Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jeho pohľady smerujú na juh – slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky (okrem Popradu) tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory – sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.
Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská – v pravde detinská – aká má byť. Slovensko je zem „prijímajúca“, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.
Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod ktorými, alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.
V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa stále rútiacich vôd – je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a temer ničivý ako tieto – všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou tejto Zeme. To znamená, „ženský národ“ – ženský živel má veľký vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý, výchovný. Ale i mnoho nevypočitateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, sťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia – tak, ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska – v jeden a ten istý spôsob snaženia, v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!
V prvopočiatku ľudských pokolení boli jednotlivým skupinám kmeňov, ktoré bývali vzdialené od seba, Bohom na zem zoslaní vodcovia – a tiež rovnoramenný kríž spravodlivosti, lásky a čistoty im ožaroval cestu. A tento znak je ešte stále zakotvený v názve, v mene „Slovensko“; a meno je ako Amen, to jest „teda staň sa!“ Bola to pôda dnešného Slovenska, ktorá bola súostrovím, deliacim jednotlivé malé skupiny ľudských kmeňov od vôd teplého mora, tak ako sú ešte dnes oddeľované údolia od vrchov a nedostupných vôd, kde sa každý kmeň zdokonaľovať mal a musel až do určitého stupňa svojej zrelosti. Tak je tomu ešte dnes u všetkých horských národov, bývajúcich roztrúsene v údoliach alebo v horách; rozum a vystupňovaný ruch porušili značne prirodzený priebeh vývinu a umožnili tu len jednostranné rozumové vzdelanie, takže väčšina týchto ľudí sa radí jednak k nižšiemu bytostnému a jednak (a to hlavne v údoliach) k rozumovo intelektuálnemu stavu.K nižšiemu stavu bytostnému v horách pridružila sa rozumová múdrosť, niekedy i akási dravosť – to všetko však nemôže, ako predtým popísané, zmeniť niečo na predurčenom vývoji. Láskavosť, dobrá myseľ a veľký sklon k náboženstvu – ale tiež k okultným vedám, k temnu a k poverám, pozostalé to zbytky dávneho nazerania a poznania – razí si vždy novú cestu. Najviac rušivo pôsobí, že tento ľud jedná prevažne z bezprostrednej náladovosti a pudovosti a preto sa musí javiť nespoľahlivým, lebo nejde si dosť dobre predstaviť logické spojenie týchto odporujúcich si vlastností. Akýsi fanatizmus a istá svojvôľa kráčajú tu ruka v ruke a tým si možno vysvetliť, že tento ľud priamo visí s vášnivou vernosťou na tom, čoho sa raz chopil; preto tiež zotrváva na všetkom starom, prevzatom – ako činili a verili jeho otcovia.
U dosť zaostalého spôsobu rodinného i celoštátneho života (obcí) znamená otec veľmi mnoho a zdá sa, že zastáva úlohu vedúcu. Mužskému rodu sa dáva prednosť práve preto, že určitá neha a citlivosťkárstvo smerujú k ženskosti – a s touto mäkkosťou sa pojí značná hrubosť, ktorá je miernená práve ženským vplyvom. Tento vplyv leží v „bytostnom“, v samom „bytí“, inak nie je žena vedúca, tak ako u zvierat, u nižšieho bytostného, je ženský živel mužskému podriadený. Preto je slovenská žena veľkou zbožňovateľkou mužskej sily, muž sa tiež považuje „pánom“, má však zároveň živý pocit byť potrebným ochrancom ženy. Tento vonkajší stav nevylučuje možnosť toho, aby žena, ako jemnejšia a citovejšia časť, nemala skutočné vedenie – a muži, aj keď veľmi radi uplatňujú zdanie opaku tohto stavu, ochotne sa tomuto ženskému vplyvu podriaďujú, bez toho, že si to však priznávajú.
