Zmena prichádza zdola! Nerobte si ilúzie o vysokej politike!

Zmena prichádza zdola! Nerobte si ilúzie o vysokej politike!

Ľudia žijú v ilúzii, že ak vo voľbách dokážu vybrať tých najlepších a najkvalifikovanejších, zmení sa ich život zásadným spôsobom k lepšiemu. Že títo noví kvalitní ľudia na vysokých postoch dokážu posunúť spoločnosť po všetkých stránkach k novej kvalite.

Žiaľ, stáva sa však pravidlom, že nádeje občanov a voličov bývajú sklamané. Veľmi rýchlo po voľbách sa totiž ukáže, že u novej vládnej garnitúry sa spravidla skôr alebo neskôr začnú objavovať takmer tie isté chyby, ako u predošlej. Že aj oni, rovnako ako tí pred nimi zavádzajú, manipulujú, uprednostňujú stranícke záujmy, pestujú elitárstvo a myslia na svoj vlastný, osobný prospech.

Toto samozrejme vyvoláva v ľuďoch nespokojnosť. Klasickým obrazom takejto nespokojnosti bývajú návštevníci pohostinstiev všetkých cenových skupín, sediaci pri pive a svorne nadávajúci na vládu a politikov.

Všetci títo nespokojenci by však mali vedieť, že k zmene k lepšiemu nepríde, ba ani nemôže prísť zhora, ako oni očakávajú. Mali by totiž vedieť, že každý národ má vládu presne takej kvality, akú si zaslúži! Presne takej kvality, aký je on sám!

Mali by vedieť, že zlepšenie života v spoločnosti nemajú v rukách politici, ale oni samotní. Jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí tvoria základné bunky spoločnosti. Mali by vedieť, že k zmene života k lepšiemu dochádza jedine vtedy, ak sa jednotliví ľudia, žijúci v určitej spoločnosti sami snažia stať lepšími, čistejšími, spravodlivejšími, čestnejšími a ľudskejšími. Jedine takýmto úsilím jednotlivcov o dobro sa môže začať meniť atmosféra v spoločnosti k lepšiemu a následne môže byť potom celý národ obdarovaný dobrou vládu. Môže obdržať dobrú vládu, pretože si ju zaslúži!

Nijaký národ totiž nemôže mať nikdy inú vládu, než si zaslúži. To je je zákon! Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého členovia usilujú o dobro, česť, ľudskosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dobrá vláda je odmenou národa, ktorého základné stavebné kamene, čiže jednotliví ľudia usilujú o vysoké a ušľachtilé hodnoty.

Kto teda naozaj chce zmenu k lepšiemu, musí sa sám začať usilovať stať lepším! Dúfať totiž v akúkoľvek zmenu k lepšiemu bez nášho osobného pričinenia v naivnom presvedčení, že to za nás urobí niekto iný je alibizmus. Dúfať v to, že ja si budem hovieť vo svojich vlastných chybách, necnostiach a nerestiach, že budem povoľovať uzdu vlastnej nečestnosti, nešľachetnosti a nespravodlivosti a niekto iný, nejaká dobrá vláda konečne privodí zmenu k lepšiemu, dúfať v takéto niečo je číra utópia a absolútny nezmysel.

Áno, je každopádne maximálne pohodlné sedieť niekde pri pive a nadávať na vládu, ktorá je neschopná. Schopná vláda je totiž podľa všeobecne naivnej predstavy taká, ktorá si dokáže poradiť sama. Jedine ona sama má dokázať učiniť život lepším bez toho, že by sa v tomto smere museli až tak namáhať bežní, rádoví občania. Veď v konečnom dôsledku, členovia vlády sú predsa za to dobre platení.

Takto uvažovať je naozaj veľmi pohodlné, pretože to hlavné bremeno spočíva na niekom inom, iba nie na mne. Ja, obyčajný človiečik som predsa príliš bezvýznamný na to, aby som mohol niečo ovplyvniť. Ja sa tak môžeme maximálne posťažovať a trpezlivo očakávať, že sa snáď jedného dňa stane konečne zázrak.

