staňme sa vnútorne takými, aký chceme, aby bol svet.
Ľudia žijú v ilúzii, že ak vo voľbách dokážu vybrať tých najlepších a najkvalifikovanejších, zmení sa ich život zásadným spôsobom k lepšiemu. Že títo noví kvalitní ľudia na vysokých postoch dokážu posunúť spoločnosť po všetkých stránkach k novej kvalite.
Žiaľ, stáva sa však pravidlom, že nádeje občanov a voličov bývajú sklamané. Veľmi rýchlo po voľbách sa totiž ukáže, že u novej vládnej garnitúry sa spravidla skôr alebo neskôr začnú objavovať takmer tie isté chyby, ako u predošlej. Že aj oni, rovnako ako tí pred nimi zavádzajú, manipulujú, uprednostňujú stranícke záujmy, pestujú elitárstvo a myslia na svoj vlastný, osobný prospech.
Toto samozrejme vyvoláva v ľuďoch nespokojnosť. Klasickým obrazom takejto nespokojnosti bývajú návštevníci pohostinstiev všetkých cenových skupín, sediaci pri pive a svorne nadávajúci na vládu a politikov.
Všetci títo nespokojenci by však mali vedieť, že k zmene k lepšiemu nepríde, ba ani nemôže prísť zhora, ako oni očakávajú. Mali by totiž vedieť, že každý národ má vládu presne takej kvality, akú si zaslúži! Presne takej kvality, aký je on sám!
Mali by vedieť, že zlepšenie života v spoločnosti nemajú v rukách politici, ale oni samotní. Jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí tvoria základné bunky spoločnosti. Mali by vedieť, že k zmene života k lepšiemu dochádza jedine vtedy, ak sa jednotliví ľudia, žijúci v určitej spoločnosti sami snažia stať lepšími, čistejšími, spravodlivejšími, čestnejšími a ľudskejšími. Jedine takýmto úsilím jednotlivcov o dobro sa môže začať meniť atmosféra v spoločnosti k lepšiemu a následne môže byť potom celý národ obdarovaný dobrou vládu. Môže obdržať dobrú vládu, pretože si ju zaslúži!
Nijaký národ totiž nemôže mať nikdy inú vládu, než si zaslúži. To je je zákon! Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého členovia usilujú o dobro, česť, ľudskosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého základné stavebné kamene, čiže jednotliví ľudia usilujú o vysoké a ušľachtilé hodnoty.
Kto teda naozaj chce zmenu k lepšiemu, musí sa sám začať usilovať stať lepším! Dúfať totiž v akúkoľvek zmenu k lepšiemu bez nášho osobného pričinenia v naivnom presvedčení, že to za nás urobí niekto iný je alibizmus. Dúfať v to, že ja si budem hovieť vo svojich vlastných chybách, necnostiach a nerestiach, že budem povoľovať uzdu vlastnej nečestnosti, nešľachetnosti a nespravodlivosti a niekto iný, nejaká dobrá vláda konečne privodí zmenu k lepšiemu, dúfať v takéto niečo je číra utópia a absolútny nezmysel.
Áno, je každopádne maximálne pohodlné sedieť niekde pri pive a nadávať na vládu, ktorá je neschopná. Schopná vláda je totiž podľa všeobecne naivnej predstavy taká, ktorá si dokáže poradiť sama. Jedine ona sama má dokázať učiniť život lepším bez toho, že by sa v tomto smere museli až tak namáhať bežní, rádoví občania. Veď v konečnom dôsledku, členovia vlády sú predsa za to dobre platení.
Takto uvažovať je naozaj veľmi pohodlné, pretože to hlavné bremeno spočíva na niekom inom, iba nie na mne. Ja, obyčajný človiečik som predsa príliš bezvýznamný na to, aby som mohol niečo ovplyvniť. Ja sa tak môžeme maximálne posťažovať a trpezlivo očakávať, že sa snáď jedného dňa stane konečne zázrak.