Už v dávnych časoch bola žena vedúca preto, že bola schopná prijímať „z druhej strany“ posolstvo, podnet a vedenie a týmito „schopnosťami“ obdarená zostala vedúca stále, bez ohľadu na mužskú dravosť, a to aj vtedy, keď „učení vodcovia“, majúci vždy spojenie s vyššími svetmi Večna, boli stiahnutí späť a kedy si ľudstvo malo vládnuť samé. A v tejto dobe, kedy nastáva koniec, ktorý znamená počiatok, v ňom všetky ľudské osudy sa nutne v kruh uzavrieť musia vo veľkom dianí, kedy sa koniec musí začiatku podrobiť, kedy Bohom zoslaný Vodca na zemi prebýval – jeho potom Luciferom poslaný „vodca“ mohol vyradiť preto, že ľudstvo zlyhalo – môžu práve také národy ako Slováci, mnohým iným národom ísť príkladom v ústrety. Nechcú sami viesť, ako Česi, ktorí majú napríklad veľkú túžbu po moci; chcú byť vedení. (Dôkazom toho práve je, že sa dali zviesť „vodcom“ – lepšie povedané „zvodcom“ – proti pravému cíteniu väčšiny národa !).A ako sa vzájomne veľké rozdiely k sebe poja, majú tiež Slováci živelnú túžbu po slobode; vlastnosti stáleho putovania pastierskeho národa nie sú ešte prekonané, ani u roľníkov nie (ide väčšinou o chovateľov dobytka, teda o pastierov, u ktorých ovce a kozy sú hlavnými zdrojmi obživy). Preto môže národ prapôvodný, akým je národ slovenský, zastávať „v duchovnom“, nie však v rozumovom smere, vedúce miesto. (Prekáža mu v tom však skutočnosť, že lipne príliš na bytostnom!). Ako všetky údolia Slovenska sa otvárajú k juhu a ako jeho vody cez mnohé okľuky prúdia na juh, tak slovenský človek nutne sa musí zahľadieť k juhu, k slnku, k duchovnému Svetlu! Sever je mu neprirodzeným a odporuje každému jeho cíteniu; preto musí tiež stále proti severu bojovať – a tiež vždy bojoval – Sever je mu znamením!
K juhu vedie celý život Slovenska; na severe sú jeho najvyššie hory a najpríkrejšie skaly, vysoké vrchy a uzavierajú ho! „Noc“ severu má byť tak odlúčená od tejto zeme a tohto ľudu a s pomocou Najvyššieho sa tak stane! Avšak k Čiernemu moru prúdia vody vo veľkých tokoch, ktoré sa rútia z vrcholkov tejto zeme – nebezpečie je veľké a pomoci je treba – !
Láska je hlavným tepom Slovenska – avšak láska k zemi a k čisto pozemskému musí byť u tohto národa premenená, pretvorená v lásku k duchovnému, láska napĺňa celý národ – láskou je u neho všetko! Bojuje o svoju lásku a možno ho tiež len láskou získať. Ťažko je však tento ľud ohrozený: na juhu je národ, ktorý podľahol temným láskam a na severe je noc! Tak musí Slovensko, pyšné na svoj horalský pôvod a svoju neviazanosť, tvrdo bojovať o slobodný prejav svojej vôle. Vždy bolo neslobodné a stávalo sa ľahkou korisťou bezohľadných a vychytralých susedov – cez to sa stane tento odveký zápas veľkou jeho pomocou pre boj o duchovnú slobodu, pre obrat jeho lásky k Božskému, k Pravde! Mnoho duší tohto národa je pripravených prijať do seba všetko veľké, ušľachtilé a krásne – veľkým je Slovák vždy nadšený! – to leží v celej jeho tvrdej povahe. Miluje pokoj a mier a predsa je tvrdým bojovníkom; jeho znakom je láska, lebo i jeho zem oplýva láskou. Láska je mu slnkom, len láskou ho možno získať – inak je plný odporu a protivenstva! – V duši slovenského ľudu sú mnohé poklady, ktoré budú vyzdvihnuté (ako v slovenských horách). Svojím tvarom Slovensko pripomína húseničku, z ktorej vychádza motýľ! SLOVENSKO – Hermann Wenng, nemecký spisovateľ a maliar – november 1946