Ľudia, nežime v podobnom blude a omyle! V blude a omyle, dokonale vyhovujúcom našim slabostiam a našej pohodlnosti. Nikto za nás nič neurobí! Vždy budeme mať len takú vládu, akú si zaslúžime! Akú si zaslúžime tým, akí sme my samotní. Ako my samotní vážne usilujeme o dobro, česť, ľudskosť a ušľachtilosť. My, jedine my sme strojcami vlastnej lepšej budúcnosti! Ak neučiníme nevyhnutný krok a nezačneme sami od seba, nikdy sa nijakej lepšej budúcnosti nedočkáme! Nikto iný nám ju za nás nevytvorí, ani nevybuduje. Nijaká politická strana, ani nijakí štátnici!

Veľkou a doposiaľ nepoznanou zákonitosťou totiž je, že ľudia na vrcholných riadiacich postoch spoločnosti so všetkými ich chybami a slabosťami predstavujú v istom zmysle zrkadlo, v ktorom má národ možnosť spoznať svoju vlastnú tvár. Zrkadlo, ktoré národu neomylne hovorí: ľudia, takýto ste!

V súčasnosti sa totiž na vrchole spoločnosti nachádzajú majstri našich vlastných chýb. Chyby a nedostatky predstaviteľov politickej moci totiž zrkadlia chyby a nedostatky národa, z ktorého vzišli. Ak túto zákonitosť a toto prepojenie dokáže národ pochopiť a jeho základné bunky, čiže jednotlivci sa začnú vedome meniť k lepšiemu, potom, jedine potom sa budú môcť do vedenia štátu postupne dostávať ľudia omnoho vyšších morálnych a mravných kvalít. Lebo práve vládu takýchto ľudí si bude potom národ celkom oprávnene zasluhovať.

Myslieť si, že ja osobne som príliš nepatrným na to, aby som niečo zmenil je blud! Je to zásadný omyl, ktorým sa ľudia snažia ospravedlniť svoju lenivosť. Každá spoločnosť sa totiž skladá z jednotlivcov a morálna a mravná úroveň každého z týchto jednotlivcov určuje a ovplyvňuje morálnu a mravnú úroveň celej spoločnosti, ako i úroveň politickej reprezentácie, ktorá daný národ spravuje.

Všetko je teda úplne inak! Každý z nás nesie obrovskú osobnú zodpovednosť za to, či bude naša spoločnosť smerovať k lepšiemu. Ak totiž začneme vážne a zodpovedne meniť seba samých k lepšiemu, začneme tým zároveň meniť k lepšiemu absolútne všetko.

A práve o tomto zásadnom dosahu jednotlivcov na charakter veľkého celku spoločnosti by sa malo začať viac otvorene hovoriť. Malo by sa o tom učiť a mal by si byť toho vedomý každý človek. Každý z nás by si mal konečne uvedomiť, aká veľká zodpovednosť spočíva na jeho vlastných bedrách.

Ak ale túto osobnú zodpovednosť z nejakého dôvodu neprevezmeme, ak budeme iba lenivo dúfať, že lepší život za nás a pre nás vybuduje niekto iný, nejaký štátnik, vodca, alebo správna politická strana, potom si môžeme byť stopercentne istí, že sa skutočného zlepšenia kvality nášho života takým spôsobom, ako by sme si to predstavovali a priali nikdy nedočkáme.

A celkom na záver ešte pár slov od Johna Hancocka, ktoré dokonale potvrdzujú vyššie popisovanú zákonitosť vzťahu medzi druhom hodnôt, ktoré ľudia uznávajú a charakterom vlády, ktorú musia znášať. Tento múdry človek povedal: „Ľudia, ktorí preukazujú väčší rešpekt bohatému podliakovi než čestnému a statočnému človeku, ktorý žije v chudobe, si zaslúžia byť zotročení, pretože jasne ukazujú, že bohatstvo, nech už je získané akýmkoľvek spôsobom, má podľa nich väčšiu hodnotu než poctivosť.“

A ja iba dodávam, že práve pre túto ich vlastnú nepoctivosť im vládnu nie príliš poctiví. Skoro tak, ako nám.

Zdroj

Prečo často nepočúvame vnútorný hlas a tvoríme si obmedzenia…

Prečo často nepočúvame vnútorný hlas a tvoríme si obmedzenia…

Keď pozorujeme sami seba a svoje konanie, určite si uvedomujeme, že nášmu konaniu vždy predchádza ten slabučký hlások kdesi v našom vnútri, ktorý nás buď v rozhodnutiach podporí, alebo na druhú stranu zastavuje a kričí: “ pozor, pozor, buďme ostražití! Ale, …. 🙂 ak sa začneme vnímať, alebo rekapitulovať životné situácie, zistíme, že hlasov v našom vnútri je viac. V podstate ide o našu malú „schizofréniu“ :-).