Ľudia, nežime v podobnom blude a omyle! V blude a omyle, dokonale vyhovujúcom našim slabostiam a našej pohodlnosti. Nikto za nás nič neurobí! Vždy budeme mať len takú vládu, akú si zaslúžime! Akú si zaslúžime tým, akí sme my samotní. Ako my samotní vážne usilujeme o dobro, česť, ľudskosť a ušľachtilosť. My, jedine my sme strojcami vlastnej lepšej budúcnosti! Ak neučiníme nevyhnutný krok a nezačneme sami od seba, nikdy sa nijakej lepšej budúcnosti nedočkáme! Nikto iný nám ju za nás nevytvorí, ani nevybuduje. Nijaká politická strana, ani nijakí štátnici!
Veľkou a doposiaľ nepoznanou zákonitosťou totiž je, že ľudia na vrcholných riadiacich postoch spoločnosti so všetkými ich chybami a slabosťami predstavujú v istom zmysle zrkadlo, v ktorom má národ možnosť spoznať svoju vlastnú tvár. Zrkadlo, ktoré národu neomylne hovorí: ľudia, takýto ste!
V súčasnosti sa totiž na vrchole spoločnosti nachádzajú majstri našich vlastných chýb. Chyby a nedostatky predstaviteľov politickej moci totiž zrkadlia chyby a nedostatky národa, z ktorého vzišli. Ak túto zákonitosť a toto prepojenie dokáže národ pochopiť a jeho základné bunky, čiže jednotlivci sa začnú vedome meniť k lepšiemu, potom, jedine potom sa budú môcť do vedenia štátu postupne dostávať ľudia omnoho vyšších morálnych a mravných kvalít. Lebo práve vládu takýchto ľudí si bude potom národ celkom oprávnene zasluhovať.
Myslieť si, že ja osobne som príliš nepatrným na to, aby som niečo zmenil je blud! Je to zásadný omyl, ktorým sa ľudia snažia ospravedlniť svoju lenivosť. Každá spoločnosť sa totiž skladá z jednotlivcov a morálna a mravná úroveň každého z týchto jednotlivcov určuje a ovplyvňuje morálnu a mravnú úroveň celej spoločnosti, ako i úroveň politickej reprezentácie, ktorá daný národ spravuje.
Všetko je teda úplne inak! Každý z nás nesie obrovskú osobnú zodpovednosť za to, či bude naša spoločnosť smerovať k lepšiemu. Ak totiž začneme vážne a zodpovedne meniť seba samých k lepšiemu, začneme tým zároveň meniť k lepšiemu absolútne všetko.
A práve o tomto zásadnom dosahu jednotlivcov na charakter veľkého celku spoločnosti by sa malo začať viac otvorene hovoriť. Malo by sa o tom učiť a mal by si byť toho vedomý každý človek. Každý z nás by si mal konečne uvedomiť, aká veľká zodpovednosť spočíva na jeho vlastných bedrách.
Ak ale túto osobnú zodpovednosť z nejakého dôvodu neprevezmeme, ak budeme iba lenivo dúfať, že lepší život za nás a pre nás vybuduje niekto iný, nejaký štátnik, vodca, alebo správna politická strana, potom si môžeme byť stopercentne istí, že sa skutočného zlepšenia kvality nášho života takým spôsobom, ako by sme si to predstavovali a priali nikdy nedočkáme.
A celkom na záver ešte pár slov od Johna Hancocka, ktoré dokonale potvrdzujú vyššie popisovanú zákonitosť vzťahu medzi druhom hodnôt, ktoré ľudia uznávajú a charakterom vlády, ktorú musia znášať. Tento múdry človek povedal: „Ľudia, ktorí preukazujú väčší rešpekt bohatému podliakovi než čestnému a statočnému človeku, ktorý žije v chudobe, si zaslúžia byť zotročení, pretože jasne ukazujú, že bohatstvo, nech už je získané akýmkoľvek spôsobom, má podľa nich väčšiu hodnotu než poctivosť.“
A ja iba dodávam, že práve pre túto ich vlastnú nepoctivosť im vládnu nie príliš poctiví. Skoro tak, ako nám.
Keď pozorujeme sami seba a svoje konanie, určite si uvedomujeme, že nášmu konaniu vždy predchádza ten slabučký hlások kdesi v našom vnútri, ktorý nás buď v rozhodnutiach podporí, alebo na druhú stranu zastavuje a kričí: “ pozor, pozor, buďme ostražití! Ale, …. 🙂 ak sa začneme vnímať, alebo rekapitulovať životné situácie, zistíme, že hlasov v našom vnútri je viac. V podstate ide o našu malú „schizofréniu“ :-).