Veľa ľudí má zdravý základ a chce pomáhať – byť dobrý. Ale často si mýlime dobrotu (lásku) s ľútosťou, alebo zmäkčilosťou. Niekedy, zo zúfalstva sa uspokojíme s málom a pritom nevidíme svoju cenu a už vôbec nie to, že môžeme mať všetko (plnia sa i najtajnejšie sny 🙂 ) Nerozumieme sami sebe, nevieme nájsť seba a hľadáme sa mimo seba. Väčšinou v tom, ako nás vidia iní. No a tak nám robí dobre ak tí iní sú k nám milí, tí iní nám povedia, že sme skvelí, tí iní sa o nás postarajú a to je „dôkaz lásky“….. Ale pozor, niekedy a väčšinou často, natrafíme na tých iných – nie až takých čistých. Ale my to nevidíme – sme zaslepení, alebo nemáme čas ani chuť to skúmať. Odkladáme vnímanie, odkladáme rozhodnutia aj keď občas už vieme že…. A tí iní môžu závideť, tí iní môžu chcieť svoj prospech, niekedy tí iní využívajú a my to pre tie láskavé ale neúprimné a nepravdivé slová nevidíme (hľadáme seba mimo seba a vkladáme sa do ich rúk)…. Prečo moc nad svojim životom a svoj pohľad na seba vkladáme „do rúk“ „tým iným“. V nestráženej chvíli, keď prestaneme byť bdelí sme tam kde sme nechceli byť, poprípade sa nechávame kvôli našej dobrote „láske“ občas i „zúfalstvu“ manipulovať, či využívať, lebo sme sa stali „slepí“. Občas nám to aj dôjde, ale sme buď pohodlní, aby sme niečo menili, alebo zase ľutujeme – aby sme neublížili. A tak radšej zostávame v tom čo sme začali, utekajú dni, mesiace a žiaľ i roky…(na začiatku to malo nejaký dôvod, ale ten sa už dávno vytratil…a my v podstate zotrvačnosťou ideme v rozbehnutom vlaku, ktorý ide nevedno kam). Možno je načase položiť si otázku: Kam kráčam? S kým kráčam? Je mi dobre? Nechcem ísť inam, nechcem meniť, nechcem, iných ľudí okolo? Len pozor, mali by sme mať jasno v tom čo chceme a potom nabrať silu to napriek všetkému meniť. Keby sme to spodobili spomínanej ceste vlakom a položili si otázku – kde cestujem? Kde chcem vystúpiť, čo chcem vidieť, zažiť, s akým človekom po boku? S akými spolucestujúcimi? Idem sa prispôsobovať? Alebo idem určovať smer? No a ak mám jasno – že nie a stačí… nabrať silu na zatiahnutie ručnej brzdy – pozor, lebo zatiahnutie ručnej brzdy, zastaví celý vlak a to bude otázok od iných: Prečo? Začo? Načo? Kto si? Ako si to jednoducho predstavuješ, že si zrazu vystúpiš v poli? A ešte kedy sa Ti zachce?! To je proti pravidlám! Ty si nás obmedzil/a!!!. Buďme bdelí, buďme prezieraví, premýšľajme a preciťujme, aby sme sa včas rohodli a vystúpili z vlaku v stanici. Nemusíme potom v poli brzdiť na poslednú chvíľu a porušíme tým egá všetkých dookola. V stanici o tom nikto nemusí vedieť. „Nezaťahujme brzdu“ až keď si zúfame…., vystúpme, keď pochopíme… Netočme sa v kruhu „obetovania sa“, a namiesto toho rázne hovorme dosť akonáhle pochopíme, pijímeme a tak cítime. Chovajme sa čestne a pravdivo. V našom žití hľadjme hlbší zmysel, neplávajme len tak po povrchu, pozrime sa i na dno a rozčerme ten usadený „bordelík“, ktorý je očiam neviditeľný nech sa „vyžije“ – vypláva na povrch a nech je silným prúdom odplavený preč a budeme vyčistení. Pekný večer a hľadajme kto sme i čo chceme… Tatiana