Vždy, keď sa rozhodujeme sa objavia hlasy, ktoré prezentujú dva protichodné postoje, ba občas sa nám ten jeden postoj rozvinie do ďalších i 2 – 10 možností, pričom naplno zamestnáme hlavu skúmaním týchto možností v myšlienkach a už máme o „zábavu“ resp. „starosti“ postarané. Výsledok je, že strácame vnútorný pokoj, nevieme sa rozhodnúť, nechceme sa rozhodnúť, utekáme, najradšej by sme boli, keby niekto iný rozhodol za nás. Tak radi by sme prehodili zodpovednosť za svoj vlastný život na plecia niekoho iného. Ak ide o dôležité rozhodnutia tak to riešime so všetkými dookola, rozoberáme alternatívy, pre a proti, poprípade vyhľadávame veštice, pýtame sa kariet a často si povieme: „ja neviem“, „nech to urobia „oni“ , „oni nech rozhodnú“, „mne je to jedno“, „nebudem to riešiť“ a pod.

Len málokto z nás sa pýta sám seba – svojej vlastnej duše. Ale vyvstáva otázka: „Ako to je, ako sa mám pýtať svojej duše a vôbec, ako ju môžem počuť?“ Aby sme toto pochopili, mali by sme si uvedomiť to, čo som už niekoľkokrát zmieňovala v článkoch, že naša duša sa ozýva spontánne, pohotovo – ona nepremýšľa, ona len cíti a nemá na to argumenty prečo, načo a za čo, jednoducho to tak je. Je to ten prvý spontánny impulz – bez obmedzení, duša je plná nadšenia a nápadov, impulzov (nie argumentov) prečo áno. Je ako dieťa nepozerá na dôsledky, je bez strachov, plná dôvery i viery.

Môžem hovoriť len za seba a sprostredkovať vlastnú skúsenosť a to, že ak sa riadime hlasom citu – našej duše, žijeme nádherný vyrovnaný, láskyplný život a hlavne bezproblémový (pozn. problémy nie sú, sú len príležitosti – k zmene, posunu atď 🙂 ) to sme tu už tiež niekoľkokrát rozoberali.

Väčšinou proti citu, tomu impulzu, ktorý ide z ducha (i duše) argumentuje náš rozum. Len málokto je vyladený, tak, že ak sa dostane do situácie, kedy je nútený sa rozhodnúť (občas i rýchlo), počúvne prichádzajúci impulz duše, ktorý posunie na ďalšie spracovanie hlave a dotyčný podľa toho následne koná. To je správna cesta konania 🙂 .
Väčšinou ale dávame našej hlave obrovský priestor. Hlava premýšľa až moc, argumentujeme, otáčame situácie i realitu zo všetkých strán. Výsledkom je strata času, väčší zmätok a žiadny posun, žiadna úľava, len stagnácia, neochota sa tým zaoberať, či útek (česť výnimkám, ktoré po takomto boji hlavy a duše prídu na správne riešenie a dokážu sa podľa toho i zariadiť).
Áno naša hlava je úžasným analytickým nástrojom, ale mala by byť „slúžiaca“ našej duši a nie našej duši „vládnuca“.

Ak je vládnuca, vytvára nám svet našich vlastných obmedzení. Je to mnoho argumentov prečo NIE, prečo sa to nedá, prečo treba čakať a pod. Ale žiaden argument prečo áno 🙂 .
Občas, ak sme vnímaví, počujeme, že duša kričí radosťou, že áno, ona chce, ale okamžite je „spacifikovaná“ argumentami „múdreho rozumu“ prečo nie a čo všetko negatívne to MÔŽE priniesť (nie musí 🙂 ) (úloha hlavy je zneistiť a priniesť pochybnosti, teda strach a tam už strácame vieru v akejkoľvek podobe) 🙂 .

