Každá negatívna udalosť, stav, či situácia z našej minulosti je s nami spojená neviditeľnou nitkou. Čím viac ju živíme spomienkami a súčasne negatívnymi prežitiami, akoby sme jej dávali potravu a v nás každý deň rastie negativita. Nie sme potom schopní nielenže byť v prítomnom okamihu radostní a spokojní, ale ovplyvňuje to i náš pohľad na budúci chod udalostí. Sme plní strachu z budúcnosti – v podstate bez viery. Situácia vyvolávajúca strach tvorí na neviditeľnej úrovni väzby, sú to akoby povrazy, ktoré nás zväzujú a paralyzujú, následkom vnútorných bojov sme unavení, môžeme prísť k úrazu, poprípade pociťujeme fyzickú bolesť. Zbavujme sa pút strachu, pustime bolestivé situácie, či okolnosti, nechajme ich odísť, pretože tak, ako premýšľame v prítomnosti, udeje sa nám v budúcnosti. A to, o čom premýšľame i dostaneme. Ak je to pozitívne, radostné – super, ale ak sa niečoho bojíme? Rovnako to dostaneme. Prestaňme používať slová, ktoré nás spájajú s nepríjemnou minulosťou – „moja nehoda“, „moja chyba“, „moje zranenie“ a pod. a skúsme popisovať negatívne udalosti z minulosti neosobne – „tá nehoda“ ,to zranenie“, „tá chyba“ a pod. Zo svojej minulosti vypustime všetko bolestivé a vezmime si len múdrosť v podobe poučenia, poďakujme sa a sústreďme všetku pozornosť na to, čo máme a v čom sme dobrí. Zlé obdobia odídu a pred nami sa vždy rysujú nové obzory, nové skúsenosti. Vypustime negativitu zo svojich myšlienok a nedovoľme aby nás zatrpknutosť, odpor, či hnev ťahali dolu. V živote neustále prekonávame prekážky a pomocou nich rastieme. Ak utrpíme stratu, pociťujem nedostatok ( čohokoľvek) máme zúfalú potrebu to získať späť, možnože strata nebola zapríčinená nami, no napriek tomu sa dostávame pod tlak okolností, cítime sa obmedzení a k niečomu prinútení. Nevešajme hlavu – majme jasný pohľad hore. Väčšinou sú to signály, že náš život potrebuje zmenu. Zákon príčiny a následku, je nekompromisný, ale spravodlivý. Nezostáva nič iné, len nájsť i svoj podiel na tom, čo sa stalo a pustiť minulosť, ale s poučením, ktoré zostáva. Každá životná skúška má hlboký význam. Môžeme na nej vyrásť, oslobodiť sa od obmedzení a zmúdrieť, pokiaľ objavíme prečo sa daná udalosť stala. Nič nie ja také zlé, ako sa zdá. Sústreďme sa na svoju dušu, aby bola plná lásky, súcitu a RADOSTI (z čohokoľvek – slnko, voda, dobrý priateľ a pod.). Uvedomme si, že sme bohatí a môžeme a máme si dovoliť dávať nezištne „poklady našej duše“, každý je vítaný. Nenechajme sa chytiť do siete chaosu okolia, kde vládne strach, hrabivosť a utrpenie. Nebuďme až takí vážni a prísni, otvorme sa všetkému radostnému, nezabúdajme na vzácnosť fantázie, predstavivosti a tvorivosti. Majme v úcte a rozvíjajme hravosť nášho ducha, ktorý necháva každého vyhrať. Pokúsme sa zdieľať s inými svoju radosť zo života, lásku k ľuďom, ku koníčkom, svoj smiech, čím viac dáme, tým viac dostaneme. Nie je potrebné nikam chodiť, ani sa extrémne o niečo snažiť, môžeme žiť svoj zmysluplný život v radosti, bez chtíčov, pripútaní, obmedzení. Aj úplne obyčajná vec, či udalosť nám môže dať mnoho radosti a rovnaký diel, akoby sme podali očakávaný výkon, alebo dosiahli čo zúfalo chceme a očakávame. My rozhodujeme o tom z čoho sa budeme tešiť. Pozbierajme všetky sily, pred nami sú nové začiatky. Viera, nádej a láska majú obrovskú silu i moc. „Všetko sa spája, raduj sa a zapusti korene, staň sa pevný vo svojom bytí a nechaj hojnosť pretekať sebou i okolo.“ Krásny radostný deň, Tatiana
Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď odriekajú modlitbu „Otčenáš“. Ešte menej je však tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekajú. Odriekanie je azda to jediné správne označenie výkonu, ktorý človek v tomto prípade nazýva modlením.
Kto sám seba v tom prísne skúma, musí to priznať, inak by vydal svedectvo o tom, že celý svoj život strávil rovnakým spôsobom… povrchne, a že hlbokého zamyslenia schopný nie je, ani nikdy nebol. Je dosť takých ľudí na tejto zemi, ktorí sami seba síce berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brat nemôžu.
Práve začiatok tejto modlitby bol už oddávna pociťovaný nesprávne, i keď tiež rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne a pristupujú k nej s určitým dobrým predsavzatím, cítia v sebe pri jej prvých slovách alebo po nich vystúpiť v sebe akýsi pocit útechy, duševného uspokojenia. A tento pocit v nich prevláda ešte aj niekoľko sekúnd po modlení.
To poukazuje na dve veci. Po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit, a po druhé, že práve vyvolanie tohto pocitu potvrdzuje, nakoľko je vzdialený od pochopenia toho, čo tým hovorí!
Zreteľne tak svoju neschopnosť zotrvať v hlbšom zamyslení, alebo tiež svoju povrchnosť; ináč by totiž musel pri ďalších slovách okamžite vzniknúť iný pocit, zodpovedajúci zmenenému obsahu slov, keby tieto slová v ňom skutočne ožili.
Takto zostáva len to, čo v ňom prebudili prvé slová. Ak by ale pochopil správny zmysel a pravý význam slov, tak by tieto v ňom museli vyvolať celkom iné cítenie, než to príjemné bezpečie.