Zdá sa, že je to jedna vec vypovedaná na tri spôsoby. Keď som to písala, uvedomila som si drobný rozdiel v každom tvrdení a najviac mi je blízky ten posledný výrok. Zisťujem, že veľa ľudí rieši svoju finančnú situáciu a tak mi napadlo, podeliť sa o svoje myšlienky i skúsenosti. Naháňame sa za „biznisom“, za peniazmi, za ….. za čím vlastne? Máme málo? Máme veľa? Máme primerane? Chceme viac? Koľko viac? Ale hlavne prečo? Na aký účel potrebujeme viac? Ako a na čo vynakladáme svoje prostriedky? Čo nás uspokojí? Kedy sme schopní povedať, ja nepotrebujem som spokojný/som spokojná? Áno, peniaze v istom zmysle dávajú pocit slobody, ale súčasne nás môžu zničiť. Mnohí ľudia „nezvládajú svoju vlastnú slobodu“. Nech je to v ktorejkoľvek oblasti. Ja osobne som nikdy netúžila po peniazoch nezáležalo mi na tom „mať“ („večná romantička“) – žila som jednoducho zo dňa na deň s vierou, že bude dobre a vždy sa to nejako vyrieši (a vyriešilo sa 🙂 ). V podstate som v tom počiatočnom období peniaze nikdy nemala, ale napriek všetkému som bola šťastná, pretože … … nikdy som nemala pocit, že ich nemám. Aj keď som presne vedela koľko dostanem na výplatu, koľko musím zaplatiť za ubytovanie, telefón, cestovné… zostalo mi len, len na stravu, ale nemohla som odolať a vždy som si z výplaty musela urobiť malú radosť a niečo si kúpiť (dokonca som si aj malý peniaz požičala (vždy do ďalšej výplaty 🙂, len aby som vnútorne necítila „TO SI NEMOŽEŠ DOVOLIŤ!“ a tým pádom som mala stále pocit dostatku a hojnosti – nemusela som sa presviedčať hlavou, jednoducho som sa tak naozaj cítila, vôbec som to neriešila, prijala som situáciu takú, aká je a snažila sa o to, aby som mala za „málo peňazí, veľa muziky“ 🙂 (samozrejme „vyskakujeme len potiaľ, na koľko máme“:-) ) a čuduj sa svete, vždy sa mi to akosi podarilo 🙂 . Veľa som cestovala a využívala každú príležitosť vyraziť za novými zážitkami, za priateľmi, ktorí boli „rozlezení“ kade, tade 🙂 . Nechovala som sa ako dobrodruh (je mi jedno kam, ako a uvidíme…, plus stopovanie, riskovanie a pod. – to nie je moja parketa), skôr zodpovedne voči sebe. Viac menej som využívala služobné cesty mojich kolegov k preprave, alebo mojich priateľov managerov, či dílerov, ktorí veľa cestovali a mohli ma vziať do auta. Naozaj som využívala každú príležitosť k zmene a poznávaniu. Neskôr prišla „odmena“ za môj životný postoj k peniazom, zmenila som miesto pôsobenia a začala zarábať viac. Prvé, čo ma napadlo (večná romantička“) bolo, že komu všetkému budem môcť s tými peniazmi pomôcť. Naozaj nie som typ, ktorý by si šetril na „horšie časy“ – hlavne ich neočakávajme 🙂 – áno šetrime si – na dovolenku, na radosti, na svoje sny, na pomoc pre iných …. , len nie na horšie časy. Nie som k peniazom nezodpovedná… a možno aj vďaka tomu stále mám… nie veľa, tak normálne, pre život. Tu sa znovu vraciam k otázke: Koľko je to NORMÁLNE? – pre niekoho by to bolo málo, pre iného veľa… Pre mňa je dosť vtedy, ak:
mám kde bývať,
mám auto (nech je i 15-ročné, len nech slúži, dáva mi slobodu)
mám čo jesť, ale tak, že vojdem do potravín a nemusím premýšľať, čo si idem kúpiť a koľko toho idem kúpiť a dám do košíka všetko, po čom mi „srdce zapiští“ .