Veľakrát sme určite cítili, čo máme urobiť a čo je správne, ale niečo nás zastavilo a veľmi dobre argumentovalo a my sme TO počúvli. Spomeňme si ako to dopadlo? Som presvedčená o tom, že nie dobre.Strachy a nedôvera len blokujú a odďaľujú naše správne rozhodnutia pre svetlo. Ja aj cítim, že by som mal/a ale…. používame výhovorky typu:
Ešte nie …, To potom … , Prečo JA …, Ja už som raz taký/á …., Stačí i „ÁNO, ale…..“. Všetky tieto výhovorky slúžia na naše zastavenie, alebo spomalenie, či zneistenie sú obmedzeniami našeho radostného napredovania. Zastavme to, kým to je v zárodku, lebo ak tomu dáme čas, priestor i silu, za chvíľu nás to bude dusiť z vnútra, vysilíme sa rezignujeme až „zaspíme“ a nebudeme ďaleko od toho, že naše kráľovstvo zarastie tŕním a hlas duše sa k nám potom už len ťažko dostane (môže skončiť vysilený niekde v tom tŕní ) ako v rozprávke o šípkovej Ruženke.

Naopak ak nás niečo spontánne napadlo a my sme to počúvli i vykonali, zaručene sa dostavil dobrý pocit, radosť, nádej, viera.
No a temný princíp nemá radosť z našej radosti (tá je jeho nepriateľom), takže nás okamžite zaplavuje myšlienkami neistoty, pochybností, aby sme tú nadobudnutú radosť i vieru stratili. Ak počúvneme nastane opätovný zmätok, vnútorný boj, chaos, strácame pokoj, chuť, nedarí sa nám….

Vždy si spomeňme na ten impulz duše (citu) – aký to bol a čo nám vravel a ak chceme nájsť stratený pokoj „budeme musieť“ sa naučiť ním riadiť.
Zastavila by som sa ešte pri slove NAPADLO MA, alebo NAPADLA MA MYŠLIENKA. Ak nás niekto napadne znamená, že zaútočil 🙂 a takto občas temný princíp cez hlavu na nás útočí dobre vycibrenými argumentami.

Ale mohli by sme to rozobrať ešte inak – NA PADLO MA – PADLO NA MŇA – znamená to, že ide o impulz, ktorý prišiel zvonku – myšlienka, inšpirácia atď, ale tá môže mať pôvod v dvoch svetoch – v tom temnejšom, dôsledkom rozhodnutí z tejto úrovne je zmätok, smútok, nepokoj, ublíženie a pod. alebo v tom svetlom, kedy len si pomyslíme, pripustíme a už sa usmievame, je tam radosť zo svetlej budúcnosti, optimizmus a pozitívne očakávania.

Znovu sa vrátim k symbolike, pretože tí ľudia, ktorí si hodne zakladajú na symboloch a nepoznajú poriadne seba (svoju vlastnú dušu – tým pádom nevedia rozlišovať medzi hlasom duše a hlasom hlavy) dávajú občas viac na reč symbolov ako na svoje vlastné cítenie. Istotu hľadajú v hmote namiesto svojho vnútra. Na jednej strane občas je to správne, ak sme zablokovaní vlastnými obmedzeniami hlavy a tvrdohlavo ideme svojou „nesprávnou cestou“, tí hore sa postarajú a posielajú ľudí, udalosti, piesne, vety, knihy, čísla pre naše uvedomenie a ak ich počúvneme je nám to riadne nápomocné.
No na druhej strane, temno by nebolo temnom, keby nevyužívalo rovnaké zbrane. A keďže k tej hmote i hlave má blízko – ako na nás pôjde v našich slabých chvíľach nerozhodnosti? Práve rovnakými zbraňami – tým, čomu veríme. A to sú „vody zradné..“.

Nechcem zneistiť ľudí, ktorí sa riadia symbolikou. Berte to ako impulz k tomu, že za každých okolností treba byť ostražitý, bdelý a vnímavý odkiaľ prichádzajú impulzy a učiť sa každý deň ich rozlišovať, aby sme boli v stálom spojení so svojim duchom cez cit, cez intuíciu.

Učme sa byť vnímaví hlavne voči sebe a svoje duši – dať jej priestor, dať jej slobodu – slobodne cítiť, slobodne žiadať, slobodne rozhodovať – bez strachov s vierou i dôverou. Aby sme mohli čisto kráčať, ba priam letieť za tým, čo naozaj vo svojom vnútri chceme a po čom „naša duša piští“ :-).

