Rekapitulácia, bilancia Pokúsme sa o to, aby sa naše najbližšie dni niesli v predstave, že mi zostáva práve jeden mesiac života. Nech nás to núti zamyslieť sa nad tým: Aký život žijem? Som šťastný/á? Čo mi chýba? Čo chcem? Po čom túžim? Čo ma trápi? S kým mám nevyriešené vzťahy a je potrebné ich uzavrieť? (kvôli pokoju mojej duše), Čo som mohol/mohla a ešte môžem urobiť inak? Prečo nebežím za svojimi snami? Prestaňme stále veci odsúvať a hlavne tie svoje vnútorné na druhú koľaj. Začnime konečne počúvať našu dušu (ona kričí ) a konajme. To, ako myslíme, nám vlastne bráni prežívať normálnu, obyčajnú radosť (a pritom tak vzácnu).Často krát veci, ľudí, deti, sny odsúvame lebo ….. , teraz nie to zajtra, to potom…., poprípade očakávame, že niekto iný nech urobí za mňa to, či ono, ja to nedokážem…, mne sa nechce…, ja nie som v tom dobrý/á…, oni/on by to mali/mal urobiť, sú mi to dlžní/ je mi to dlžný…., a tak neustále čakáme a čakáme a sme nešťastní, lebo sa nič nedeje tak ako sme očakávali… Takže, prestávame čakať i očakávať, svoj život máme vo svojich rukách a všetko môžeme začať meniť hneď teraz. Nesťažujme sa konajme! (Nezabudnime, máme len jeden mesiac 🙂 ?.) :-)) Krásny činorodý deň s novým odhodlaním 🙂. (Tvoríme si budúcnosť:-))
Mnoho ľudí sa začína prebúdzať a uvedomovať si, že im v živote niečo chýba a hľadajú duchovné naplnenie svojho života. S týmto duchovným naplnením súvisí hľadanie pravdy, pretože práve cez ňu sa človek stáva preduchovnenou bytosťou. Ide o hľadanie toho správneho vo veciach. Či už ide o hľadanie odpoveď na vnútorné otázky, hľadanie Boha, návod na šťastný život, hľadanie svojej vnútornej hodnoty alebo snaha odhaliť vo veciach to správne, hľadanie zmyslu života.. To všetko súvisí s duchovným naplnením každej duše. Čoraz viac ľudí to cíti a preto mnoho z nás hľadá. Hľadáme to v knihách, na stránkach, hľadáme to v druhých ľuďoch. Pátrame po tej skutočnej pravde, hľadáme odpovede na vnútorné otázky vo svete okolo nás. Načrtnime si teda v tomto texte ako také hľadanie duchovného naplnenia vyzerá.
Mali by sme si uvedomiť, že pokiaľ hľadám niečo duchovné, dá sa to nájsť a prijať len našou duchovnou podstatou, teda dušou. V duchovných otázkach jestvuje len jedná jediná pravda, ktorá vedie k slobode ľudskej duše a jej stúpaniu. Božie zákony sa prelínajú celým stvorením a našou úlohou je ich spoznávať a učiť sa žiť podľa nich. Každý z nás má možnosť čerpať z nekonečnej múdrosti votkanej do stvorenia, každý z nás má v sebe vedenie, každý z nás sa môže stať studnicou poznania. Len treba skúmať vo vlastnej duši, nie hlave.
Skutočné hľadanie pravdy vedie zvnútra cez nás samých. To však neznamená, že by sme mali prestať hľadať vonku a uzatvárať sa pred svetom! Okolitý svet nám práve dodáva potrebné impulzy k uvedomeniu. Ťažko predsa zistím, či mi chutí karamel, keď som ho nikdy neochutnal. Práve tým ochutnávaním života a situácií sa učíme a dokážeme zaujať stanovisko. Dôležité je pri všetkom vážne skúmať, či to čo posudzujem je ten správny smer. Musíme všetko posudzovať naším vnútorným kompasom. Každý z nás ho má, len ho musíme oprášiť.
Ako má teda vyzerať tá správna cesta?