Namyslenejší ľudia zas vidia v slove „Otec“ utvrdenie toho, že pochádzajú priamo od Boha a že sa teda pri správnom vývoji sami stanú božskí, ale už teraz rozhodne prechovávajú božské v sebe. A takýchto omylov ohľadne tejto vety je medzi ľuďmi ešte veľa. Väčšina ľudí však prvú vetu považuje jednoducho za oslovenie v modlitbe, za zvolanie! To si žiada čo najmenej premýšľať. A podľa toho sa bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v oslovení Boha by tiež mala spočívať tá najväčšia vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.
Ale táto prvá veta nemá byť ani jedno ani druhé, ani to nemá vyjadrovať. Veď Syn Boží dal výberom týchto slov zároveň vysvetlenie alebo pokyn, akým spôsobom má ľudská duša pristupovať k modlitbe, ako smie a musí predstupovať pred svojho Boha, ak jej modlitba má byť vyslyšaná. Presne hovorí, v akom rozložení musí byť v tom okamihu, aký čistý musí byť jej cit, keď chce svoje prosby predložiť ku stupňom Božieho trónu.
Tak sa delí celá modlitba do troch častí. V prvej časti sa duša otvára a úplne odovzdáva svojmu Bohu. Obrazne povedané, duša sa pred ním skláňa s otvoreným srdcom, skôr než príde s prosbou, dávajúc tak vopred vlastnú schopnosť čistého úmyslu. Syn Boží tím chce jasne ukázať, aké cítenie tvorí základ pre priblíženie sa k Bohu! Preto to pripadá ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!“ Uvážte, že modlitba nie je to isté, ako prosba! Ináč by totiž neexistovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje nijakú prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ nesprávne chápaný, a to zo zlozvyku ľudí, ktorí nikdy nepredstupovali pred Boha, ak od neho súčasne niečo neočakávali, alebo dokonca nepožadovali; veď v očakávaní spočíva predsa požiadavka. A človek pri tom skutočne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť! I keď je to, tiež zhruba povedané, len hmlistý pocit, že sa mu raz dostane miesta v nebi. Človek nepozná jasavú vďaku v tom, že môže prežívať vedomé bytie, poskytnuté mu od Boha, ktorý od neho za to chce, alebo oprávnene očakáva spolupôsobenie vo veľkom stvorení k blahu jeho okolia! On tiež netuší, že práve to a jedine to skrýva v sebe jeho skutočné vlastné blaho i jeho pokrok, jeho vzostup.
Modlitba „Otčenáš“ stojí však v pravde na takom základe, ako chcel Boh! Ináč by ju Boží Syn ani nemohol dať, pretože chcel len blaho ľudstva, spočívajúce jedine v správnom rešpektovaní a plnení Božej vôle!
Ním daná modlitba teda vôbec nie je modlitbou prosebnou, ale všeobsiahlym slávnostným sľubom, ktorým sa človek skláňa k nohám svojho Boha! Ježiš ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy pripravení žiť v čistom uctievaní Boha, svojím životom vo stvorení slúžiť Bohu a v tejto službe ctiť Jeho Svätú Vôľu! Človek by si mal dobre a zrelo uvážiť, či sa smie odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju; mal by sa vážne skúmať, či sa snáď pri jej používaní nepokúša svojho Boha oklamať!
Úvodné vety dosť zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec má skúmať‘, či je skutočne taký, ako v nich hovorí! Či sa tým bez pretvárky odváži predstúpiť pred Boží trón!
Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, potom Vás tieto povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k tomu, len čo ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Ale táto istotne! Ak však neprežijete tieto vety, nemôže tam dospieť ani jedna z vašich prosieb.
Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite vysloviť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“ V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie: „Uznávam, ó Bože, všetky Tvoje otcovské práva nado mnou a chcem sa im podriadiť s detskou pokorou! Tým uznávam tiež, Bože, Tvoju všemúdrosť vo všetkom, čo prinesie Tvoje určenie a prosím, aby si si mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza otec so svojimi deťmi! Tu som, pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol detsky poslušný! “
Druhá veta: „POSVÄŤ SA MENO TVOJE!“ Toto je uistenie modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, čo sa odvažuje Bohu povedať. Ubezpečuje, že každé jej slovo a myšlienka sú predchnuté hlbokým citom, a že nezneužíva meno Božie svojou povrchnosťou! Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté! Vy, ktorí sa modlievate, uvažujte, čo tým slávnostne sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, musíte uznať, že vy, ľudia, ste sa doteraz práve tým rúhali Bohu do tváre; lebo ste nikdy neboli dosť vážni pri modlení, ako predpokladal Syn Boží, stanoviac to ako podmienku týmito slovami!
Tretia veta: „PRÍĎ K NÁM KRÁĽOVSTVO TVOJE!“ nie je opäť prosba, ale iba ďalší prísľub! Je to prejav odhodlania ľudskej duše, aby na zemi bolo jej pričinením podobne, ako je tomu v kráľovstve Božom! Preto tie slová: „Príď k nám kráľovstvo Tvoje!“ To znamená: My, ľudia, chceme to aj tu na zemi priviesť‘ tak ďaleko, aby sa Tvoje dokonalé kráľovstvo mohlo rozprestierať až sem! Pôdu musíme pripraviť tak, aby všetko žilo len podľa Tvojej Svätej vôle, aby sa teda dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia. Aby to bolo tak ako v Tvojom kráľovstve, v duchovnej ríši, kde prebývajú zrelí a od všetkej viny a ťarchy zbavení duchovia, žijúci len pre službu vôli Božej; lebo dobro vzniká len bezvýhradným plnením vôle Božej, vďaka dokonalosti v nej spočívajúcej. Je to teda ubezpečenie, že sa chceme stať takými, aby aj zem prostredníctvom ľudskej duše sa stala oblasťou plnenia Božej vôle!