ďalším kritériom môjho dostatku je, že si môžem dovoliť robiť to, čo mám rada (koníčky – či už je to šport, kultúra a pod.)
posledná vec je, že rada vycestujem za novým poznaním (to mi zostalo) – v lete ku vode, v zime na hory a vôbec to nemusí byť nákladné 🙂 , len nech som vnímavá, prežívam a vždy to budú nové impulzy, nové inšpirácie, nové príležitosti a nové poučky za ktoré som vždy vďačná. Nie je umenie dávať, ak máš veľa, umenie je správne hospodáriť s tým, čo mi bolo „nadelené“ (podmienky, v ktorých som sa narodil/a a vyrastal/a), ako som dokázal/a naložiť so zverenými „darmi“ a ako som sa JA pričinil/a svojou prácou, cieľavedomosťou a odriekaním, k tomu, aby …. Krásny deň plný bohatstva akéhokoľvek druhu 🙂
Čoraz viac ľudí celosvetovo trpí depresiou a úzkosťou, presnejšie je to takmer 300 miliónov ľudí. A to sú len oficiálne čísla.. Koľko ľudí trpí „potajomky“? Nedá sa to pochopiteľne kategorizovať tak, že každý zažíva ten istý stupeň smútku, ale vo všeobecnosti je to vysoké číslo.
Ako to vzniká?
Na začiatok je dôležité zdôrazniť, na akej úrovni depresia vzniká a čo ju spôsobuje. Depresia ani úzkosť nie sú žiadne prirodzene sa vyskytujúce veci. Aj keď je to teraz veľká súčasť spoločnosti, nie je to prirodzené a ani normálne.
Depresia, úzkosť a všetky takéto zničujúce pocity vznikajú na úrovni mysle. Súčasťou depresie je prílišné premýšľanie o veciach, extrémny nevysvetliteľný smútok a vlastne úplne pokrivené vnímanie reality a pohľadu na svet.. Kto nezažil, nepochopí. Toto všetko sa však deje na úrovni mysle, nie na úrovni duše, aj keď v niektorých prípadoch sa temnota dokáže „zavesiť“ na ľudskú dušu a spôsobovať ešte horšiu bolesť. Všetko sa to deje na úrovni hmoty, nie na úrovni ducha.
Čo ju spôsobuje?
Je rozdiel medzi pôvodom a vykonávateľom depresie. Vykonávateľom je vládca hmoty, temnota. Temno čaká na každé pochybenie a každú príležitosť, kedy môže zaútočiť na človeka a spôsobiť mu negatívne pocity. A keďže sa v posledných desaťročiach v tak veľkej miere ukotvilo temno na Zemi a v jemnohmotnom svete okolo nás, dokáže nás ďaleko ľahšie ovplyvňovať, ovládať, manipulovať, ničiť.. Zvlášť je to viditeľné v dnešnej významnej dobe, pretože v tomto období sa vo svete prejavujú všetky plody našich činov v zrýchlenom účinku. A keďže sme tvorili prevažne len to nečisté, tak nie je zaťažko pochopiť, prečo má temno takú moc zasiahnuť do nášho života.
Kto si uvedomuje duchovný úpadok ľudstva, teda prílišné zameranie sa na hmotný rozum, ten chápe, čo je asi pôvodom takýchto depresií. Nedostatočná duchovnosť. Temno je vždy len vykonávateľom všetkého zla a depresií, ale strojcom sú ľudia. Depresia je odrazom nedostatočnej duchovnosti ľudstva. V posledných desaťročiach a najmä rokoch bol prudký nárast depresií spôsobený viacerými faktormi. Ten hlavný je, ako bolo povedané, v dobe Božej žatvy sa zhmotňujú všetky myšlienkové formy a na ľudí sú povypúšťané všetky „fúrie“, aby sa na nich súdilo. Približujúci sa tlak svetla núti ľudskú dušu k pohybu, k zmene a toto sa môže prejaviť práve negatívnymi zážitkami. Teraz je človek týmto tlakom čoraz viac burcovaný k zmene. Pretože človek sa väčšinou dokáže zmeniť až pri prežití niečoho negatívneho, niečoho, čo ho poznačí, spôsobí ryhu na duši.