Prvým krokom je oslobodenie sa od všetkého naučeného. V dnešnej dobe je drvivá väčšina názorov a duchovných ciest z väčšej či menšej časti pokrivených. Mali by sme sa snažiť odhaliť to čo je správne a to si osvojiť a to čo je nesprávne zavrhnúť. Dôvodom prečo je dnes každá pravda pošpinená je jednoducho vytrvalá snaha temnoty ju zneškodniť. Vždy to tak bolo a ľudia sa vždy nechali ochotne zlákať a obalamutiť. Dôvodom je práve slabé duchovné napojenie, teda silná nadvláda rozumu nad dušou, z čoho zákonite mohli vzniknúť všetky omyly či už zámerne alebo nevedomky.
Preto na to myslime a s týmto uvedomením budeme ostražití voči nástrahám tohto sveta a názorom ľudí. Hľadajme vonku, posudzujme vnútri. Bolo by predsa hlúpe zavrhnúť tento text preto, že sused Juro si o tom myslí, že sú to blbosti. V tomto sme iba my sami. Našou úlohou je hľadať vo veciach to pravdivé a odhaliť to, čo sa ako pravda iba tvári. Musíme rozlišovať medzi peknými slovami a ich skutočnou duchovnou hodnotou. Paradoxne to pekné dnes smrdí najviac, na to pamätajme! Musíme sa snažiť prísne posudzovať veci a rozviť svoju intuíciu. Rozum dokáže posúdiť, či sa mu niečo páči alebo nie, ale nevie to rozložiť na drobné a prísť všetkému na jadro veci. To dokáže iba naša intuícia. Čím viac sa budeme usilovať načúvať svojmu vnútru, tým ľahšia bude naša cesta k správnemu poznaniu. Dnešná doba nás práve čoraz viac burcuje k tomu, aby sme sa učili oddeliť zrno od pliev.
Pravdu nájdem iba aktívnym skúmaním a posudzovaním. Iba tomu kto vážne hľadá sa otvoria tajomstvá života. Správne poznanie za nami samo nepríde a v dnešnej dobe zarastenej názorovými hadmi sa musíme sami tvrdošijne presekať k pravde. Iba ten kto sa snaží, je hoden nakoniec dôjsť do vytúženého cieľa. Ťažko niečo duchovne nadobudnem pasívnym čítaním knihy bez môjho aktívneho zapojenia. S tým tiež súvisí ďalší neoddeliteľný krok na ceste k poznaniu a to žiť podľa naučeného. Darmo budeme o niečom iba čítať alebo hovoriť, pokiaľ podľa toho skutočne nežijeme. Nestačí vedieť, je potrebné to aplikovať. Len vtedy, keď niečo v sebe vnútorne prežijem, sa mi to stáva mojim duševným vlastníctvom a len vtedy to má silu priniesť skutočnú zmenu a povznesenie. V opačnom prípade je to iba prchavá informácia, ktorá sa ľahko rozpustí pri prvom rozptýlení. Pokiaľ chcem určitú informáciu/vlastnosť preniesť do môjho života, musím si to v sebe vnútorne ujasniť ako to správne a nechať v sebe rozkvitnúť toto semienko poznania. Musí to byť zakorenené v našom vnútri, pretože iba vtedy to má silu pozdvihnúť nás bytostne. V dnešnej dobe sme súdení Božou rukou a nie sme súdení podľa toho čo vieme alebo čo hovoríme, ale akí sme, koľko správneho sme v sebe nechali rozkvitnúť a stalo sa to tak našim duševným vlastníctvom.