Toto ubezpečenie je nasledujúcou vetou ešte zdôraznené: „BUĎ VÔLA TVOJA AKO NA NEBESIACH TAK I NA ZEMI!“ To nie je len vyznaním ochoty úplne sa podrobiť Božej vôli, ale je v tom tiež sľub dbať na túto vôľu a so všetkou horlivosťou usilovať sa o jej poznanie. Toto úsilie musí teda predchádzať podrobeniu tejto vôli; pokiaľ ju človek správne nepozná, nedokáže sa ani vo svojom cítení, myslení, hovorení a konaní podľa nej správať! Aká nesmierna, trestuhodná ľahkomyseľnosť je teraz v každom človeku, keď znovu a znovu takto ubezpečuje svojho Boha, a pritom sa v skutočnosti vôbec nestará o to, aká je vlastne Božia vôľa, spočívajúca vo stvorení a pevne v ňom zakotvená. Človek predsa klame každým slovom modlitby, keď sa ju odvažuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako pokrytec a klamár!
Až keď sú tieto vety ľudskou dušou ako prvá podmienka splnené, môže potom hovoriť ďalej: „CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES!“ To znamená toľko: „Keď som splnil to, čo som sľuboval, akým chcem byť, daj, aby Tvoje požehnanie spočinulo na mojom pozemskom pôsobení, aby mi pri obstarávaní mojich hrubohmotných potrieb ostávalo vždy času môcť žiť podľa Tvojej vôle!“ „A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY , AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM!“ V tom spočíva vedenie o nepodplatiteľnom, spravodlivom zvratnom pôsobení duchovných zákonov, vykonávajúcich vôľu Božiu. Súčasne je to tiež prejav ubezpečenia, že tomu plne dôverujeme; veď prosba o odpustení, teda o zrušenie viny, sa vytvára s výhradou, že ľudská duša sama vopred odpustí všetku krivdu, ktorú jej spôsobili blížni. Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten je vnútorne už tiež tak v sebe očistený, že sám nebude nikdy úmyselne páchať bezprávie! Tým je tiež pred Bohom zbavený všetkej viny, pretože tam platí za bezprávie len všetko to, čo bolo spáchané úmyselne v zlej veci. Len tým sa to stáva bezprávím. V tom spočíva veľký rozdiel medzi všetkými toho času jestvujúcimi ľudskými zákonmi a svetskými názormi.
Preto aj v tejto vete je základom opäť sľub voči Bohu, ktorý dáva každá duša, usilujúca sa ísť k Svetlu. Je to prejav jej opravdivého chcenia, k splneniu ktorého dúfa dostať silu zahĺbením a uvedomením si seba v modlitbe. Tejto sily sa jej aj dostane podľa zákona zvratného pôsobenia pri správnom otvorení sa. „A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA!“Je to nesprávny pojem, ak človek z nich chcel vyčítať, že ho pokúša Boh. Boh nepokúša nikoho! V tomto prípade ide len o nepresné podanie, ktoré nevhodne zvolilo slovo „pokušenie“. V správnom zmysle by sa to mohlo začleniť do pojmov ako poblúdenie, zatúlanie, v dôsledku čoho teda nesprávne napredovanie, nesprávne hľadanie na ceste za Svetlom. Znamená to toľko ako: „Nenechaj nás púšťať sa na nesprávne cesty, nesprávne hľadať, nenechaj nás strácať čas mrhaním, plytvaním! Ale zabráň nám v tom, ak je to potrebné i násilím, aj keď nám taká nutnosť musí spôsobiť utrpenie a bolesť.“ Tento zmysel musí človek vycítiť už aj z druhej časti vety, ktorá nadväzuje prvú a podľa doslovného znenia priamo k nej patrí: „ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO!“ To „ale“ naznačuje dosť zreteľne súvislosť. Celkový zmysel je totožný so slovami: Daj nám spoznať zlo i za cenu utrpenia. Svojím zvratným pôsobením učiň nás schopnými pochopiť to po každej chybe. V poznaní spočíva tiež vykúpenie pre tých, ktorí majú dobrú vôľu! Tým končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretia časť tvorí záver! „LEBO TVOJE JE KRÁĽOVSTVO I MOC I SLÁVA NA VEKY! AMEN!“ Je to jasavé vyznanie, že sa duša cíti byť pod ochranou všemohúcnosti Božej, keď splnila všetko to, čo kladie v modlitbe Bohu k nohám, ako sľub.
Táto modlitba, daná Ježišom, Synom Božím, má teda dve časti. V úvode približovanie sa k Bohu rozhovor. Napokon bolo k tomu Lutherom pripojené jasavé vyznanie o tom, že vieme o pomoci, ktorej sa nám dostane pre všetko, čo rozhovor obsahuje, a že dostaneme silu na splnenie toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila. A splnenie musí potom dušu povzniesť do kráľovstva Božieho, do zeme večnej radosti a Svetla! Tým sa Otčenáš stáva, ak je skutočne prežitý, oporou a pútnickou palicou ku vzostupu do duchovnej ríše! Človek nemá zabúdať, že v modlitbe má vlastne len získať silu k tomu, aby sám mohol uskutočniť to, čo si vyprosuje! Tak sa má modliť! A taký je tiež obsah modlitby, ktorú dal Syn Božím učeníkom!