Vždy, keď sa rozhodujeme sa objavia hlasy, ktoré prezentujú dva protichodné postoje, ba občas sa nám ten jeden postoj rozvinie do ďalších i 2 – 10 možností, pričom naplno zamestnáme hlavu skúmaním týchto možností v myšlienkach a už máme o „zábavu“ resp. „starosti“ postarané. Výsledok je, že strácame vnútorný pokoj, nevieme sa rozhodnúť, nechceme sa rozhodnúť, utekáme, najradšej by sme boli, keby niekto iný rozhodol za nás. Tak radi by sme prehodili zodpovednosť za svoj vlastný život na plecia niekoho iného. Ak ide o dôležité rozhodnutia tak to riešime so všetkými dookola, rozoberáme alternatívy, pre a proti, poprípade vyhľadávame veštice, pýtame sa kariet a často si povieme: „ja neviem“, „nech to urobia „oni“ , „oni nech rozhodnú“, „mne je to jedno“, „nebudem to riešiť“ a pod.
Len málokto z nás sa pýta sám seba – svojej vlastnej duše. Ale vyvstáva otázka: „Ako to je, ako sa mám pýtať svojej duše a vôbec, ako ju môžem počuť?“ Aby sme toto pochopili, mali by sme si uvedomiť to, čo som už niekoľkokrát zmieňovala v článkoch, že naša duša sa ozýva spontánne, pohotovo – ona nepremýšľa, ona len cíti a nemá na to argumenty prečo, načo a za čo, jednoducho to tak je. Je to ten prvý spontánny impulz – bez obmedzení, duša je plná nadšenia a nápadov, impulzov (nie argumentov) prečo áno. Je ako dieťa nepozerá na dôsledky, je bez strachov, plná dôvery i viery.
Môžem hovoriť len za seba a sprostredkovať vlastnú skúsenosť a to, že ak sa riadime hlasom citu – našej duše, žijeme nádherný vyrovnaný, láskyplný život a hlavne bezproblémový (pozn. problémy nie sú, sú len príležitosti – k zmene, posunu atď 🙂 ) to sme tu už tiež niekoľkokrát rozoberali.
Väčšinou proti citu, tomu impulzu, ktorý ide z ducha (i duše) argumentuje náš rozum. Len málokto je vyladený, tak, že ak sa dostane do situácie, kedy je nútený sa rozhodnúť (občas i rýchlo), počúvne prichádzajúci impulz duše, ktorý posunie na ďalšie spracovanie hlave a dotyčný podľa toho následne koná. To je správna cesta konania 🙂 . Väčšinou ale dávame našej hlave obrovský priestor. Hlava premýšľa až moc, argumentujeme, otáčame situácie i realitu zo všetkých strán. Výsledkom je strata času, väčší zmätok a žiadny posun, žiadna úľava, len stagnácia, neochota sa tým zaoberať, či útek (česť výnimkám, ktoré po takomto boji hlavy a duše prídu na správne riešenie a dokážu sa podľa toho i zariadiť). Áno naša hlava je úžasným analytickým nástrojom, ale mala by byť „slúžiaca“ našej duši a nie našej duši „vládnuca“.
Ak je vládnuca, vytvára nám svet našich vlastných obmedzení. Je to mnoho argumentov prečo NIE, prečo sa to nedá, prečo treba čakať a pod. Ale žiaden argument prečo áno 🙂 . Občas, ak sme vnímaví, počujeme, že duša kričí radosťou, že áno, ona chce, ale okamžite je „spacifikovaná“ argumentami „múdreho rozumu“ prečo nie a čo všetko negatívne to MÔŽE priniesť (nie musí 🙂 ) (úloha hlavy je zneistiť a priniesť pochybnosti, teda strach a tam už strácame vieru v akejkoľvek podobe) 🙂 .