Správna cesta duchovného naplnenia vyzerá tak, že odpoveď na duchovné otázky a vôbec tajomstvo a ten správny spôsob bytia nájdem tak, že to budem skúmať v sebe. Neuťahujem sa pred okolitým svetom, ale práve naopak som mu otvorený a vnímam, čo ma chce naučiť. Všetky vonkajšie impulzy však musím spracovať vo svojom vnútri a na každý takýto impulz si dôkladne posvietiť. Neznamená to dôkladne sa v tom vŕtať, pretože vtedy už nastupuje na rad rozum, ale musíme skúmať, aký je náš vnútorný pocit z konkétnej udalosti/informácie/človeka. To čo je správne, to ako sa správne zachovať a postaviť sa k udalostiam v živote, to ako sa správať k tomu či onému človeku, to ako správne žiť a preduchovniť svoj život.. To všetko máme v sebe. To je zlato, ktoré musíme vyryžovať a nevedie k tomu žiadna skratka. Musíme si to krvopotne skladať po malých dielikoch rozmiestnených po celom toku rieky života. Možno sa ten ďalší dielik nachádza práve v tej knihe a možno v náročnej životnej situácií a podobne. Dôležité je byť vnímavý a učiť sa oddeliť zlato od štrku. Z týchto kúskov si následne ozdobíme náš kompas, ktorý nám bude jasne svietiť na našej ceste životom.
Počas svojho života som si kládla otázky typu: „Čo sa deje s dušou po smrti?“, „Aký zmysel má život?“, „Čo je moja úloha?“, „Ako môžem viac porozumieť tomuto svetu, životu?“, „Položila by som za vieru i svoj život? Bola som taká zvedavá, že všetky odpovede dnes mám 🙂 (Som za to, tam hore vďačná 🙂 ). Účelom pozemského života je pre mňa možnosť radostného duchovného poznávania a dozrievania (samozrejme, bez uznania a poznania Stvoriteľa a Stvorenia, tým pádom i pokory 🙂 to asi ťažko pôjde 🙂 ). Keď sa začneme duchovne hýbať, všetko je iné – akoby sa nám rozjasnilo. Postupom času, chtiac – nechtiac by sme si mali priznať, že naša viera nebola vierou, ale len niečím naučeným, čo sa stalo zvykom. V podstate nie je od nás požadované nič (stále sa opakuje – len ľutujte a všetko vám bude odpustené) Boh je milosrdný, Boh je Láska – tieto slová sa však mylne vysvetľujú, že je všetko odpúšťajúci a my nemusíme robiť nič, len sa pomodlíme, poprípade vyspovedáme a všetko je v poriadku. Áno, Boh je Láska i odpúšťajúci, On nesúdi, súdime sa sami na Jeho zákonoch, ktoré tu vložil a už do nich nevstupuje – „Ako si ustelieš tak budeš spať, ako si si zasial, tak budeš žať“ 🙂 Sme tak trochu „leniví“ (duchovne) – radšej sa držíme starých zvykov. Ale pamätajme! Zvyk nie je presvedčenie! Zvyk nie je viera! Ak sa v našom živote objaví nepokoj (a nie je k nemu racionálny dôvod), je to znamenie, že duch sa chce prebudiť. Prestáva mu stačiť to čo má, chce viac, spočiatku ani nevie čo – je len nespokojný (v podstate po hmotnej stránke má všetko, no napriek tomu ten nepokoj. Práve vtedy začnime sa pýtať, ľadať a pátrať. Istota presvedčenia a živej viery príde iba vážnym a poctivým skúmaním každodenného života a s tým súvisí skutočné prežívanie v duchu. Staré vedomosti a skúsenosti nemáme zahadzovať, ale na pevnom starom základe stavať všetko nové. Zákon pohybu požaduje pokrok vo vývoji nášho ducha – rozšírenie vedenia o stvorení , pretože duchovné vedomosti sú vlastním obsahom nášho života. Buďme teda zvedaví, skúmajme, pátrajme, pýtajme sa, hľadajme odpovede. Nie nadarmo bolo povedané „buďte ako deti“. Okrem toho, že sa im máme podobať v ich prostej jednoduchosti, hravosti, bezstarostnosti, zvedavosti, priamosti a úprimnosti, nezabudnime byť vnímaví a počúvať čo vravia , kedy to vravia (v akých situáciách). Čítajme medzi riadkami – uvidíte, aká múdrosť sa v nich skrýva . Nezabudnime, len „poznaním“ – záujmom o duchovné veci a deje (čítaním), ale súčasne ich overovaním v praxi (pozorovaním vlastného života a udolostí) sa VIERA stáva PRESVEDČENÍM (nie je to dar, je to práca na sebe 🙂 ) Namiesto zvyku sa viera stáva živou. Krásny živý „veriaci“ deň bez zvykov 🙂