Čo alebo kto je Antikrist? Čo alebo kto je najviac proti Kristovi? Lebo Antikrist znamená Proti Kristovi! Antikristom nie je človek, nijaký vladár, náboženský predstaviteľ alebo nejaký „démon“ v tele človeka, nie je to teda žiadna osoba a ani ňou nikdy nebude, pretože Antikristom je v tomto biblickom pojmosloví označované všetko, čo je proti Kristovi, proti Ježišovi a jeho Slovu, ktoré na Zem priniesol. Teda všetko, čo je proti Božiemu Slovu a tým aj proti Bohu! Antikristom z povahy veci samej, je nadmieru prepestovaný ROZUM človeka. Antikristom je jednoznačne neúmerne rozvinutý a nabudený rozum, čo za celé tisícročia vyústilo k nezdravému a pokrivenému rozumovému snaženiu celého ľudstva. Rozum človeka súčasnej vývojovej epochy ľudstva, je teda skutočným ANTIKRISTOM! To duchovné a tým pádom aj to Božské, teda to Kristovské, možno „preskúmať“ jedine skrze naše duchovné srdce, skrze cit, čistotu svojho vnútra. Nikdy to človek nedokáže skrze rozum, ktorý je viazaný iba na to hmotné, na priestor a čas pozemskej roviny bytia. Duch, jedine duchovná podstata v človeku a skrze svoje rozvinuté duchovné a duševné schopnosti, má v sebe schopnosti poznať to, čo je nad týmto priestorom a časom, teda všetko mimohmotné, záhrobné, bytostné, duchovné i Božské. Jedine rozvinutím poznávacích a rozlišovacích orgánov ducha človeka, je možné tieto deje pochopiť v ich podstate a dôležitosti. Preto rozum na Zemi nadobudol nadvládu a siaha len po uplatnení, po moci a mamone a toto dosahuje skrze podlosť, neúprimnosť, falošnosť, zákernosť, zlobu a dokonca i nenávisť. A od nenávisti je už len krok k násiliu, vraždám a vojnám! Týmito pokrivenými rozumovými snaženiami ľudstva, sa toto ľudstvo napokon postavilo proti každému čistému citu v človeku a tým aj proti možnosti pochopeniu Pojmu Božstva, proti pochopeniu Kristovho Princípu Lásky. Len to pozorne sledujme. Rozum mal byť nástrojom pre ducha človeka na Zemi, aby sa na Zemi mohol nerušene duchovne vyvíjať. Rozum mu mal v tom pomáhať, uľahčovať pozemskú cestu. Cit, teda duchovné srdce človeka, malo byť v takomto človeku rozvinuté do maximálneho jasu a Čistoty a len v takomto harmonickom pôsobení rozumu a citu, mohla na Zemi panovať harmónia medzi ľuďmi a tým aj pravá Láska, vrúcnosť, harmónia, prajnosť, láskavosť. Ľudia by v takomto snažení vytvárali a násobili Dobro a tým by za krátky čas bol na Zemi vystavaný doslova odlesk Raja, ktorý sa nachádza v našom skutočnom Duchovnom Domove, v Nebeských výšinách Božieho Svetla. Ale čo vidíme na Zemi dnes? Presný opak! Čisté a radostné, tvorivé emócie ducha človeka, boli vystriedané pôsobením chladného a vypočítavého rozumu, čo muselo za tisícročia nevyhnutne viesť k takej degenerácii človečenstva na Zemi, k takému úpadku, že ako ľudstvo doslova, nielen obrazne, stojíme na pokraji priepasti! Konzum, mamon, túžba po ovládaní a moci, sa stala základným ľudským snažením drvivej väčšiny ľudstva, či už je to v malom v priateľstvách a rodinách, alebo vo veľkom v spoločenstvách, v politike a vo všetkom, čo tvorí skutočný tlak na rozhodujúce smerovania celého ľudstva. Utrpenie za utrpením, rana za ranou, krivda za krivdou a rovnako i vojny a vraždy, už tisícročia sprevádzajú vývoj ľudstva na Zemi, z dôvodu uplatňovania moci skutočného Antikrista, modly rozumu, ktorá sa nemohla napokon pretaviť do ničoho iného, ako do dedičného hriechu, ktorý si každý novo narodený človek na Zem prináša. Dedičný hriech je teda tou veľkou prekážkou každého skutočného rozkvetu a vývoja ľudstva, pretože každým zrodením nového človeka do života na Zemi, si tento zároveň prináša nadmerne vyvinutý a prepestovaný mozog, pretože z pokolenia na pokolenie, nadmieru pestované rozumové snaženie človeka, muselo nevyhnutne spôsobiť aj nadmerné zväčšenie mozgovej hmoty, čím sa predný, resp. veľký mozog človeka, stal skutočne veľkým a nechceným pre zdravý vývoj celého ľudstva! Podobne, ako keď človek cvičí húževnato s činkami, narastú mu svaly, neúmerne sa zväčšia, to isté platí aj v tomto smere. Toto dlhodobé „cvičenie ľudstva“, v jeho prevažne rozumovo orientovaných snahách, čo sa nevyhnutne muselo prejaviť vo výchove, školstve, v štátotvornom usporiadaní, v umení a architektúre, teda úplne vo všetkých činnostiach a odvetviach človeka, malo za následok potlačenie všetkého čistého a citového v človeku, čím došlo postupne k pokriveniu skutočného zámeru v súvislosti s účelom bytia človeka a ľudstva na Zemi, ktorý mu predurčil Stvoriteľ. Tým boli v človeku potlačené zdravé emócie a tie boli nahradené neraz len vypočítavými snahami, znemožňujúcimi každú empatiu k blížnemu. Takýto je stav ľudstva dnes na Zemi! Už len Veľká očista, ktorá sa z poverenia Boha Stvoriteľa k Zemi blíži, môže na Zemi urobiť poriadok, kde bude definitívne skoncované s týmto rúhaním sa ľudstva voči Stvoriteľovi, voči Majiteľovi tejto Zeme i celého Vesmíru. Posledný súd, Veľká očista, transformácia, nazvime to ako chceme, každý človek na Zemi bude onedlho skladať účet za to, aký bol a hlavne, aký je. Nezmazateľne pre dnešnú dobu platí: „Aký si človeče!