Veľakrát sme určite cítili, čo máme urobiť a čo je správne, ale niečo nás zastavilo a veľmi dobre argumentovalo a my sme TO počúvli. Spomeňme si ako to dopadlo? Som presvedčená o tom, že nie dobre.Strachy a nedôvera len blokujú a odďaľujú naše správne rozhodnutia pre svetlo. Ja aj cítim, že by som mal/a ale…. používame výhovorky typu: Ešte nie …, To potom … , Prečo JA …, Ja už som raz taký/á …., Stačí i „ÁNO, ale…..“. Všetky tieto výhovorky slúžia na naše zastavenie, alebo spomalenie, či zneistenie sú obmedzeniami našeho radostného napredovania. Zastavme to, kým to je v zárodku, lebo ak tomu dáme čas, priestor i silu, za chvíľu nás to bude dusiť z vnútra, vysilíme sa rezignujeme až „zaspíme“ a nebudeme ďaleko od toho, že naše kráľovstvo zarastie tŕním a hlas duše sa k nám potom už len ťažko dostane (môže skončiť vysilený niekde v tom tŕní ) ako v rozprávke o šípkovej Ruženke.
Naopak ak nás niečo spontánne napadlo a my sme to počúvli i vykonali, zaručene sa dostavil dobrý pocit, radosť, nádej, viera. No a temný princíp nemá radosť z našej radosti (tá je jeho nepriateľom), takže nás okamžite zaplavuje myšlienkami neistoty, pochybností, aby sme tú nadobudnutú radosť i vieru stratili. Ak počúvneme nastane opätovný zmätok, vnútorný boj, chaos, strácame pokoj, chuť, nedarí sa nám….
Vždy si spomeňme na ten impulz duše (citu) – aký to bol a čo nám vravel a ak chceme nájsť stratený pokoj „budeme musieť“ sa naučiť ním riadiť. Zastavila by som sa ešte pri slove NAPADLO MA, alebo NAPADLA MA MYŠLIENKA. Ak nás niekto napadne znamená, že zaútočil 🙂 a takto občas temný princíp cez hlavu na nás útočí dobre vycibrenými argumentami.
Ale mohli by sme to rozobrať ešte inak – NA PADLO MA – PADLO NA MŇA – znamená to, že ide o impulz, ktorý prišiel zvonku – myšlienka, inšpirácia atď, ale tá môže mať pôvod v dvoch svetoch – v tom temnejšom, dôsledkom rozhodnutí z tejto úrovne je zmätok, smútok, nepokoj, ublíženie a pod. alebo v tom svetlom, kedy len si pomyslíme, pripustíme a už sa usmievame, je tam radosť zo svetlej budúcnosti, optimizmus a pozitívne očakávania.
Znovu sa vrátim k symbolike, pretože tí ľudia, ktorí si hodne zakladajú na symboloch a nepoznajú poriadne seba (svoju vlastnú dušu – tým pádom nevedia rozlišovať medzi hlasom duše a hlasom hlavy) dávajú občas viac na reč symbolov ako na svoje vlastné cítenie. Istotu hľadajú v hmote namiesto svojho vnútra. Na jednej strane občas je to správne, ak sme zablokovaní vlastnými obmedzeniami hlavy a tvrdohlavo ideme svojou „nesprávnou cestou“, tí hore sa postarajú a posielajú ľudí, udalosti, piesne, vety, knihy, čísla pre naše uvedomenie a ak ich počúvneme je nám to riadne nápomocné. No na druhej strane, temno by nebolo temnom, keby nevyužívalo rovnaké zbrane. A keďže k tej hmote i hlave má blízko – ako na nás pôjde v našich slabých chvíľach nerozhodnosti? Práve rovnakými zbraňami – tým, čomu veríme. A to sú „vody zradné..“.
Nechcem zneistiť ľudí, ktorí sa riadia symbolikou. Berte to ako impulz k tomu, že za každých okolností treba byť ostražitý, bdelý a vnímavý odkiaľ prichádzajú impulzy a učiť sa každý deň ich rozlišovať, aby sme boli v stálom spojení so svojim duchom cez cit, cez intuíciu.
Učme sa byť vnímaví hlavne voči sebe a svoje duši – dať jej priestor, dať jej slobodu – slobodne cítiť, slobodne žiadať, slobodne rozhodovať – bez strachov s vierou i dôverou. Aby sme mohli čisto kráčať, ba priam letieť za tým, čo naozaj vo svojom vnútri chceme a po čom „naša duša piští“ :-).