Od stvorenia sveta a človeka bola človeku darovaná slobodná vôľa. Darovaná preto, pretože ostatné bytosti pôsobia v stvorení dobrovoľne podriadené vôli Božej. Jedine človeku bola darovaná možnosť voľby v jeho pôsobení na zemi, bola mu daná možnosť využívať prúdenie síl k dobrému, alebo k zlému. Človek však podľahol pokušeniam diabla a temna, vybral si rozum, zatlačil v sebe to duchovné vedenie, ktoré mu malo byť hlavným ukazovateľom v jeho konaní. Rozum mal byť iba podporným prostriedkom ducha človeka pri tvorbe pozemského raja, pri zušľachťovaní hmotného okolia. Toto pošmyknutie a následný pád ľudstva je nevídanou udalosťou, zavinenou jedine lenivosťou ľudských duchov. Z obrovskej lásky Božej sa ľudstvu dostalo odpustenia a nespočetné množstvo šancí na obrat. Boli k tomu poskytnuté mnohé pomoci vo vteleniach duchovne vysoko stojacich akými boli Mojžiš, Mohamed, Budha, Krišna, Ján, Ježiš, Abdrushin. Napriek tomu ľudstvo neuspelo, ba zaťažilo si svoju karmu ešte viac.
Preukazuje sa to aj v dnešnej dobe a vo veľkom hlavne v neschopnosti ľudstva uvedomiť si tiahu a dosah svojho konania a odmietaní prevzatia zodpovednosti. Vždy sa to ukazuje pri diskusiách o súčasnom dianí, kde sa objavujú komentáre typu „to oni sú na vine, to oni sú tí zlí.“ Kto sú to tí oni? Za všetko môže vždy niekto iný. Nepopieram, je skutočne tragické a odporné, akí ľudia sú pri moci. AVŠAK je to tak len preto, lebo každý národ stojí na inej duchovnej úrovni a podľa toho sa aj odráža to, kto mu vládne. Preto pozorujte kam sme až padli, keďže nám vládnu takí, doslova, tupci.
Ľudia, či si to už uvedomujú alebo nie, sa často ocitajú v sladkom opojení ničnerobenia. Toto platí hlavne pre tých, ktorí sa považujú za znalých Pravdy, ale poznajú ju iba povrchne, alebo čiastočne. Radím sem aj takých, ktorí sa síce vyhlasujú za veriacich, ale ich poznanie je iba zmes naučených dogiem a zvyk, ktorý ich pomaly ukolísava v pohodlnosti rovno smerom k duchovnej smrti. Takíto žijú povrchný a plytký život, skrývajú sa za pekné slová a za oponou vedú úplne iný život plný konzumu a náplastí na ich nedostatky, s ktorými sa ešte nedokázali, alebo nechceli vyrovnať. Keby sa totiž začali duchovne hýbať, vytrhlo by ich to zo spánku a museli by si sami uvedomiť ako prispievajú k rozkladu spoločnosti a stavu, v ktorom sa celý svet teraz nachádza!
Zamyslite sa ako sa naozaj dnešní „veriaci“ správajú k svojim blížnym, či naozaj žijú ten život, ktorý prezentujú verejne. Práve táto faloš a pokrytectvo, viera bez skutočného poznania a bez akejkoľvek iskry života sú dôvodmi, prečo sa temno a zloba tak hlboko zakorenili do spoločnosti. Každý jeden je zodpovedný za to, či sa spoločnosť obráti nahor, alebo klesne do prachu. Takže nie Matovič, nie Čaputová, nie Gates a nie niekto iný. To všetko sú len odrazy toho, čo ľudská slobodná vôľa vo svojom omyle po tísice rokov tvorila a budovala. Sme to len my sami, kto má všetku moc v rukách. Používajme to, čo nám bolo dané a konajme, kým sa ešte naskytuje príležitosť! Žime a buďme živí vo viere. Všetko lenivé a mŕtve bude musieť zaniknúť.