“ Preto by sa mal každý v maximálnej možnej miere snažiť, aby to rozumové v sebe postavil na druhé miesto svojich snažení a aby konečne začal pracovať na čistote svojho vnútra a na rozvíjaní svojich čistých schopností. Pre Súd bude platiť a mať význam jedine čistota srdca človeka! Žiadna príslušnosť k viere, k náboženstvu, idee, učeniu, nebude nič platná, len miera čistoty srdca človeka a túto nemôže v sebe oživiť skôr, kým sa nezačne vedome zaoberať tým, čo chce po nás Stvoriteľ. Skutočný Stvoriteľ, lebo ON nás stvoril, ON vdýchol do každej našej duchovnej podstaty, do svetlej iskry nášho ducha Život a predurčil nám aj cestu nášho zdravého a harmonického vývoja. No už zakrátko, v našich vývojových putovaniach po Zemi, sme tohto Darcu života vyňali z našich životov a zahalili HO do plášťa pokrivených náboženstiev. Preto je Pojem Boha dnes, pre pozemského človeka, úplne neuchopiteľný a cudzí. To, čo nám malo byť najdrahšie a najcennejšie, sme odvrhli a odcudzili sa Mu a preto aj náprava, bude veľmi bolestivá. Kým teda nezačne človek chápať a následne i plniť Vôľu Božiu, teda Božie zákony, ktoré sú ako dokonalé a prospešné PRAVIDLÁ pre všetkých, dovtedy tu na Zemi bude chaos a zmätok, násilie a vraždy. Musíme sa preto čím skôr vradiť do tohto veľkého súkolesia života a nie sa od neho oddeľovať, ako sa to deje doteraz a po dlhé veky do minulosti. Pochopiť v plnosti, kým sme, prečo sme tu a kam kráčame, môžeme jedine skrze poznanie Pravdy, ktorú na Zem priniesol a na nej aj zakotvil Duch Pravdy tak, ako o Ňom zvestoval už Syn Boží Ježiš. Ježišovo zasľúbenie sa naplnilo a Syn Človeka, Ježišom ohlasovaný Duch Pravdy priniesol na Zem Posolstvo od Boha, Posolstvo Pravdy celému zblúdilému ľudstvu. Toto Posolstvo, toto Božie Slovo, prináša Nové poznanie Pravdy, Poznanie bez medzier o tom kto sme, prečo sme tu a kam kráčame. Lebo to, kto naozaj sme a aký je náš cieľ, človek bez úplného Poznania Pravdy NIKDY nemôže vedieť a aj správne pochopiť. Jedine Stvoriteľ vie, prečo nás stvoril a s akým úmyslom. Preto jedine od Stvoriteľa sa môžeme dozvedieť, skrze prostredníka medzi Ním a ľudstvom, teda skrze Jeho Syna, Ducha Pravdy, kto sme, prečo sme tu a kam kráčame. Nijaké náboženstvo, nijaká sekta, nijaký guru, žiadny jogín či „mudrc“, nemôže človeku sprostredkovať pravdivé odpovede na tieto kardinálne otázky života, pokiaľ tieto odpovede nečerpajú z tohto Živého Poznania, tryskajúce vo vlnách oslepujúceho Svetla, zo Žriedla Živej Pravdy Božej. Lebo Pravda, rovnako ako Spravodlivosť a Láska, sú nevyhnutnou súčasťou Boha Stvoriteľa a Jeho oboch Synov! Sumárum: Antikrist je teda nadmieru prepestovaný a materiálne orientovaný pozemský rozum človeka! Veď len uvážme, čo vieme o živote, o jeho zmysle a čo vieme o Ježišovi, ktorý nás prišiel zachrániť doslova v hodne dvanástej a zároveň pripraviť nás na dnešnú Dobu Veľkej očisty? Nič! Jeho Posolstvo Lásky, empatie k blížnemu, Jeho cesta ukazujúca človeku možnosti k vytváraniu čistých vzťahov, čistých emócií, tiež poukazy na vedomé učenie sa cnostnému životu, všetko toto bolo človekom a hlavne náboženstvami v behu času strhnuté do prachu zeme a nečistoty rozumu! O Ježišovi ľudstvo už nevie takmer nič, nič o Jeho skutočnej úlohe a Jeho skutočnom živote, lebo to pravdivé a čisté o Jeho pôsobení, bolo nahradené fanatizmom a dogmatickými poučkami! Celé ľudstvo je tým postihnuté, až na malé výnimky! Pritom o ostatných náboženstvách, ktoré uctievajú len nízke formy života, ani nehovoriac. Zlo, nemajúce obdoby, zlo, vytvorené človekom na Zemi v najrozličnejších podobách, je dôsledkom odvrátenia sa od Stvoriteľa, čím ľudstvo svoj rozum postavilo na najvyššie miesto, na najvyšší stupeň jeho snažení! Očista Zeme je „pred dverami“, pred tými dverami, ktoré ukazujú smer a vstup do Novej, duchovne i pozemsky čistej podoby života na znovuzrodenej planéte Zem. Nikto by preto nemal premeškať už ani minútu zo svojho drahocenného času, ak nechce byť v tejto Veľkej očiste počítaný za „prázdnu plevu“. Doba žatvy začala, Rozsievač je tu a začína triedenie!