Krásny deň v stálom napojení smerom hore počúvajúc svoj cit i intuíciu (nezabúdajme, že pocity prichádzajú až PO CITE), tak upratujme v sebe, aby sme si porozumeli :-). Tatiana
Tiesnivo sa častokrát v človeku ozýva otázka zmyslu ľudského bytia. Vidiac zmätok vo všetkých oblastiach ľudského života, človek často zúfa nad sebou i nad svetom a stráca sa v pomyslení na východisko zo stávajúceho zmätku pochopením súvislostí. Ako sirota prediera sa svetom bez možnosti vysvetlenia, ak hľadá pravdu o ľudskom bytí o zmysle života o láske, pravde o existencii vyššej moci o živote a smrti. Ako o barlách ide človek svojou cestou márne hľadajúc záchytný bod z ktorého by sa odrazil a vyšiel na novú cestu. Snáď každý človek v sebe počas svojho života prežije chvíle, keď sa ho zmocní tušenie vyššieho bytia, existencie Boha a zatúži poznať pravdu. Ak začne človek hľadať pravdu, väčšinou tomu býva tak, že sa pod udalosťami života prebudí zo stereotypu upadajúceho sveta a začne si klásť otázky. Zrazu v ňom precitne túžba nájsť odpovede na svoje otázky a niečo v jeho vnútri sa začne prebúdzať. Niečo čo chce nájsť cestu von z chaosu vytvoreného mašinériou tohto sveta k jasnému pohľadu. Hľadá a pátra. Jeho možnosti hľadania v okolitom svete sa však často zužujú na knihy a spoločnosti. Je ich nespočetné množstvo a tak človek zúfa nad všetkým podávaným a hľadá východisko,alebo sa stráca, poprípade sa pridá k nejakému už jestvujúcemu spoločenstvu, ktorého myslenie je mu blízke. Nie je to však vždy jasná a neskalená pravda čo človek hľadá, ale žiaľ až príliš často hľadá čo jemu najbližšie, aby sa mohol pohodlne dostať k vlastnej predstave blaženého života. To čo je človeku najbližšie sa však odvíja od jeho skutočného vnútorného chcenia a schopnosti pravdu prijať. Túto skutočnosť treba veľmi dobre zvážiť, pretože je veľmi dôležitá a môže pomôcť nejedenému človeku riadiť svoju cestu správnym smerom. To či človek nájde skutočnú Pravdu, záleží od čistoty jeho túžby a ochoty a úprimnosti prijať pravdu v jej neskalenej a prísne jasnej forme. Je veľmi veľké množstvo spoločností a skupín, ktoré sa snažia človeku ukázať cestu pravdy. Avšak väčšinou, cestu svojej pravdy. Dobre, poviete si kadiaľ sa má teda uberať naša cesta za poznaním? Kto nás vyvedie z tohto chaosu dnešnej doby k pravému poznaniu, ak je naša túžba skutočná a vyviera z úprimného srdca a ochoty zmeniť svoj život? Kto prežil aspoň raz v živote mocnú silu Kristových slov a ich mohutný účinok teplo rozlievajúcim prúdom, premieňajúcim vnútro človeka, ten aspoň zhruba vytušil čo znamená ak povedal vo svojej neochvejnej, jasnej a neústupčivej pravdivosti , že kto hľadá nájde. To je slovo od Boha, ktoré platí omnoho viac než zákon. Človek, ale musí hľadať skutočnú Pravdu a nie jej reprodukcie prispôsobené vlastným účelom, podávané mnohými ktorí podávajú kamene namiesto chleba, pretože im to z nejakého dôvodu vyhovuje. Skutočná Pravda, jasná a krištáľovo čistá nepozná omyly a dohady. Nepozná ústupčivú povoľnosť, ale je prísne jasná a neoblomná. Oslobodzuje človeka z pút dogmy a poloprávd. Ak sa ale človek rozhodne kráčať pocestách poznania, musí byť odhodlaný ísť pevne za svojim cieľom a nedať sa zlákať nástrahami, ktoré na neho na tejto ceste čakajú. Nástrahami pohodlnej alebo slepej viery. Tieto nástrahy nie sú až také nebezpečné, pre človeka odhodlane hľadajúceho pravdu. Sú to len prchavé snahy uplietajúce sieť pavučín pre slabých a vlažných ľudí, kráčajúcich po širokej a pohodlnej ceste. Kto skutočne hľadá v hoci i v tomto upadajúcom svete Pravdu – Ten ju i nájde. Nie je nič silnejšie ako Boh. On dáva verným korunu poznania a povzbudenie a silu, ak skutočne idú po Jeho cestách s otvoreným vnútrom. Ak v človeku vytryskne skutočná túžba a v úprimnej hlboko precítenej modlitbe sa obráti nahor bude mu dané a zasvitne mu tak Svetlo Pravdy. Nech má len otvorené oči a zmysly a s dôverou očakáva splnenie.