Preto Veľká Očista, preto Súd. Možno nie každý rozumie, alebo akceptuje túto udalosť, ale je úplne zrejmé a hlavne z pôsobenia prírodných dejov, že sa blíži bod obratu. Sme upozorňovaní, aby sme sa snažili rásť, očistiť sa, rozvíjať sa. Varovania sú na každom rohu, ak ich len chceme vidieť. Ľudia netušia, že všetky tieto varovania sú vlastne milosť, dar, ktorý nám je dávaný z lásky k nám. Je nám dávaná šanca k tomu, aby sme sa prebudili, aby sme precitli z toho hlbokého spánku, v ktorom sme sa na tisícročia ocitli. Pohár trpezlivosti už pretiekol.
Stvorenie už nie je tým, čím bývalo, keď bolo na počiatku darované ľuďom k užívaniu. Zídením z cesty ľudia dopustili toľko zla a bolesti, je čas na prevzatie zodpovednosti. Veď celé ľudstvo vzniklo a existuje iba z vôle a milosti Božej. Ľudstvo malo byť pomáhajúcim a tvoriacim prvkom vo Stvorení, stalo sa ale presným opakom. Namýšľa si, že dokáže konať a tvoriť lepšie ako dokonalé zákony fungujúce v prírode ďaleko predtým ako sa na zemi objavili prví ľudia. Svojou domýšľavosťou, nasledovaním a posilňovaním rozumu a duchovnou lenivosťou priviedli zem do úpadku a potemnenia. Kedysi žiarivý klenot – Zem – začala byť pretkávaná temnými vláknami.
Predstavte si, že sa staráte o dieťa, ktorému poskytujete domov, lásku, jedlo a vodu, čerstvý vzduch a vôbec všetko, čo potrebuje k životu. Pomáhate mu ako len viete, dávate mu šancu učiť sa, rozvíjať sa, stať sa tým, čo si samo zvolí. Lenže to dieťa vás nerešpektuje, neposlúcha, ničí váš príbytok, neďakuje vám, všetko si berie bez rozmyslu a berie to ako samozrejmosť. Dokonca má tú drzosť, aby vás obvinilo zo všetkého zlého, čo si samo spôsobí. My sme to dieťa. My sme ten hosť, ktorý sa nevie zmestiť do vlastnej kože a sme tolerovaní, napriek všetkému temnu, ktoré páchame. Dokedy by to takto malo trvať? Muselo by dôjsť k sebazničeniu. Tak ako aj vy by ste zrejme stratili trpezlivosť už po prvých pár výstrelkoch, rovnako je to aj s nami. Teraz je ten čas, kedy si musíme uvedomiť kam sa zaradíme. Pretože už nie je čas váhať. Sila, ktorou blížiace sa Svetlo pôsobí, vyženie všetko temné a všetko, čo sa nezachvieva v Božej vôli. Rozvíjajme sa duchovne, spoznávajme fungovanie Božích zákonov. To nás zušľachtí a to nielen vnútorne, ale aj navonok. Buďme piliermi radosti a svetla. Staňme sa klenotmi, žiariacimi do diaľky. Tvorme svet svojimi čistými, vysokými, harmonickými myšlienkami a konaním v súlade so zákonmi. Pozdvihujme sa nahor a tak pozdvihnime aj tých, ktorí sa rovnako snažia, ale chýba im pomocná ruka.