Ďalším dôvodom nárastu depresií je spomenutý duchovný úpadok ľudí a vzostup vlády sveta hmotného. Veď prorokovaný vzostup antikrista v Biblii nie je myslené na pozemské vtelenie sa antikrista, ale je písané, že pred súdom len pozdvihne svoju hlavu, čo znamená, že už tu musí byť prítomný. A to nie ako človek z mäsa a kostí, ale tým antikristom je ľudský rozum! A keďže okolo seba môžeme ten úpadok vidieť vo všetkých oblastiach, nie je zaťažko pochopiť, prečo je toľko depresií a úzkosti.
Týmto sa dostávame k poslednému dôvodu vzniku depresií a to je ten, že temnota to jednoducho chce. Temno sa živí všetkým negatívnym a tým sa posilňuje, rastie a viac ukotvuje, teda naberá väčšiu moc nad nami. Či je to smútok, hnev alebo úzkosť, temnota sa všetkým týmto živí. Čím má ten pocit nižšiu vibráciu, tým lepšie pre ňu. Preto čím sme sa viac zameriavali na nečisté, tým viac sme jej umožnili prejaviť sa v našich životoch, tým sme jej dali väčšiu moc. Otvorili sme jej dvierka, ktoré ona využila a podmanila si v podstate všetko, čo mohla. Jednoducho sme tu vytvorili taký praobraz pekla. Preto sa na našu dušu útočí dnes zo všetkých možných uhlov. Všetko v dnešnej spoločnosti nás má za úlohu zamerať sa viac len na to hmotné, mať nečisté hodnoty a umrtviť v nás to duchovné. Útočí sa na nás cez televíziu a správy, cez ovplyvňovanie žiarením alebo tiež cez jedlo. Do bežného jedla sa pridávajú látky, ktoré spôsobujú choroby a zároveň populáciu ohlupujú. Veď už len v obyčajných zubných pastách je fluorid, ktorý okrem desiatok ďalších negatívnych účinkov ovplyvňuje šišinku mozgovú a tým bráni rozvinutiu tzv. tretieho oka. Je to neuveriteľné, choré, zvrátené, ale je to tak a my sme to dovolili. Je to obrovská mašinéria, ktorá toto na nás pácha. Útočí sa na nás zo všetkých frontov. Bojuje sa o naše duše.
Koho temnota napáda?
Temno útočí a spôsobuje depresiu v dvoch prípadoch. V prípade nedostatočnej duchovnosti alebo vtedy, keď má človek potenciál k svetlu. V tom prvom prípade to jednoducho súvisí s prílišným sa zameraním len výlučne na všetko hmotné a popieranie existencie ducha. Z takéhoto prázdneho života a robotického uvažovania môžu vzísť rôzne depresie, úzkosti, schizofrénie..
Tá druhá cieľová skupina sú tí, ktorí v duši majú nerozvinutý potenciál k svetlu. To sú tí, ktorí si so sebou nesú nerozvinutý potenciál priniesť podiel svetla na Zem. Takže môžeme povedať, že je to taktiež prípad nedostatočnej duchovnosti, aj keď väčšinou ešte neprejavenej, pretože temno si na takýchto ľudí „zasadne“ väčšinou už od mladého veku. Temnota dobre vie, kto aký vo vnútri je, a preto je dôležité umŕtviť to, čo by ju mohlo v budúcnosti ohroziť. A čím väčší je duch, tým silnejšie útoky. V niektorých výnimočných prípadoch tiež duch človeka prijíma niektoré ťažké skúšky dobrovoľne ešte pred svojím vtelením, ktoré mu pomôžu pripraviť sa na svoju úlohu pre svetlo. Z bolesti sa človek totiž naučí najviac a je to obrovská príležitosť k zmene. Mnohí by sa bez bolesti nikdy neprebudili, pretože by neboli dotlačení na hranicu, kde si povedali dosť a kde precitli.
Temno útočí na všetko svetlé a to bez ohľadu na to, či je to rozvinutý alebo nerozvinutý potenciál. To, že na vás útočí temno nemusí znamenať, že nie ste dostatočne svetlí alebo niečo také. Čím viac svetla človek v sebe má, tým sa mu bude snažiť hodiť zložitejšie prekážky pod nohy. Človek prebudený na duchu sa len jednoducho pomaly učí, ako temno poraziť. Neznamená to nutne, že človek niečo robí zle. V dnešných časoch zúri temno všade a využije každé slabé miesto a pochybenie. Jednoducho je to ťažká doba pre každého.
Ako z toho von?
Keďže všetky takéto negatívne pocity môžu vznikať len na úrovni hmoty, pochopiteľne jediná cesta von je cesta svetla, cesta prebudenia ducha. Žiadne prášky, žiadni psychiatri.. To všetko rieši problém na úrovni mysle, nie na úrovni duše. Ale tak je to dnes so všetkým. Nejde sa do hĺbky problému. Pochopiteľne tá zmena k lepšiemu nebude zo dňa na deň a pokiaľ Zem neprejde úplným čistením, tak temnota bude číhať všade, no jediná cesta je cestou prebudenia ducha, cestou prijatia a žitia s Bohom. Temno útočí na svetlých ľudí o to viac, tí ľudia sa len učia ako ju poraziť a rozvíjaním svojho ducha sa stávajú odolnejšími.
Tento text vznikol za účelom toho, aby ukázal, že depresia je určitý vonkajší faktor a nemusí to byť chyba samotného človeka. Je to šedý obal na duši, ktorý sa dá poraziť a to jedine prijatím svetla do svojho života. Na každého to útočí inak a aj preto si tou cestou musí prejsť každý sám. Dôležité je len chcieť 🙂
My ženy máme všetko v rukách. Chceme, aby sa muž zmenil? Zmeň sa ty a zmení sa i muž, on pôjde za tou svojou aj na kraj sveta a určite mi to potvrdia moje klientky, ktoré to skúsili aj zvládli a dnes žijú harmonický šťastný a vyrovnaný život. Samozrejme ak muž nie je zrelý, má iné ženy, nechce sa meniť, vyhovuje mu starý a zaužívaný spôsob života – každý z nás máme svoje a nekrížme si cesty – takéhoto vzťahu sa nedotýkam, z takého by som ja osobne asi zutekala :), ale i také vzťahy sú – o týchto nechcem hovoriť. Ale vraciam sa teda naspäť k pravým mužom a pravým partnerstvám, tam sme my dôvodom, prečo sa oni, tí naši muži chcú meniť a byť lepšími. Ak uvidia našu snahu, našu lásku, našu obetu, nie je dôvod aby to nepohlo i s nimi. Sme si navzájom zrkadlom (ako s partnerom, tak s deťmi, tak s priateľmi). Pozrime sa na svojich partnerov, čo nám zrkadlia? Nenadávajme, ale pokúsme sa teda meniť…. Máme v rukách moc meniť seba a spolu s nami sa budú meniť i oni….. a tak sa bude meniť svet. My máme tú moc z nich urobiť kráľov, ale i žobrákov. V našich rukách to je dievčatá, tak si uvedomujme svoju moc i silu a nezneužívajme ju. Vieme veľmi dobre, ako sa cíti kráľ a i to, ako sa cíti žobrák. Tak vedome nemanipulujme a neubližujme a radšej podporujme naše polovičky – verte , že sa nám to tisícnásobne vráti… Lež nerobme to preto, aby sa to vrátilo, robme preto že chceme, že sme láskavé lásky….. Prestaňme stavať vzťahy na povrchnosti, kráse, sexe, neúprimnosti, hraní, či manipulácii. Prestaňme byť v partnerskom zväzku v strehu – to nie je boj to nie je súper – partner by mal byť náš pomocník a podporovateľ, tak nechcime bojovať, ovládať, manipulovať dokazovať kto- z koho. Zhoďme masky, nemáme sa čoho báť, veď to sú naši pomocníci a buďme úprimní, život je tu a teraz a tvoríme si svoju svetlú budúcnosť – teraz si tvoríme to čo bude zajtra….. Všetko je to o viere, dôvere, pravde, slobode so zodpovednosťou a láske. Ak obaja partneri tieto cnosti majú, nie je sa čoho báť, do takého vzťahu môžeme ísť po hlave a tí čo ste už skočili – užívajte a tí ktorí si neužívate spoluprežívanie a zdieľanie pracujme na tom, nech sa tak stane…. S Láskou