Krásny deň v stálom napojení smerom hore počúvajúc svoj cit i intuíciu (nezabúdajme, že pocity prichádzajú až PO CITE), tak upratujme v sebe, aby sme si porozumeli :-).
Tatiana

Hľadanie Pravdy

Hľadanie Pravdy

Tiesnivo sa častokrát v človeku ozýva otázka zmyslu ľudského bytia. Vidiac zmätok vo všetkých oblastiach ľudského života, človek často zúfa nad sebou i nad svetom a stráca sa v pomyslení na východisko zo stávajúceho zmätku pochopením súvislostí.
Ako sirota prediera sa svetom bez možnosti vysvetlenia, ak hľadá pravdu o ľudskom bytí o zmysle života o láske, pravde o existencii vyššej moci o živote a smrti. Ako o barlách ide človek svojou cestou márne hľadajúc záchytný bod z ktorého by sa odrazil a vyšiel na novú cestu. Snáď každý človek v sebe počas svojho života prežije chvíle, keď sa ho zmocní tušenie vyššieho bytia, existencie Boha a zatúži poznať pravdu. Ak začne človek hľadať pravdu, väčšinou tomu býva tak, že sa pod udalosťami života prebudí zo stereotypu upadajúceho sveta a začne si klásť otázky.
Zrazu v ňom precitne túžba nájsť odpovede na svoje otázky a niečo v jeho vnútri sa začne prebúdzať. Niečo čo chce nájsť cestu von z chaosu vytvoreného mašinériou tohto sveta k jasnému pohľadu.
Hľadá a pátra. Jeho možnosti hľadania v okolitom svete sa však často zužujú na knihy a spoločnosti. Je ich nespočetné množstvo a tak človek zúfa nad všetkým podávaným a hľadá východisko,alebo sa stráca, poprípade sa pridá k nejakému už jestvujúcemu spoločenstvu, ktorého myslenie je mu blízke. Nie je to však vždy jasná a neskalená pravda čo človek hľadá, ale žiaľ až príliš často hľadá čo jemu najbližšie, aby sa mohol pohodlne dostať k vlastnej predstave blaženého života. To čo je človeku najbližšie sa však odvíja od jeho skutočného vnútorného chcenia a schopnosti pravdu prijať. Túto skutočnosť treba veľmi dobre zvážiť, pretože je veľmi dôležitá a môže pomôcť nejedenému človeku riadiť svoju cestu správnym smerom.
To či človek nájde skutočnú Pravdu, záleží od čistoty jeho túžby a ochoty a úprimnosti prijať pravdu v jej neskalenej a prísne jasnej forme.
Je veľmi veľké množstvo spoločností a skupín, ktoré sa snažia človeku ukázať cestu pravdy. Avšak väčšinou, cestu svojej pravdy.
Dobre, poviete si kadiaľ sa má teda uberať naša cesta za poznaním?
Kto nás vyvedie z tohto chaosu dnešnej doby k pravému poznaniu, ak je naša túžba skutočná a vyviera z úprimného srdca a ochoty zmeniť svoj život?
Kto prežil aspoň raz v živote mocnú silu Kristových slov a ich mohutný účinok teplo rozlievajúcim prúdom, premieňajúcim vnútro človeka, ten aspoň zhruba vytušil čo znamená ak povedal vo svojej neochvejnej, jasnej a neústupčivej pravdivosti , že kto hľadá nájde.
To je slovo od Boha, ktoré platí omnoho viac než zákon. Človek, ale musí hľadať skutočnú Pravdu a nie jej reprodukcie prispôsobené vlastným účelom, podávané mnohými ktorí podávajú kamene namiesto chleba, pretože im to z nejakého dôvodu vyhovuje.
Skutočná Pravda, jasná a krištáľovo čistá nepozná omyly a dohady.
Nepozná ústupčivú povoľnosť, ale je prísne jasná a neoblomná. Oslobodzuje človeka z pút dogmy a poloprávd.
Ak sa ale človek rozhodne kráčať pocestách poznania, musí byť odhodlaný ísť pevne za svojim cieľom a nedať sa zlákať nástrahami, ktoré na neho na tejto ceste čakajú.
Nástrahami pohodlnej alebo slepej viery.
Tieto nástrahy nie sú až také nebezpečné, pre človeka odhodlane hľadajúceho pravdu.
Sú to len prchavé snahy uplietajúce sieť pavučín pre slabých a vlažných ľudí, kráčajúcich po širokej a pohodlnej ceste.
Kto skutočne hľadá v hoci i v tomto upadajúcom svete Pravdu – Ten ju i nájde.
Nie je nič silnejšie ako Boh.
On dáva verným korunu poznania a povzbudenie a silu, ak skutočne idú po Jeho cestách s otvoreným vnútrom.
Ak v človeku vytryskne skutočná túžba a v úprimnej hlboko precítenej modlitbe sa obráti nahor bude mu dané a zasvitne mu tak Svetlo Pravdy.
Nech má len otvorené oči a zmysly a s dôverou očakáva splnenie.