Doba je náročná a my sme nútení sa neustále za niečím naháňať. Či už je to práca, peniaze, poriadok a pod. Niektorí z nás naháňajú čas 🙂. Keď ho doženieme, niečo získame? Položme si otázku: „Ako získaný čas opätovne investujeme (Do čoho??? Do koho??? Komu???) Zabúdame spomaľovať a „užívať“ každodenné, aj keď rutinné činnosti. Môžeme i tie obyčajné činnosti, ktoré „musíme“??? robiť (upratovanie, umývanie riadov, varenie, pranie, žehlenie, práca v záhrade), robiť nenútene, naplno, s radosťou a nadšením? Dokážeme nájsť argument prečo to robíme, aby odpoveďou bola radostná činnosť. Ak nie, „kašlime na to“ a radšej to nerobme. Uvedomujeme si koľko negativity popri činnosti, ktorú nemáme radi vyprodukujeme? Koľko myšlienok, koľko slov, podráždenosti, agresivity? Ak teda „musíme“ 🙂, skúsme udržať svoju „hlávku“ (myšlienky) pod kontrolou a tu uplatňujme pozitívne myslenie (všetko zlé je na niečo dobré 🙂 ). Akú krásu môžeme nájsť v tých jednoduchých veciach… Krásny svet v ktorom žijeme však veľmi rýchlo považujeme za samozrejmosť. Až keď o niečo prídeme, vtedy si uvedomíme, že nič nie je samozrejmosť. Aj tie obyčajné pozemské veci (príprava jedla a pod.) sa stávajú posvätnými, keď im venujeme stopercentnú pozornosť, robíme ich s láskou a robíme ich pre ne samé, bez myšlienky na uznanie, pochvalu, alebo odmenu. Spomeňme si na „obyčajné“ chvíle, keď sme v prírode. Počúvame šumenie lesa, spev vtákov, alebo pozorujeme vodu v rieke. Pociťujeme v takých chvíľach niečo zvláštne?? Slobodu, nespútanosť, pokoj? Vtedy si často uvedomíme svoju rozpoltenosť, ubehanosť, nepokoj .. Čerpajme z prírody, je to naozaj čistý zdroj energie, pokoja, vyrovnanosti, harmónie a dokonalosti. Tam nemusíme nič predstierať, nič hrať, za ničím sa naháňať len jednoducho sme. V tej chvíli získavame – sme v spojení a napojení a dostane sa nám…. Dávajme pozor, aby aj pobyt v prírode neskĺzol k premotivovanej cieľavedomosti, k prehnanému plánovaniu a naháňaniu typu – „treba prejsť stanovený počet kilometrov“, „treba zdolať takú, alebo onakú horu“. Áno, i to je potrebné, ale robme to vtedy, keď „duša piští“ po zdolávaní, ale nezabúdajme pri tom prežívať a uvedomovať si každú drobnosť na ceste 🙂. Kedykoľvek a v akejkoľvek situácii, keď si uvedomíme „svoju malosť“ v tej obrovskej veľkosti a staneme sa jednou časťou z miliardy, precitneme, odovzdáme sa a výsledkom je pokoj, vyrovnanosť, radosť. Na takéto chvíle nemusíme čakať, môžu byť našim prirodzeným spôsobom života v každodennosti. Takéto mimoriadne chvíle môžu byť normálne. Môžeme mať mimoriadny život v úplne normálnom živote. Ak zvládneme premýšľať a žiť uvedeným spôsobom, tento jednoduchý, prirodzený a obyčajný postoj nám prinesie omnoho lepšie výsledky, než akákoľvek snaha byť skvelý/á, rozumný/á, alebo inak výnimočný/á. Práve v jednoduchosti a pravde je skrytá obrovská veľkosť. Zabudnime teda na to, aby sme oslňovali iných, chceli v čomkoľvek vynikať, byť chválení, alebo túžili po závisti iných (i s tým sa stretávam často 🙂 ). Zvláštny dar, ktorý môžeš ponúknuť dnes je práve Tvoja skromnosť, jednoduchosť, životná múdrosť… . Prajem krásny deň plný uvedomenia si mimoriadnych chvíľ v normálnom živote 🙂. Žime svoj mimoriadny život uprostred normálneho…. To výnimočné je práve teraz …. Tatiana
Ako správne žiť? Ako svoj život správne preduchovniť? Ako sa nestratiť v prúde života? Dám do pozornosti pár poznatkov/posolstiev, ktoré keď si človek osvojí, bude kráčať správne životom..
Usilujem sa o rozvíjanie svojej duchovnej stránky– V dnešnej dobe je mimoriadne dôležité pracovať na sebe po duchovnej stránke, no rovnako je dôležité nezabúdať na svoj každodenný život, pretože naša úloha je práve tie duchovné poznatky pretaviť do bežného hmotného života a tým ho preduchovniť a spraviť živým, naplneným. Preto pracujem na svojej duchovnej a hmotnej stránke zároveň. Budujem svoje nie len vonkajšie, ale aj vnútorné šťastie. Starám sa o blaho svojej duše, kŕmim ju duchovnou potravou, no nezabúdam na svoje emocionálne a telesné blaho. Stavebným kameňom života každého človeka by mal byť vlastný duchovný vzostup, no nemali by sme zabúdať na radosti každodenného života, pretože tak ako je život o tých stavebných kameňoch, tak je rovnako o bežných „maličkostiach“ života, teda menších kamienkoch, ktoré zaplnia všetky medzery, ktoré sa nachádzajú medzi hlavnými kameňmi a tým sa vytvorí dokonalý celistvý obraz „bez škár.“ Vzhliadam hore do výšin, no pritom nezabúdam na svoj bežný, každodenný život so všetkými starosťami.
Pretože duchovný život nie je ako šperk, ktorý je starostlivo uchovaný a nasadím si ho len vo výnimočných chvíľach. Celý náš život sa má stať duchovným!
Usilujem sa o harmóniu– Problém dnešnej doby je, že sa vo všetkom ide jednostranným extrémom. Príliš sa pestuje jedna oblasť a zabúda sa na tu druhú, zabúda sa na celok. V živote by mal vládnuť princíp harmónie. Mnohí dnes trpia menejcennosťou, teda sa nevedia seba zastať a nepoznajú svoju cenu, zatiaľ čo iní sú až prehnane neoprávnene sebavedomí až egoistickí. Mnohým chýba láska k sebe, druhým a životu, zatiaľ čo druhí túto lásku rozdávajú až prehnane na svoj vlastný úkor. Príkladov by sa mohlo uviesť mnoho, no vždy by to poukazovalo na to isté. V živote by mala vo všetkom vládnuť zdravá harmónia. Preto sa vo všetkom snažím pestovať harmóniu, teda vyvážený pomer všetkého.
Jednostranným zameraním sa na niečo človeku unikne to podstatné, stratí sa harmónia, vzájomné dopĺňanie celku a zdravý nadhľad! Preto budujem v živote harmóniu, teda vyvážený pomer všetkého.