VEĽMI často sa vynára otázka, či sa človek má zbavovať pozemských majetkov, alebo o ne nedbať, keď sa usiluje o duchovný prospech. Bolo by pochabé hlásať takú zásadu! Ak sa povie, že človek nesmie lipnúť na pozemských majetkoch, ak usiluje o kráľovstvo nebeské, to neznamená, že má pozemský majetok rozdať alebo zahodiť a žiť v chudobe. Človek môže a má radostne užívať to, čo mu Boh svojím stvorením učinil prístupným. Že sa človek „nesmie upriamiť“ na pozemský majetok, znamená toľko, že sa nemá dať strhnúť tak ďaleko, aby hromadenie majetku považoval za najvyšší cieľ svojho života, aby sa teda „neupriamil“ prevažne na túto jedinú myšlienku. Také stanovisko muselo by ho samozrejme odvádzať od vyšších cieľov. Už by na to nemal čas a všetkými vláknami svojho bytia by skutočne lipol na tomto jedinom cieli ako získavať pozemské statky. Nech už by to bolo kvôli samotnému majetku alebo kvôli pôžitkom, ktoré majetok umožňuje, alebo pre iné účely, to je jedno, výsledok by bol v podstate ten istý. Človek lipne a pripúta sa tak na čisto pozemské, čím stráca pohľad nahor a nemôže stúpať. Táto falošná mienka, že pozemský majetok sa nezlučuje so snahou o duchovný vzostup, spôsobilo u väčšiny ľudí aj ten nezmyselný názor, že všetky duchovné snaženia, nesmú mať nič spoločné s pozemským majetkom, ak sa majú brať vážne. Akú škodu si tým ľudstvo zavinilo, to si napodiv nikdy neuvedomilo. Ľudia si tak znehodnocujú duchovné dary, teda tie najvyššie, ktorých sa im môže dostať; lebo týmto zvláštnym postojom boli všetky duchovné snahy odkázané na obete a dary ako žobráci, takže sa aj do vzťahov k duchovným veciam votrelo nepozorovane to isté stanovisko, ako voči žobrákom. Preto tieto nemohli získať tú vážnosť, ktorá im predovšetkým patrí. Z rovnakého dôvodu museli tieto snahy už od začiatku niesť v sebe zárodok smrti, pretože nikdy nemohli stáť pevne na vlastných nohách, ale boli závislé vždy od dobrej vôle ľudí. Práve preto, aby vážne usilujúci chránil a uchovával pred ľudstvom to, čo mu je najposvätnejšie, duchovné, nesmie pohŕdať pozemským majetkom! V hrubohmotnom svete mu teraz musia slúžiť hlavne ako štít, aby mohol rovnaké odrážať rovnakým. Vyvolalo by to nezdravý stav, keby tí, ktorí sa usilujú duchovne nahor, chceli v dobe materialistov opovrhovať najmocnejšou zbraňou bezohľadných protivníkov! Bola by to ľahkomyseľnosť, ktorá by sa mohla ťažko vypomstiť. Preto vy, opravdivo veriaci, nepohŕdajte pozemským majetkom, lebo mohol byť vytvorený len vôľou Boha, ktorého sa snažíte uctievať! Nedajte sa uspať pohodlím, ktoré môže priniesť so sebou vlastníctvo pozemského majetku, ale užívajte ho zdravo. Podobne je to so zvláštnymi darmi takých síl, ktoré liečia rôzne choroby, alebo s podobnými schopnosťami, prinášajúcimi bohaté požehnanie. Veľmi naivne, alebo správnejšie povedané, celkom bezočivo sa ľudia domnievajú, že im tieto schopnosti majú byť dané k dispozícii zdarma, pretože vraj tieto im boli udelené z duchovna len ako zvláštny dar, aby sa využívali. Ide to dokonca tak ďaleko, že niektorí ľudia očakávajú ešte zvláštny prejav vďaky za to, že v najväčšej tiesni sa „uponížili“ vyhľadať pomoc tohto druhu. Takýmto ľuďom musí byť odoprená každá pomoc, i keby to bolo to jediné, čo ich má zachrániť! Takto obdarení ľudia by sa mali naučiť predovšetkým vyššie oceňovať zverený im dar Boží, aby sa neustále nehádzali perly sviniam. K poskytnutiu opravdivej pomoci potrebujú ďaleko viac telesnej i jemnohmotnej sily, ako aj času, než právnik k svojej najlepšej obhajovacej reči, či lekár pri mnohých návštevách chorých, alebo maliar k namaľovaniu obrazu. Žiadnemu človeku by nikdy nenapadlo, aby od právnika, lekára, či maliara požadoval bezplatnú činnosť; a predsa dobrá chápavosť, ako aj každé iné nadanie nie je ničím iným, než „darom Božím“. Odhoďte konečne tento žobrácky šat a ukážte sa v rúchu, ktoré vám patrí! „