Milí veriaci a ľudia dobrého ducha. Nepadajte prosím zväzujúcim kresťanským dogmám a najmä tej, ktorá sa týka toho, že Ježiš prišiel zomrieť pre naše hriechy, aby nás tým vykúpil. Ježiš nezomrel pre nás, ale kvôli nám!
Aký je v tom rozdiel? Ježiš pred 2000 rokmi prišiel zvestovať poblúdenému ľudstvu pravdu. Neprišiel tu zomrieť, prišiel učiť ceste k Bohu. Ako vôbec môže niekto spájať tieto 2 veci dokopy? Akú to má vôbec logiku, aby niekto prišiel zomrieť pre naše hriechy a tak nás vykúpil? Čo Boh snáď vykonal nejaký posvätný rituál, pri ktorom zabil svojho syna, aby sme my boli očistení? Aký by to malo pre nás duchovný osoh, že niekto kvôli našim hriechom zomrie a budeme spokojne hrešiť ďalej? Takto si ľudia predstavujú akt Božej lásky? Každý si je sám zodpovedný za svoje činy! Toto je najväčšia kresťanská pasca na ľudí. Veľký akt Božej lásky spočíval v tom, že poslal svojho syna, časť seba, aby ukázal ľuďom správnu cestu k svetlu, k Bohu. Teda aspoň tým pár ľuďom, čo boli schopní pravdu vycítiť a prijať. Bolo to aj za cenu smrti, pretože Ježiš si bol vedomý v akom duchovnom (alebo skôr neduchovnom) stave bolo ľudstvo, ale to nebol hlavný účel! Hlavný účel bol prosto priniesť pravdu. A ako sa ľudia za to odvďačili? Za to, že hlásal pravdu bol ukrižovaný, pretože to, čo hlásal nevyhovovalo vysokým cirkevným hodnostárom, ktorým to podkopávalo ich moc a postavenie v spoločnosti. Zabili syna presne toho istého Boha, ktorého majú údajne zastupovať tu na Zemi. A akoby toho nebolo málo, túto ich vraždu ešte označili za akt Božej lásky a spravili z toho gro kresťanského učenia! Utrápené Ježišovo telo je vyvesené na každom kresťanskom kríži. Využili ľudskú slabosť, aby si podmanili svoje poslušné ovečky. Učia o všetko odpúšťajúcom a večne dobrom Bohu, aby sa udržali pri moci a poslušné kresťanské ovečky boli v službách cirkvi a nie Bohu. Ale aký by to malo pre nás duchovný osoh? Odpustí snáď rodič svojmu dieťaťu každý prehrešok bez pokarhania len preto, že ho miluje? Bude mu všetko uľahčovať, aby sa dieťa nikdy o nič v živote samo nesnažilo? Je to výchovné? Toto je pravá láska? Ježiš bol stelesnením Lásky, ale nie tej pokrivenej, ktorú sme si vytvorili a živili našimi slabosťami. To je Luciferov falošný princíp. Božia láska a pomoc je k dispozícii všetkým, ktorí sú ochotní vyvinúť vlastnú silu, aby žili vo svetle a pravde miesto toho, aby sa nechali učičíkať kresťanskými dogmami, ktoré ducha sťahujú do pohodlnosti a nie cestou duchovného rastu. Boh a cirkev nie sú jedno! Aj samotná Biblia je v mnohých miestach prekrútená podľa vlastných predstáv, aby to opäť vyhovovalo tým na vysokých stupienkoch moci. Veď samotná Biblia bola napísaná až roky potom, čo Ježiš zomrel a aj to zo spomienok ľudí. Nie, nie sme takí dôležití, aby tu pre nás prišiel zomrieť samotný Boží syn! Čoskoro sa v súde zmetú všetky nepravdy a pokrivené kresťanské názory. Oživte v sebe pravú lásku a vieru v takého Boha, akým naozaj je. Ťahajte sa za svetlom, lebo budete stiahnutí temnotou.