Žijem v prítomnosti – Za každých okolností sa snažím byť v prítomnosti, teda vnímať svet okolo seba, pretože život sa deje tu a teraz. Vždy je najdôležitejší len prítomný okamih. Minulosť slúži pre nás ako ponaučenie, budúcnosť zase ako inšpirácia, motivácia, vízia, no prílišné „šprtanie sa“ v tom nám neprinesie žiadny úžitok a život nám utečie pomedzi prsty. Prílišné zaoberanie sa minulosťou nás oberie o drahocennú energiu a stratíme možnosť využiť ten dar prítomného okamihu. Minulosť pochopiteľne nezmením, ale môžem a mám sa z nej poučiť. Rovnako bezvýznamné je byť snílek, teda stále žiť v budúcnosti. Zhora na nás ľudí prúdi v každej chvíli Božia sila, bez ktorej by nemohol byť život. My túto silu usmerňujeme, teda ju svojou slobodnou vôľou používame buď na konanie dobra a pozdvihovaní seba a svet naokolo, alebo ju využívame neprosperujúco, teda ničivo, na svet naokolo. Tento dej nevykonáme spätne v minulosti a ani dopredu v budúcnosti, pretože vždy je pre nás dôležité len tu a teraz.
Z minulosti čerpám za účelom poučenia, do budúcnosti vzhliadam s cieľom určiť svoj smer, vizualizovať si svoje sny, avšak viem, že tie sny sa budujú v prítomnosti, a preto žijem život práve v prítomnom okamihu.
Som vedomý – Toto úzko súvisí so žitím v prítomnosti, no byť vedomý znamená, že v tej prítomnosti skutočne aj žijem, nie, že ju iba prežívam. To, že žijem naplno v prítomnosti znamená, že preciťujem prítomný okamih, teda som vedomý. Všímam si udalosti a situácie, z ktorých si môžem zobrať určité ponaučenie alebo posolstvo. Žiť v prítomnosti je len prázdna fráza. Pokiaľ sa však do tohto prostého výroku viac zahĺbime a vžijeme sa do neho, až vtedy pochopíme význam tých slov. Tak je to z mnohými napohľad „primitívnymi“ posolstvami. Skutočné ich posolstvo pochopíme až vtedy, keď podľa toho začneme naozaj úprimne žiť a pochopíme tie slová dušou, nie rozumom.
Neprechádzam životom len ako nezúčastnený divák, ale ako aktívny tvorca diela svojho života. Prítomnosť neberiem ako samozrejmosť, ale ako dar. Život len neprežívam, ale skutočne žijem/preciťujem každý okamih. Tým sa stávam vedomým a dokážem rozpoznať rôzne napomenutia, alebo pomoci vesmíru/osudu a dokážem to využiť pre svoj prospech.
Budujem si zdravú sebareflexiu – To znamená, že sa viem nezaujato ohodnotiť, viem pracovať na svojich chybách. Viem si povedať, ktorých obmedzujúcich presvedčení by som sa mal zbaviť a teda sa viem od nich odlúčiť a naopak viem na čom potrebujem ešte zapracovať. Pozorujem a skúmam, či je moje správanie správne, na čom potrebujem zapracovať, ako sa stanem lepším. Snažím sa rozlíšiť, či je môj postoj/správanie spravodlivé a správne, či konám v súlade so svojim vnútrom, alebo je to len nejaké moje obmedzujúce presvedčenie, ktoré sa mi dostalo výchovou, spoločnosťou a podobne.
Ako to ale viem rozlíšiť? No predsa tak, že:
Konám v súlade so svojou intuíciou – Presne toto myslel Ježiš slovami: „Buďte ako deti!“ Počúvať hlas svojho vnútra je veľmi dôležitá vec, pretože len keď človek myslí a koná v súlade so svojou intuíciou, len vtedy si môže byť skutočne istý, že je to správne. Len keď človek žije v súlade so svojim vnútorným cítením, len vtedy vie správne rozlíšiť správne od nesprávneho, len vtedy vie, čo je pre neho to správne, len vtedy kráča správne životom. Len vtedy stojí skutočne pevne, pretože intuícia je naša jediná oporná palica v tomto živote. Je to náš reflektor v hlbokej noci dnešného sveta.
Konám v láske – Vždy konám v láske, teda dám druhému to čo si zaslúži. Ježiš riekol slová: „Milujte svojho blížneho!“ čo znamená: „Čiňte, čo mu prospieva!„. Milovať svojho blížneho neznamená byť na blížneho neustále dobrý a láskavý, aj keď si to dotyčný nezaslúži. Láska je totiž prísna! Nemáme voči druhým živiť nenávisť a hnev, no rozdávanie lásky tým, ktorí to len zneužijú je chyba. Život nie je o tom byť neustále za toho dobrého. Mnohí sa takto rozdávajú všetkým ostatným a nenechajú sa sami sebe! V živote by sme sa mali naučiť ako byť láskavý a spravodlivý zároveň, pretože láska a spravodlivosť sú neoddeliteľné. Dnes medzi nami žije príliš veľa skazených až temných ľudí a nemôžeme si vždy dovoliť byť všerozdávajúcim slniečkom. Musíme si chrániť svoju drahocennú energiu. Práva sila ducha sa prejavuje v ráznosti!
Myslím pozitívne – Snažím sa myslieť pozitívne, vidieť vo všetkom to dobré a hľadať v tom ponaučenie, no nenosím ružové okuliare namočené v mede. Som tzv. „pozitívny realista.“ Nie som prílišný snílek, ktorý je mimo reality, avšak nie som ani tvrdý realista bez vlastných snov. Veď bez vízii a snov by sme nič významné nedosiahli. Väčšina ľudí, ktorí vstúpia do dospelého veku týmto strácajú aj schopnosť snívať, pretože je to tak naučené. Treba žiť naozajstný život a nie je čas žiť v predstavách. Lenže, keď ľudia prestanú premýšľať o svojich snoch, prestanú ich aj žiť. Držia hlavu dole a šúchajú nohami a nikdy tie sny neuskutočnia.