Zdroj

Ježiš nezomrel pre nás!

Ježiš nezomrel pre nás!

Milí veriaci a ľudia dobrého ducha. Nepadajte prosím zväzujúcim kresťanským dogmám a najmä tej, ktorá sa týka toho, že Ježiš prišiel zomrieť pre naše hriechy, aby nás tým vykúpil. Ježiš nezomrel pre nás, ale kvôli nám!

Aký je v tom rozdiel? Ježiš pred 2000 rokmi prišiel zvestovať poblúdenému ľudstvu pravdu. Neprišiel tu zomrieť, prišiel učiť ceste k Bohu. Ako vôbec môže niekto spájať tieto 2 veci dokopy? Akú to má vôbec logiku, aby niekto prišiel zomrieť pre naše hriechy a tak nás vykúpil? Čo Boh snáď vykonal nejaký posvätný rituál, pri ktorom zabil svojho syna, aby sme my boli očistení? Aký by to malo pre nás duchovný osoh, že niekto kvôli našim hriechom zomrie a budeme spokojne hrešiť ďalej? Takto si ľudia predstavujú akt Božej lásky?
Každý si je sám zodpovedný za svoje činy! Toto je najväčšia kresťanská pasca na ľudí. Veľký akt Božej lásky spočíval v tom, že poslal svojho syna, časť seba, aby ukázal ľuďom správnu cestu k svetlu, k Bohu. Teda aspoň tým pár ľuďom, čo boli schopní pravdu vycítiť a prijať. Bolo to aj za cenu smrti, pretože Ježiš si bol vedomý v akom duchovnom (alebo skôr neduchovnom) stave bolo ľudstvo, ale to nebol hlavný účel! Hlavný účel bol prosto priniesť pravdu. A ako sa ľudia za to odvďačili? Za to, že hlásal pravdu bol ukrižovaný, pretože to, čo hlásal nevyhovovalo vysokým cirkevným hodnostárom, ktorým to podkopávalo ich moc a postavenie v spoločnosti. Zabili syna presne toho istého Boha, ktorého majú údajne zastupovať tu na Zemi.
A akoby toho nebolo málo, túto ich vraždu ešte označili za akt Božej lásky a spravili z toho gro kresťanského učenia! Utrápené Ježišovo telo je vyvesené na každom kresťanskom kríži. Využili ľudskú slabosť, aby si podmanili svoje poslušné ovečky. Učia o všetko odpúšťajúcom a večne dobrom Bohu, aby sa udržali pri moci a poslušné kresťanské ovečky boli v službách cirkvi a nie Bohu. Ale aký by to malo pre nás duchovný osoh? Odpustí snáď rodič svojmu dieťaťu každý prehrešok bez pokarhania len preto, že ho miluje? Bude mu všetko uľahčovať, aby sa dieťa nikdy o nič v živote samo nesnažilo? Je to výchovné? Toto je pravá láska?
Ježiš bol stelesnením Lásky, ale nie tej pokrivenej, ktorú sme si vytvorili a živili našimi slabosťami. To je Luciferov falošný princíp. Božia láska a pomoc je k dispozícii všetkým, ktorí sú ochotní vyvinúť vlastnú silu, aby žili vo svetle a pravde miesto toho, aby sa nechali učičíkať kresťanskými dogmami, ktoré ducha sťahujú do pohodlnosti a nie cestou duchovného rastu. Boh a cirkev nie sú jedno! Aj samotná Biblia je v mnohých miestach prekrútená podľa vlastných predstáv, aby to opäť vyhovovalo tým na vysokých stupienkoch moci. Veď samotná Biblia bola napísaná až roky potom, čo Ježiš zomrel a aj to zo spomienok ľudí. Nie, nie sme takí dôležití, aby tu pre nás prišiel zomrieť samotný Boží syn! Čoskoro sa v súde zmetú všetky nepravdy a pokrivené kresťanské názory. Oživte v sebe pravú lásku a vieru v takého Boha, akým naozaj je. Ťahajte sa za svetlom, lebo budete stiahnutí temnotou.

Je život nespravodlivý? Prečo Boh dovolí všetko zlo na Zemi? O nitkách osudu a slobodnej vôli..

Je život nespravodlivý? Prečo Boh dovolí všetko zlo na Zemi? O nitkách osudu a slobodnej vôli..

Mnoho ľudí berie život ako náhodnú spleť udalostí, myslia si, že život je o šťastí. Mnohí sa pýtajú: Prečo práve ja? Prečo sa to deje práve mne? Snažia sa ospravedlniť si svoj nešťastný osud. Veď predsa niekto sa má viditeľne lepšie ako iní, a zatiaľ čo jeden má v živote smolu, druhý má šťastie. Je teda život nespravodlivý?

Nie, to nie je. Takéto uvažovanie pramení z nepochopenia a nevedomosti fungovania vesmírnych zákonov a chýbajúceho pohľadu širšej perspektívy. Väčšinou si ľudia týmto ospravedlňujú, že majú ťažkú karmu, že je to ich údel. Lenže práve týmto na seba ešte viac uvaľujú takúto zlú karmu.

Život takto nefunguje. Nie je to spleť náhodne a chaoticky sa vyskytujúcich udalostí. To by sme tu mali pekný bordel. Naopak, nitky osudu pracujú precízne a spoľahlivo do najmenšieho detailu. Je to súzvuk harmonicky sa zachvievajúcich Bohom vtkaných zákonov. Je to rozbúrený oceán, ktorý unesie každú loďku tam, kde je potrebné. Je dôležité poznať, že tieto vlny života tú nie sú proti nám, ale pre nás. Keď to pochopíme, budeme môcť uchopiť kormidlo a korigovať smer. Takto nás tie vlny nezmetú v trosky, ale budeme schopní udávať smer a odplávať do bezpečia pred hroziacimi tsunami, ktoré by nás mohli postretnúť. Inými slovami, je dôležité pochopiť, že nič sa nedeje náhodou. Všetko sa deje pre niečo a každá udalosť, ktorá sa nám môže zdať ako nespravodlivosť má príčinu v tomto, alebo minulých životoch, kedy sme začali pliesť nitky takejto karmy. Čo sme kedysi zasiali, sa nám vrátilo presne takou formou a silou podľa toho, či sme na to dali podnet myšlienkou, citom alebo skutkom a ako intenzívne sme to živili a posilňovali.

Lenže karma nie je trest, je to spravodlivosť. Je to jednoducho spätný účinok. Či si to človek uvedomuje, alebo nie, každou myšlienkou, každým činom, každým pohybom našej duše si pletieme nitky karmy a tým si tvoríme svoj osud. Raz nadíde čas, kedy sa všetko to čo sme vyslali, vráti k východiskovému bodu, teda sa k nám tieto nitky vrátia v spätnom účinku, čomu hovoríme karma. To či to bude pozitívna alebo negatívna, závisí len od toho, čo sme v minulosti zasiali. Niekto môže vnímať svoju životnú situáciu ako pokarhanie, lenže je to len spravodlivosť. Je to šanca k tomu, aby sme sa očistili a pomohlo nám to niečo pochopiť. Je to skúška. A skúška sa bude opakovať dovtedy, kým ju nezvládneme. Táto skúška býva väčšinou bolestivá. Prečo je to tak?

Žiaľ, človek sa väčšinou dokáže zmeniť len pod ťarchou negatívnych udalostí v jeho živote. Potrebuje impulz, aby si niečo uvedomil, prehodnotil a zmenil sa. Bolesť tvorí, formuje nás, obrusuje postupne ako diamant. Núti nás sa jej tlaku poddať, alebo ju premôcť a byť silnejší. Je to súčasť života. Preto je dôležité najskôr pochopiť, čomu nás má situácia naučiť a začať konať dobro. Tým výrazne znížime zlé účinky karmy, pretože už neživíme tieto zlé nitky. Je možné, že už to staré, čo by nás inak muselo tvrdo zasiahnuť ani nepocítime. Všetko to závisí na nás a našom vnútornom stave.