Myslieť pozitívne nesiaha len na úroveň mysle, ale aj na úroveň duše. Posilňujem len svetlé a ušľachtilé veci a to ma povznesie duchovne vyššie. Čo posilňujem, to rastie. Na čo sa zameriavam, to si priťahujem do reality. Každá moja myšlienka a čin sa zhmotňuje, a skôr či neskôr mi prinesie svoje ovocie podľa toho, čo som zasieval. Myšlienkové formy sa spolčujú s ostatnými formami rovnakého druhu vytvoreným inými ľuďmi a tak sa to ku mne vráti v silnejšom účinku. V knihe stvorenia je zapísaný každý čin a každá silnejšie predchnutá myšlienka, pretože sú to živé formy! Nedá sa tomu vyhnúť, pretože zákon spätného pôsobenia pracuje dokonale, presne a neúprosne.
Obklopujem sa len pozitívnymi a svetlými myšlienkami a tieto nakoniec povznesú nie len mňa samotného, ale prispejú ku kolektívnemu dobru ľudstva. Udržujem krb svojich myšlienok čistý a tým vytvorím okolo seba povznášajúce prúdy, ktoré ma pozdvihnú a bude pre mňa čoraz ľahšie prijímať svetlé prúdy zhora, keďže sa celé moje bytie stane ľahším, povznesenejším.
Som vďačný – Udržiavam si v sebe vďaku za rodinu, ľudí okolo mňa, život a vôbec každý nádych! Život nie je o tom, čo všetko nemám, ale o ocenení toho, čo mám. Keď skutočne hlboko precítim vďaku za všetko, čo mám stanem sa šťastným človekom. Neznamená to, že by sme mali chcieť málo a o nič sa nesnažiť, ale mali by sme skutočne ďakovať za to, čo už máme. Je to ďalšia otrepaná fráza, ktorej význam pochopíme až pri skutočnom prežití týchto slov. Hlboko precítená vďaka pozdvihuje ľudskú dušu do výšin. Navyše vďaka nám prinesie do života ďaleko viac krásnych vecí ako zameranie sa na nedostatok, pretože keď si poviem, že nemám, tak mať nebudem! Zákony stvorenia hovoria jasne.
Som skutočne vďačný za…. doplňme si 🙂
Žijem v pokore pred svojím Bohom a mám ho na prvom mieste svojich hodnôt – Prijímam jedine Boha ako tvorcu a autoritu stvorenia. Vzhliadam k nemu, úprimne mu vyslovujem vďaku a udržiavam s ním spojenie. Len od neho prúdi všetka sila, on je alfa a omega, on je začiatok a koniec, v ňom nájdem posilu a naplnenie mojej duše. Keď ho prijmem, celého ma to vyplní a tak sa stanem celistvým.
Veď ako má väčšina ľudí postavené svoje hodnoty? Nájsť si dobrého partnera, postaviť dom/nasťahovať sa do bytu, vstúpiť do manželstva, spraviť si rodinu a poprípade mať dobrú kariéru a peniaze. Toto všetko je samozrejme dobré, ale väčšinou na prvom mieste rebríčku hodnôt chýba jedna vec. BOH. U každého človeka by mala byť najhodnotnejšia vec prijatie a žitie s Bohom v duši a až potom by malo ísť všetko ostatné. Našim zmyslom bytia je totiž hľadanie pravdy o Bohu a jeho zákonoch, o sebe, o tomto stvorení, v ktorom žijeme.
Kto má v sebe nadovšetko postaveného Boha? Kto skutočne každým kútom duše verí, teda s ním žije? Myslím skutočne precítené bytie s Bohom a nie len suchá viera v neho.
Správne človek kráča vtedy, keď má nie len povedomie o jednom jedinom Bohu, ale toto poznanie pretaví do presvedčenia, čím vytvorí svetlé nitky spojenia s výšinami. Pokiaľ je viera v Boha skutočne na prvom mieste hodnôt človeka, jeho bytie dostane úplný iný význam, vtedy sa človek stáva bohumilým!
Ak si máte niečo odniesť z tohto textu, nech sú to minimálne tieto 2 rady: Byť jednoduchý v cítení a udržiavať čistotu svojich myšlienok.
Deti vedia celkom presne byť jednoduché v cítení, byť v kontakte so svojou dušou, až kým sa všetky tieto poklady nesprávnou výchovou a vplyvom spoločnosti nevytratia. Potom sa z nich väčšinou stanú len ďalšie dospelé bytosti z mäsa a kostí len s málo, ak vôbec nejakým, rozvinutým cítením duše. Dospelý človek sa samozrejme zachvieva už v iných žiareniach a žije iným spôsobom ako dieťa, avšak človek sa dobrovoľne odstriháva od svojej duše a celý svoj život začne podriaďovať rozumu. Udržujme si v zdravej miere svoju detskosť, teda jednoduchosť cítenia a nebuďme strnulými dospelákmi bez života!
Keď k tomu udržujem krb svojich myšlienok čistý, môj život sa preduchovní. Za každých okolností pestujem len čisté a povznášajúce myšlienky a tieto myšlienky v spätnom účinku vyformujú moju dušu v nádherný klenot, preduchovnia moju jemnohmotnú oblasť, ale aj moje hmotné bytie a prinesú mi zase len čistotu a svetlo, pretože dobro plodí iba dobro.
Keď správne prijmeme a pochopíme už len tieto 2 vyššie spomenuté rady, získame tak mnoho. Toto pripraví pôdu pre prijatie toho ostatného potrebného.
A nezabúdajte, že správne kráčam životom vtedy, keď na sebe pracujem! Nič, čo je hodnotné nám len tak z ničoho nič nespadne do náručia, ale musíme sa o to namáhať.
Toto boli hlavné záchytné body, ktorých by sme sa mali držať, avšak v konkrétnostiach sa každého život líši, pretože sme každý iný a krása života je práve v jeho rozmanitosti a vzájomnom sa dopĺňaní.