Každý zažíva svoje sračky a každý ich zažíva svojim vlastným spôsobom. Preto je hlúposť porovnávať sa s niekým iným. Každý sa nachádzame na inom stupni vývoja a musíme sa očistiť z odlišných vecí. Preto nie je nespravodlivosť ani to do akých pomerov sa narodíme. Sme tkáči svojho osudu, len to nevidíme. Ani nemôžeme, inak by sme sa vôbec v živote nesnažili. Dostávame „pásku na oči“, aby sme si nepamätali minulé bytia. Ako by vás zaujímal napínavý film, keby ste vedeli ako skončí? Upadli by ste do nudy a nesnažili by ste sa. Ale takto je to živé.

Pochopme tieto vesmírne zákonitosti a konajme dobro myšlienkami, citom a konaním. Týmto budeme tvoriť krajšiu budúcnosť nie len pre nás, ale aj celému ľudstvu, pretože tak ako to funguje u nás, ten istý princíp platí aj vo väčšom merítku. V dnešnej vyhrotenej dobe je to obzvlášť dôležité, pretože účinky karmy sa prejavujú v zrýchlenom účinku.

Slobodná vôľa

Pýtate sa, ako sa môže Boh pozerať na všetko to zlo čo sa deje na Zemi? Ako mohol dovoliť všetky tie vojny a milión ďalších špinavostí, o ktorých ani nevieme? Odpoveď je jednoduchá: Boh za to nemôže, to my. Človeku bola daná možnosť slobodnej voľby. Máme možnosť vybrať si to dobré, ale aj to zlé a tým si tvoríme svoj vlastný osud, ale aj osud celého ľudstva. Tým, že sme ako ľudstvo zabudli na všetky duchovné hodnoty a miesto duchovného vzostupu sa obrátili k uctievaniu len hmotnej stránky a všetkých nízkych hodnôt, sme si vytvorili presne takú budúcnosť akú sme si zaslúžili. Božie zákony pracujú presne a precízne a teda všetko, čo vyšleme do éteru, sa nám v spravodlivom účinku a sile vráti naspäť. Všetko zlo na Zemi sme si zavinili sami, Boh s tým nemá nič spoločné. Nejde len o to zlo, ktoré vidíme, drvivá väčšina ľudí nemá predstavu koľko zla sa ešte skrýva pod povrchom. Nevedia ako veľmi sú temné sily zažraté do základov Zeme a ako nás z úzadia ovládajú. A to sa mohlo udiať len preto, že sme to my ľudia dovolili. Odvrátili sme sa od Boha, od všetkého čistého a ušľachtilého. Hlavná príčina je v tom, že sme celý svoj život podriadili rozumu, teda hmote. Miesto toho, aby tón udávala duša a rozum bol len pomocník, prebral absolútnu kontrolu nad celým ľudstvom. A práve cez rozum, cez to hmotné nás môžu ovládať temné sily; a presne to sa stalo. To je dôvod všetkých nešťastí, otvorili sme dokorán dvierka temným silám. Človeka čistého ducha tieto sily nemôžu ovládať, pretože človeka, čo je dostatočne vysoko nemôže ovládať niečo, čo je príliš nízko. Prosto nedočiahne.

Ale prečo to Boh dovolí? Pretože nás ľudí musel nechať žať naše vlastné plody, aby sme sa spamätali. Zem je naša škola. Každý sme sa tu inkarnovali preto, aby sme sa duchovne rozvíjali a očistili svoje rúcho od všetkého, čo nás ešte ťaží. Ako by ste dieťa naučili niečo o živote, keby ste mu neustále uľahčovali cestu, aby sa nemuselo namáhať a všetko by ste robili zaň, aj keď si to nezaslúži a len preto, že ho máte radi? To nie je pravá láska, to je láska zmäkčilá a Boh nie je zmäkčilý, je láskavý a spravodlivý zároveň. Votkal do tohto stvorenia spravodlivé zákony, ale to ako sme s nimi naložili, je len naša vina.

Našťastie doba dozrela do takého bodu, kedy Boh hovorí dosť! Už nám nebude dovolené viac ničiť a škodiť tomuto stvoreniu. Kto je vnímavý mohol spozorovať, že prebieha veľké čistenie. Čoskoro bude vyhubené všetko nečisté a škodlivé. Je to Boží súd a prežije v ňom len to, čo sa zachvieva vo svetle. A po tomto čistení príde zasľúbená prorokovaná doba, kde naša slobodná vôľa bude nútená podrobiť sa Božej vôli. Vek svetla!

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete