Ako človek nadobúda poznanie?

Ako človek nadobúda poznanie?

Ako sa človek stáva tým čím je? Čo ho formuje? Odkiaľ čerpá poznanie?
Je to vekom? Je to inteligenciou? Je to genetikou?

Na začiatok je potrebné zodpovedať otázku, čo je to poznanie?

Poznanie a vedomosti sú dve rozdielne veci. Vedomosti sú niečo naučené, niečo umelé, niečo čo slúži na uľahčenie života, vykonávanie práce a častokrát neslúžia vôbec na nič. Vedomosti sú prosto informácie. Je to niečo umelé a s obmedzenou dobou prežitia. Pokiaľ konkrétne vedomosti nepotrebujeme, časom ich zabudneme. Vedomosti sídlia v mozgu, sú to veci čisto logického charakteru.

Poznanie je naopak niečo trvácne, niečo živé, niečo hlbšie. Je to niečo, čo formuje človeka a čo mu prináša múdrosť bytia. Poznanie robí človeka plnohodnotnou ľudskou bytosťou. Keď dáme nabok prácu, každodenné starosti, rodinu.. zostane nám ľudská bytosť, ktorá má určité poznanie, podľa ktorého žije, podľa ktorého vníma svet a seba. Poznanie, na rozdiel od vedomosti, sídli v duši. To, že má človek vysoké IQ neznamená, že má aj poznanie a že je to uvedomelá ľudská bytosť plná skutočne podstatnej múdrosti.
V skutku to býva práve naopak. Ľudia čo nevedia nič, si myslia, že vedia všetko a ten, ktorý má skutočné poznanie si je naopak vedomý, že nevie ani zďaleka všetko, že hľadanie skutočného poznania nemá konca. Najväčší vzdelanci sú častokrát tí najhlúpejší, pretože celé svoje bytie upriamujú len sa suché vedomosti, stavajú svoj život na logike a tým sa ochudobňujú o zmysluplný duchaplný život, ktorý sme tu všetci prišli žiť. Myslia si ako zjedli múdrosť sveta a pritom sa okolo pravého poznania ani nemihli. Práve v jednostrannom pestovaní ľudského rozumu spočíva náš úpadok ako ľudstva. My ľudia sme duchovné bytosti a na Zem sme prišli preto, aby sme svoju duchovnú stránku rozvíjali a stali sa tak seba-uvedomelými ľudskými bytosťami, no miesto toho sme vykročili úplne opačnou cestou a nastolili sme vládu rozumu. Niektorí ľudia sú naozaj len vyspelejším druhom opíc, pretože nechali úplne zakrpatieť svoj duchovný aparát, bez ktorého nie sme pravou ľudskou bytosťou. Pokiaľ sme tvrdý materialisti, teda uctievame len hmotu okolo seba, neveríme v nič duchovné a nerozvíjame to v sebe, sme síce inteligentným človekom, ale nie sme ušľachtilou a plnohodnotnou ľudskou bytosťou.

Je dôležité čomu človek verí? Je dôležité mať to správne poznanie?

Nič by pre ľudského ducha nemalo byť dôležitejšie, ako hľadanie samého seba a skúmania stvorenia, v ktorom žije. Veď preto sme všetci prišli na túto Zem. Popri všetkých nevyhnutnostiach súvisiacich s životom je práve rozvíjanie našej duchovnej stránky to, o čo by sme sa mali najviac usilovať. Každý si túto túžbu nesie so sebou vnútri, no nie každý túto túžbu aj vypočuje.. Poznanie je to, čo robí človeka tým, čím je.

Ako človek získava poznanie?

Poznanie sa získava vnútornými prežitkami hlbokej bolesti, alebo naopak radosti. Poznanie súvisí s vekom len v tom zmysle, že človek, ktorý je dlhšie na Zemi mal viac príležitosti zažiť takéto prežitky a mal viac času skúmať seba a skúmať svet okolo seba. Poznanie sa však samo osebe nezískava vekom. Mladý človek, ktorého duša toho už mnoho zažila má oveľa viac poznania o živote ako starý človek, ktorého život bol monotónny a točil sa len okolo bežných pozemských záležitostí a v podstate v ňom nebolo nič výnimočné, nič hlbšie, nič živé. Vedomosť je mŕtva, je to niečo, čo sa časom stratí, avšak pravé poznanie duše zostáva a je to jediné vlastníctvo človeka, ktoré si so sebou odnáša po pozemskej smrti. Či je to poznanie o sebe, stvorení, Bohu.. Prosto všetko, čo má hlbší duchovný zmysel. Každá hlbšia pohnútka sa zapisuje do duše. Tieto klenoty si nesieme so sebou aj do záhrobia a to je dôvod, prečo niektorí už v mladom veku mali veľké poznanie, pretože toto poznanie totiž získali v minulých životoch. Pri každej inkarnácii síce dostávame duchovnú pásku na oči, vďaka čomu si nepamätáme minulé životy, no toto poznanie sídli hlboko v duši a treba ho len prebudiť. To platí aj pre duchovné zručnosti. Ľudia, ktorí inklinujú k duchovne založeným povolaniam alebo povolaniam, kde je potrebné precítenie ako maliarstvo a podobne, si pravdepodobne tieto vlastnosti rozvinuli už v minulých inkarnáciách.

Pravé poznanie človek nadobúda prežitkami, ktoré v duši zanechajú stopu, teda silné zážitky. Môže to byť radosť, no ide hlavne o bolesť. Nie nadarmo sa hovorí, že čo nás nezabije, to nás posilní, pretože až bolesť príjme človeka si niečo uvedomiť, pochopiť, zmeniť. Ťažké životné situácie a duševné otrasy sú obrovskou príležitosťou k dozrievaniu ducha. Keď je človek bezstarostný a bez problémov, neurobí ani zďaleka taký posun ako človek, ktorý prežíva duševné útrapy a musí vyvíjať všetky svoje sily na zlepšenie svojej situácie. Bolesť je obrovskou studnicou poznania a bolesť je prosto súčasť našich životov. Každého časom postretnú ťažké situácie a každého iným spôsobom a inou intenzitou. To všetko záleží od toho, čo sme si privodili osudovými vláknami, a čo potrebujeme cez túto situáciu pochopiť, zmeniť. Preto sa nikdy nepozerajme na druhých. Každý sme na inom stupni vývoja a každý sa potrebujeme očistiť z niečoho iného. Každý máme prosto svoje vlastné sračky, ktoré si nejakým spôsobom zaslúžime a potrebujeme ich k posunu.

Nepýtajme sa: Prečo ja? Ale miesto toho sa pýtajme: Prečo sa mi to deje? Čomu ma to má naučiť? Ako tomu nabudúce predídem? Kde som pochybil? Každá situácia je samozrejme jedinečná, ale v každej zlej situácii sa pre nás skrýva určité posolstvo. V živote niet náhod, pretože zákony stvorenia pracujú precízne a spravodlivo za každých okolností.

Ale jedna vec je tieto ťažké situácie prežiť a druhá je to, či z toho odnesieme nejaké ponaučenie. Pokiaľ nás to ničomu nenaučilo, tak sa nám nepochopená skúška vracia do života, kým ňou neprejdeme.

Je bolesť v našich životoch nutná, aby sme prišli k poznaniu?

Nie, bolesť by sa za ideálnych podmienok nemusela v našich životoch vôbec objavovať. Všetku bolesť sme si vytvorili len my sami. Keďže sme sa zaplietli do ťažkej karmy a vychodili sme mnoho bludných ciest, tak sa musíme z mnohého očistiť a zmena príde väčšinou až s bolesťou. My ľudia sme duchovné bytosti a máme moc vytvoriť tu dole na Zemi praobraz duchovného raja. Keby sme sa usilovali o pravé poznanie, keby sme skutočne skúmali, čo je pravda a čo lož, aký je zmysel nášho života, čo od nás Boh požaduje, akými ľuďmi máme byť skutočne, všetci by sme žili v radosti, svetle a láske. Nemuseli by sme zažívať bolesť, nebolo by zlo, nebola by šanca, aby mohlo vo svete vzniknúť niečo nečisté. Takú moc máme a taká bola naša úloha! Takáto krásna vízia sa čoskoro uskutoční, avšak predtým si prejdeme mnohými ťažkými situáciami a bude to bolestivé, pretože je na nás príliš veľa nečistého, aby to od nás odpadlo samo v prirodzenosti, prípadne s minimálnou námahou. Cesta ku svetlu, pravde a poznaniu nie je namáhavá, pokiaľ si ju sami namáhavou nespravíme.

Pravé poznanie sa nadobúda tým, že človek skúma seba a svet okolo seba. Ak životom prejdete ako nezúčastnený divák, ničomu sa nenaučíte, nič nenadobudnete. Poznanie má ten, kto sa oň usiluje. Len ten kto úprimne hľadá, to aj nájde.

Poznanie sa získava žitím, nie prežívaním. Jednotvárnym, monotónnym, prázdnym životom človek nič nezíska. Život má byť živý v každom okamihu. Život sa má skutočne prežiť, nie len prežívať. Len to skutočne vnútorné prežité je človeku to vlastné! Len vtedy to je skutočné poznanie a len vtedy sa to stáva vlastníctvom človeka! Môžete čítať tie najkrajšie duchovné texty, ak to však pri čítaní textu neprecítite v sebe, nič v tom nenájdete a nič tým nezískate. Časom to prosto vyprchá. Musí to byť vnútorne prežité. Musíte ten poklad nájsť sami v sebe, pretože poznanie je živá forma, pretože pravda je živá! Pravda nie je o prázdnych slovách, ale čo sa skutočne zachvieva v pravde, v tých slovách je aj život!

Ako človek rozlíši čo je správne, ako spozná čo sa mu konkrétna situácia snaží naznačiť, ako nájde pravé poznanie?

Cez svojho ducha, cez vnútorné vyciťovanie, ktorým sme boli všetci ľudia vyzbrojení, aby sme sa v tomto živote nestratili, ale naopak vždy vedeli správnu cestu. Žiaľ sme túto schopnosť nechali zapadnúť prachom, a preto nevieme rozlíšiť, čo je správne a preto sa snažíme riadiť iba výhradne rozumom.

Ako sa spojím zo svojou dušou?

Na to nejestvuje konkrétny návod, pretože tie jestvujú len na niečo pozemské, na niečo duchovné sa nevzťahuje žiadny návod. V tomto je smerodajné jedine naše chcenie. Tak ako svojim chcením určujeme svoj osud, tak rovnako to, čo chceme si pritiahneme do života.

Kto nájde pravdu?

No predsa ten, ktorý ju hľadá. Nič hodnotné nám do náručia samo nespadne. Len ten, ktorý vo svojej duši prechováva hlad po chlebe poznania a úprimne pátra, len tomu sa nakoniec dostane poznania, pretože Boh to od nás vyžaduje. Preto sme prišli na túto Zem. Aby sme našli seba, svoj zmysel, aby sme našli pravdu..

Ako nájdem pravdu?

Ako nájdem pravdu?

Chcem v živote nájsť pravdu v dôležitých životných otázkach a žiť ňou. Chcem sa riadiť tým, čo je správne a byť schopný odsúdiť to, čo je nesprávne, ale ako viem, čo je správne a čo je pravda? V dnešnom svete rozhádzaných hodnôt a rozpoluplných názorov je napohľad ťažké vyznať sa v tom čo je správne.

Každý má svoj súbor právd, podľa ktorých žije a ktorými sa riadi. Veď predsa nie sme stroje, každý sme iný a jedinečný, každý má iný smer. Pre mňa je moja pravá ruka napravo, ale pre toho čo stojí oproti mne je naľavo. Posudzujeme život cez našu perspektívu, naše pozorovanie okolitého sveta, naše skúsenosti. Takže by sa dalo povedať, že v bežných veciach je pravda subjektívna. Každý vnímame veci svojim spôsobom a týmto spôsobom sa nám aj dejú. Na čo upriamujeme pozornosť to posilňujeme a to si priťahujeme do života. Preto, keď niečomu veríme, nie je ťažké na to mať dôkazy. Pritiahneme si ich. Ale čo sa týka dôležitých životných, duchovných otázok je pravda jedna a nemenná.

Samozrejme na otázku či je lepšia vanilková, alebo čokoládová zmrzlina odpovieme rôzne, no v otázkach základných hodnôt, v otázkach duchovna, v otázkach Boha a stvorenia je pravda jasne daná a kto sa na ňu napojí, vníma čo je skutočné, čo pravdivé a čo správne. To, že sme si vytvorili viacero matrixov, cez ktoré posudzujeme svet neznamená, že všetky sú pravdivé. Sú to len viaceré pohľady a interpretácie jednej skutočnosti. To, že každý verí niečomu inému neznamená, že každý má aj pravdu. Ale ako sa vyznať vo všetkých tých protichodných názoroch a v tom, čo je pravdivé? Problém je v tom že sme zabudli ako to rozpoznať.


Pýtame sa svojej mysle a nie duše. Skutočná pravda sídli jedine v duši. Každý je obdarený darom vyciťovania toho čo je správne, no málokto si to naozaj uvedomuje a používa to. K otázkam duše sa myseľ nikdy nedopracuje, lebo ich nechápe. Myseľ je len ako taký počítač, je limitovaná vlastnými skúsenosťami, zážitkami, predstavami. Je len malá časť vedomia človeka, je obmedzená hmotným svetom. Preto na duchovné otázky nedokáže odpovedať. Nezatracujem myseľ, len poukazujem na to, že nemá byť na piedestáli. Rozum je dôležitá súčasť nášho pozemského bytia, ale tón a smer má udávať duša. Príliš sme sa naviazali na rozum a zišli sme tým z duchovnej cesty. Rozum sa snaží šprtať sa do vecí, ktorým nerozumie. Neustálym vedeckým bádaním sa snaží dopátrať pravdy, ktorej sa nikdy nedopátra. Tento argumentačný a názorový chaos sme si vytvorili len my sami. Chaos je len v mysli, nie na úrovni duše. A práve tam treba hľadať tie otázky.

V duši, cite, vnútornom hlase. To je to miesto hlboko vnútri, kde pravdu cítime aj bez dôkazov, alebo argumentov (pokiaľ ju vieme rozoznať). Tak by to malo byť a tak to od nás chce Boh. Aby sme sami vyciťovali, čo je správne. Aby sme to aktívne hľadali vnútri, nie to pasívne prijímali zvonku. Veď nakoniec aj preto verím v Boha, že ho cítim, vnímam jeho pôsobenie a pomoc. Neverím preto, že mi bolo povedané, že mám veriť, že som sa o tom niekde dočítal. To je slepá viera. Nikdy nemáme slepo veriť niečomu. Každý v sebe máme kompas na odhalenie toho čo je správne a čo nie. Najväčší problém toho prečo ľudia nepoznajú pravdu je lenivosť uvažovania a hľadania toho správneho. Sme príliš otupení, duchovne leniví. Sme otupení výchovou, spoločnosťou a celkovo touto dobou. Máme rozhádzané hodnoty, stratili sme smer. Bez rozmyslu prijímame informácie ako pravdivé bez toho, aby sme ich skúmali a to len preto, že idú z hlavného prúdu. Pritom to nie je žiadna záruka pravdy a nezaujatosti. V dnešnej dobe to je práve naopak, je to prostriedok na otupievanie más a odvádzania od pravdy. Sú nám ponúkané len podradné informácie a aj to nepravdivé. To, že niečo robí každý neznamená, že je to správne a to, že niečo nerobí nikto neznamená, že je to tak nesprávne. A samozrejme najväčšiu spúšť narobila naša myseľ a upínanie sa len na hmotné, čo zásadne limituje naše poznanie. Uveďme si príklad:

Zoberme si kontroverznú otázku LGBT, že by sme mali uzákoniť manželstvá rovnakých pohlaví a povoliť im adopcie, pretože inak sme považovaní za neprajné ľudské bytosti a mali by sme sa za svoj názor hanbiť niekde v kúte, pretože nie sme „pokrokoví“. Je škoda písať, či je to správne alebo nie, pretože ľudia čistého ducha by mali okamžite cítiť odpor k celej LGBT agende. Cítia to v duši, pretože sú si vedomí správnych hodnôt a správne vyciťujú čo je správne a bohumilé, aj keď možno nevedia vysvetliť prečo. Naopak argument rozumárov je ten, že veď predsa oni chudáčikovia za to nemôžu a mali by sme im teda vyjsť vo všetkom v ústrety, aby sa im lepšie žilo. Aké pekné a milé. Typický príklad obrátenia hodnôt a vydávania sa za dobro. Zlo sa prezlieka za dobro a rozumoví ľudia na to hneď skočia. Pravdou je, že takíto ľudia naozaj za to nemôžu, čo cítia, no sú to výplody ich vlastných chcení v minulých životoch. Muž, ktorý sa nevie ubrániť pocitom k rovnakému pohlaviu je vlastne žena inkarnovaná v mužskom tele. V minulom živote si svojim nesprávnym chcením a správaním sa viac ako muž uplietla také silné nitky karmy, že sa v ďalšom živote ocitla v mužskom tele. A práve v tom poznaní, že je tento muž iný, v tomto prežívaní dôjde k precitnutiu (aspoň by malo). Takže vyčistenie dôjde cez bolesť z toho uvedomenia. Preto uľahčovaním života takýmto ľuďom a správaním sa k nim ako ku svätým, ich brzdíme v duchovnom raste, títo ľudia by duchovne získali viac, keby túto svoju pokrivenú stránku potláčali. Miesto zdanlivého dobra narobíme iba škodu. Ale tak je to zo všetkým v dnešnej dobe. Nie je to pre nich trest, je to plod toho, čo v minulosti zasiali a práve túto situáciu si musia zažiť, pretože to potrebujú k duchovnému uvedomeniu. To je duchovný dej, ktorý za tým stojí. A opäť je ho schopné pochopiť len čistým duchom, nie rozumovým hĺbaním. Ľudia, ktorí vyznávajú správne hodnoty a sú schopní pravdu vyciťovať cítia odpor k celej LGBT agende aj bez toho, aby poznali duchovný dej, ktorý sa za tým odohráva. A tak to má byť.

Pravda vs. lož

Pravda je presne tam, kde nie je na očiach. Keď vám povedia, že je na sever, je presne na juh. Nech sa to už týka čohokoľvek. Vo všetkom sa pred pravdou uteká, miesto toho, aby sa jej šlo naproti. Buď sa lož prezlieka za pravdu, alebo je skutočná pravda pokrivená a pozmenená podľa vlastných potrieb ľudí, ktorým to tak vyhovuje pre ich vlastné účely. Za pravdou netreba ísť ďaleko, ona sa neskrýva, ona prebýva v duši každého človeka. To, či je človek schopný ju spoznať záleží od toho, či ju hľadá vnútri, alebo prijíma externe. Pravda sa nevystavuje na obdiv, nepotrebuje sa vnucovať tak ako lož. Je stála, nemenná, neberie na seba okrášľujúce ozdoby, je holá, čistá. Nepotrebuje na nikoho útočiť, zato lož si do pravdy vždy pichne, keď môže. Lož tá zvádza svojimi kabátmi, hrá sa na niečo iné ako v skutočnosti je, bez pozvania sa vnucuje, je dotieravá. Keby bola taká nahá ako pravda, nikto by si ju nevšimol. Preto na seba berie rôzne podoby. Skrýva sa za dobrý úmysel. Pravda iba je a kto ju nájsť chce, ten ju nájde. Treba si ju skladať po častiach. Neprijímať ju hotovo naservírovanú od druhých. Takto nám je väčšinou ponúkaná z rôznych smerov, lenže to už je dávno precukrená. Pravdu je potrebné cítiť, žiť ju, nie rozumovo hĺbať a porovnávať. Je dobré pozrieť sa na fakty vecne a podľa toho zvážiť svoj postoj, ale čo pri tom cítim? Niekedy nám je predkladaný názor, ktorý môže byť akokoľvek rétorický a pokrokovo podaný, no náš kompas pravdy s tým nesúhlasí, aj keď nepozná fakty. Nie každý sa vie riadiť týmto kompasom. Niekto ho môže mať zapadnutý prachom, a tak neukazuje správny smer. Treba ho len oprášiť a naučiť sa s ním narábať. Na oplátku sa nikdy nestratíme v tomto zmätenom svete. Je potrebná spolupráca rozumu a duše, vtedy všetko dá význam pozemsky aj duchovne a zapadne do seba. Duša dá impulz, myseľ spracuje.

Ako teda nájdem pravdu a zistím, čo je správne?

Vlastným vyciťovaním, uvedomením si, že mocní ľudia, ktorí presadzujú rôzne agendy a názory sa nestarajú o verejné blaho nás všetkých a už určite nie o to, aby sme mali tu správnu mienku o veciach. Nikto nám cestu k poznaniu nevydláždi za nás, každý musí vyvinúť vlastnú silu a chcenie a nakoniec je potrebné sa zbaviť dogmatických názorov, ktoré nám vytvorila naša myseľ. Práve takí, čo si myslia, že zjedli múdrosť sveta v dôležitých otázkach nevedia nič. Čím viac rozum preberá kontrolu, tým viac sa človek vzďaľuje poznaniu a paradoxne si vtedy o to viac myslí, že vie všetko. Človek ktorý skutočne pozná a žije pravdou, sa ňou nebude chvastať a nebude o nej do krvi presviedčať druhých.

Pravá duchovná cesta

Pravá duchovná cesta

Čoraz viac z nás hľadá niečo viac v živote ako doteraz. Uvedomujeme si, že nie sme len rozum a telo. Chápeme, že sme viac a chceme to viac poznať. Hľadáme duchovný vzostup. Lenže aká ja tá správna duchovná cesta? Je to každodenné meditovanie a hľadanie stavu bez myšlienok až kým precitneme do stavu, kde nás nič nerozhádže? Určite nie.

Tieto novodobé duchovné učenia slúžia na odvedenie ľudskej duše od pravej cesty. Ponoriť sa do stavu prázdnoty, odstrihnúť sa od svojich myšlienok. To je nepravá cesta, je to úplná pasivita. Slúži to na odvedenie tých prebudených, ktorí hľadajú duchovný vzostup. Uvedomujú si, ako je kolektívne vedomie nízko a ako sú masy manipulované a toto je pasca pre nich, pretože s takými ľuďmi, čo skočia na takéto duchovné učenia nič necítenia a nič nerozmýšľania sa manipuluje najlepšie.

Človek nemá nič necítiť, alebo potlačovať svoje emócie. Ľudská duša chce byť hravá, živá. Chce cítiť, chce sa prejaviť, chce byť slobodná. Emócie či zlé, alebo dobré sú súčasťou nás a umožňujú nám prejaviť čo cítime a dostať to zo seba. Občas je potrebné prejaviť aj tieto negatívne emócie ak je to potrebné. Ak zažijeme niečo zlé, pociťujeme smútok. Ak nás niekto zradil, pociťujeme krivdu a hnev. A to je normálne. Samozrejme všetko nás môže ovládnuť, preto je hlavný rozdiel či tie emócie pochádzajú len čisto z mysle, alebo nášho cítenia.
V jednom majú tie duchovné učenia pravdu a to v tom, že sme zacyklení v mysli a to nás drží v pasci. Naše ego. Myseľ vie byť nebezpečný nástroj ak mu ponecháme plnú moc. Ovládne nás a pohltí. Problém je v tom, že sme si z rozumu urobili modlu. Rozum má byť pomocník, nie vládca. Takže áno, je dobré začať krotiť svoju hlavu a učiť sa viac žiť v prítomnosti. Minulosť nám slúži ako ponaučenie, budúcnosť ako inšpirácia a motivácia, ale najdôležitejší je prítomný okamih. Tu a teraz. Sme príliš uponáhľaní v tejto hektickej dobe a zaneprázdnení najrôznejšími vecami, najčastejšie zbytočnosťami. Ženieme sa za materiálnymi výdobytkami a kariérou, lebo myslíme, že šťastie sídli tam, v hmotných veciach. Hľadáme šťastie vonku a nie vnútri. Nevieme oceniť krásu jednoduchosti a prirodzenosti, krásu prítomného okamžiku, dar života. Všetko si komplikujeme, sami si kladieme pred nohy prekážky.

Človek je predovšetkým duchovná bytosť v tomto pozemskom bytí. To znamená, že je spojenie duchovna s hrubohmotným, pozemským. Spojenie mysle a duše. Správnou cestou ideme vtedy, keď sme oboje. Nesnažíme sa oprostiť od všetkého materiálneho a žiť v prázdnote, ale stojíme pevne nohami na zemi s tým, že si uvedomujeme to vyššie duchovné v nás. Správne ideme vtedy, keď si rozširujeme vedomie a učíme sa ako správne žiť tu dole. Je to o tom ísť v uvažovaní ďalej ako len „čo si dám dnes na večeru“. Keď poznáme to, čoho sme súčasťou, prečo sme tu, uvedomujeme si svoju duchovnú iskru a dôležitosť v tomto bytí, ale pritom nestrácame pevnú pôdu pod nohami. Žijeme ďalej svoj život len ho urobíme plnším, krajším, preduchovníme ho. Pridáme doň dušu. To znamená, že ho skutočne precítime. Myseľ sa vyjadruje cez slová, duša cez obrazy a cit. Väčšina z nás tento cit nepociťuje, alebo len slabo. A to je na čase zmeniť. Byť duchovne slobodný, nechať prejaviť svoju detskú hravú dušu miesto svojho utiahnutého suchého rozumu. Užívať si život a prítomný okamih. Čím viac človek žije v súznení so svojou dušou, tým viac je šťastnejší a tým viac je vďačný za bežné veci v živote a naopak čím viac sa človek naháňa za vonkajším šťastím, tým viac mu bude pravé šťastie utekať pomedzi prsty. Pravá duchovná cesta je o tom prijať do seba Božie posolstvá a žiť podľa nich a vďaka tomu tvoriť raj na Zemi. Môže byť ťažké tieto veci podchytiť slovami, ale kto hľadá ten nájde. Kto sa pýta ten dostane odpovede. Kto naozaj chce, tomu veci prídu do cesty. Je to o skrotení našej šrotujúcej hlavy, o prebudení vnútorného citu, o rozšírení poznania o stvorení, ktorého sme súčasťou, o kultivovaní ušľachtilých hodnôt v našich životoch, žití v pravde a láske, o prijatí Boha do svojej duše. Je to o vytvorení nového vedomia, nového vnímania sveta, nového chápania reality. Je to žitie naplno v súznení s našou dušou a našou duchovnou podstatou, žitie vo vysokých vibráciach. Je to o tvorení nebeského raja tu dole na Zemi. Každý sám svojim pričinením a zároveň všetci spoločne. Tak to malo byť.

Prebuďme sa!

Prebuďme sa!

Čoraz viac ľudí sa začína hlbšie zamýšľať nad sebou, svojou vierou, svojim životom a vôbec zmyslom svojho bytia. K tomu nás vedie aj dnešná doba rôznymi spôsobmi. Dnes je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým hľadať aktívne pravdu, pretože doba je vážna. Dnešná doba nie je bežná ale je niečím výnimočná a nedá sa porovnať s ničím, čo si v novodobej histórii pamätáme. Mnohí vnímavejší pociťujú určitý sa približujúci tlak, ktorý sa na Zem približuje. Dnešná doba od nás totižto niečo požaduje.

Každá prebúdzajúca sa ľudská duša by mala pochopiť 2 veci: prečo sme tu a čo sa to s nami deje.

Prečo sme tu?

Prečo sme teda my ľudia tu na Zemi? Čo je našou úlohou, našim zmyslom života? Kde je náš domov?

Každý sme na túto Zem prišli preto, aby sme sa duchovne vyvíjali. Aj keď len veľmi málo ľudí sa skutočne duchovne rozvíja, toto je ten pravý zmysel nášho života. Všetky pozemské záležitosti sú len nevyhnutnosti súvisiace s pozemský bytím. Staráme sa len o pozemské pôžitky a zabúdame na Boha, zabúdame na svoju dušu. Máloktorý človek je dnes skutočne duchovne prebudený, máloktorá duša sa dnes skutočne usiluje ku svetlu.

Dnešná doba je niečím výnimočná a to tým, že nás to poháňa hľadať pravdu, hľadať zmysel, hľadať Boha. Dnes už nestačí žiť ako doteraz, dnes sa musíme naučiť svoj život preduchovniť ak chceme obstáť v tom čo príde. Boh nás miluje a podá nám pomocnú ruku, lenže až vtedy, keď sa mi sami budeme usilovať o spojenie s ním!

Pokiaľ sme sa tu dole na Zem prišli duchovne vyvíjať, tak sme tu pochopiteľne iba hostia a náš domov sa nachádza niekde úplne inde. Tým domovom je duchovná ríša, inak označovaná ako raj. Pred príchodom na Zem sme neboli uvedomelé ľudské bytosti, ale len duchovným semienkom, ktorému bola vyhovená požiadavka na možnosť dozrievania na Zemi. Každí sme tu teda na vlastnú žiadosť! Život nie je žiadna náhoda a vlastne nič v tomto stvorení nie je náhoda. Božie stvorenie sa riadi podľa prísnych a dokonalých zákonitostí.

Prišli sme tu teda ako nevedomé duchovné zárodky, aby sme rozvili svoje duchovné sily a stali sa ušľachtilými ľudskými bytosťami. Inak povedané sme tu prišli duchovne nahí a máme za úlohu ušiť si svoj duchovný plášť a očistiť ho od prípadnej špiny, ktorú sme cestou životmi nazbierali. Presne tak, nežijeme len raz! Aj keď sa v mnohých učeniach reinkarnácia krvopotne popiera, každý z nás tu bol už mnohokrát. Ako by sa dalo inak vysvetliť to, do akých pomerov sa človek narodí? Že niekto sa napríklad narodí s chorobou alebo sa narodí do inak ťažkých pomerov zatiaľ čo inak to má naopak? Je snáď Boh nespravodlivý? Život snáď funguje na nejakých náhodných premenných? To by dokonalý Boh dopustil?

Každý z nás tu teda bol už mnohokrát a život tu dole na Zemi je pre nás niečo ako škola. A tak ako v škole, musíme dosiahnuť určitú úroveň „vzdelania“ aby sme mohli postúpiť vyššie a urobiť záverečný test a tak dokončiť vzdelanie. To znamená, že nie každý sa vráti do svojho domova, teda raja! Nie je to žiadne strašenie, je to jednoducho tak. Kto dobre hospodáril zo zvereným mu životom, usiloval sa o svetlo a čistotu, ten postúpi vyššie a po očistení sa od všetkého, čo ho ťaží môže ako odľahčený ľudský duch vstúpiť do duchovnej ríše. Kto bol naopak zlý hospodár, ten po odlúčení od svojho pozemského tela klesne ešte hlbšie, odkiaľ bude preňho ešte náročnejšie očistiť sa a prísť k zmene.

Keď chápeme to, že sme tu za účelom duchovného vývoja, je pre nás dôležité pochopiť, v akej významnej dobe sa nachádzame.

Duchovný boj

Ten stupňujúci sa tlak, ktorý mnohí môžu vyciťovať, hovorí jasne o význame tejto doby. V našich hmotných životoch sa to najviac začalo prejavovať v roku 2020 a to pandémiou. Bol to záblesk zhmotnenia toho, čo prichádza. Táto situácia zasiahla všetkých či to chcel, alebo nechcel. Každého iným spôsobom, no každý sa k tejto situácii musel nejako postaviť. Od začiatku tohto šialenstva prešlo dosť veľa času a ľudia sa postupne rozdelili na dva tábory. Na tých, ktorí sa poslušne vo všetkom podriadili diktátu v domnení ochrany zdravia a na tých, ktorí začali vnímať, že tu ide o niečo iné. Zo začiatku to bolo len vnútorné tušenie, no časom sa vynorilo tak veľa dôkazov, že je to nepopierateľné. To čo sa začalo diať vo svete, je snaha o ovládnutie ľudskej rasy, je to boj o ľudské duše, duchovný boj! Je to súboj dobra so zlom na duchovných aj hmotných úrovniach. Tie Orwellowské scenáre nepochádzali z fantázie, ale boli to jednoducho predpovede budúcnosti. Mnoho ľudí už vie aj vďaka dnešnej dobe, že naše životy nie sú ani zďaleka slobodné a že všetko, na čo sme dnes zvyknutí je pominuteľné. Ľudia pri najmenšom vedia, že politici tu nie sú pre naše dobro. Rozsah zla vo svete je v skutočnosti tak rozsiahly, že nezasvätený človek tomu ťažko uverí. Politici sa od nás ostatných líšia len tým, že majú viac peňazí a moc rozhodovať, ale poväčšine sú to len šľapky v rukách ďaleko mocnejších ľudí, teda sú rovnako nevedomí a neslobodní. Pandémia bola poriadna facka pre všetkých, aby sa prebrali a uvedomili si, že temné sily majú záujem o ich dušu! Na základe čoho sa ľudia rozhodli čomu veriť?

Rozum verzus duša

Tí, čo poslušne skákali ako mocní pískali sú rozumovo založení ľudia. Nevedia používať vlastné cítenie, len poslušne opakujú to čo počujú v médiach. To sú tí, ktorí dobrovoľne utekajú na novodobé vykúpenie z tohto šialenstva – vakcínu. Vakcína je znak šelmy prorokovaný v biblii a ma za úlohu potlačiť ľudskú dušu!

Pred viac ako sto rokmi Rudolf Steiner napísal: „V budúcnosti odstránime dušu pomocou medicíny. Pod zámienkou ‚zdravého hľadiska‘ bude existovať vakcína, ktorou bude ľudské telo liečené čo najskôr priamo pri narodení, aby sa u človeka nemohla rozvinúť myšlienka na existenciu duše a Ducha.Materialistickým lekárom bude zverená úloha odstrániť dušu ľudstva. Tak ako sa dnes ľudia očkujú proti tej či onej chorobe, tak sa v budúcnosti budú deti očkovať látkou, ktorú bude možné vyrobiť presne tak, aby ľudia vďaka tomuto očkovaniu boli imúnni voči tomu, že budú vystavení „šialenstvu“ duchovného života. Bol by mimoriadne inteligentný, ale nevyvinulo by sa v ňom svedomie, a to je skutočný cieľ niektorých materialistických kruhov.S takouto vakcínou môžete ľahko spôsobiť, že éterické telo sa odpojí od fyzického tela. Po odpojení éterického tela by sa vzťah medzi vesmírom a éterickým telom stal mimoriadne nestabilným a človek by sa stal automatom, pretože fyzické telo človeka musí byť na tejto Zemi prežiarené duchovnou vôľou. Vakcína sa teda stáva akousi silou, vďaka ktorej sa človek už nemôže zbaviť materialistického pocitu. Stáva sa materialisticky konštituovaným a nemôže sa už pozdvihnúť k duchovnému„.

Momentálne sa nachádzame na rázcestí, na výbere dvoch ciest. Cestu svetla, radosti a pozdvihnutia ľudstva a cestu zotročenia a strachu, z ktorej sme mali možnosť ochutnať v roku 2020. Falošná choroba slúži len ako zásterka na naštartovanie parníka s jednosmernou cestou do pekla. Obmedzovanie osobnej slobody a ľudských práv je len malé predjedlo a hlavný chod predstavuje zotročenie ľudstva v sci-fi rozmeroch, čo má za úlohu potlačiť ľudskú dušu a tým odrezať človeku cestu ku svetlu, Bohu. Spraviť z nás prakticky ľahko ovládateľné mechanizmy, otrokov. Ľudia mali už dávno určený „Božský gén“ v človeku a teda ho dokážu odstaviť. Nie je to žiadne sci-fi, pretože krv je spojením duše a tela, a preto keď sa zmení vyžarovanie krvi, je možné úplne oslabiť spojenie duše a tela, teda duša bude mať s telom len slabý kontakt. To by znamenal úplný úpadok civilizácie ako ju poznáme. Tento scenár sa aj vďaka všetkým dnešným udalostiam nádherne odkryl a už sa neskrýva, je ľahko viditeľný, ak ho človek chce vidieť. Celá táto fiktívna hrozba s najlepším marketingom v histórií už dávno nie je o zdraví a ochrane nás. Sú to len pekné pláštiky ako ľudí zmanipulovať a dostať ich tam kam ich chcú mať na princípe strachu. Presne tak isto ako to bolo vždy v histórií. Umelé vytvorenie problému a zároveň ponúknuté riešenie tými istými ľuďmi. Tvorcovia problému sú aj záchrancovia. Takto pracujú temné sily, je to umelá plastika zla na dobro. Keby to bolo na prvý pohľad všetko zrejmé tak by samozrejme nikto na to nepristúpil, preto také prefíkané maskovanie. A tak je to zo všetkým v dnešnej dobe. Všetky progresívne zmeny čo sa vydávajú sa ušľachtilé v skutočnosti vnútri pekne smrdia. A vďaka tomu, že väčšina ľudí je podriadená čisto rozumu a teda sa nedokáže hlbšie zamýšľať nad udalosťami a ich dôsledkami, je ľahké zmanipulovať dokonca aj celú planétu. Je to len obraz toho v akom stave je ľudstvo. Len slepo prijíma čo mu je povedané a tak sa snaží odovzdať zodpovednosť za svoje myslenie do rúk druhých ľudí. Lenže teraz udalosti na zemi nabrali kontúry takého tvaru, že nie je cesta späť. Je to buď alebo. To samozrejme neznamená, že rozum je čisté zlo a treba sa ho zbaviť a byť všetci ako budhistickí majstri. To nie je správna cesta. Lenže z nástroja, ktorý mal slúžiť ako pomoc v tomto bytí na zemi, ako protiváha našej duchovnej podstate si ľudia spravili modlu a stali sa jeho väzňom. Kormidlom v tomto živote má byť vlastné vyciťovanie a rozum až na druhom mieste ako navigátor. Ľudia čo používajú k svojmu žitiu výhradne rozum sú ľahko ovplyvniteľní temnými silami, pretože temno ovláda svet hmoty kde patrí aj rozum a len tam dokáže zaútočiť cez myšlienky a negatívne pocity. A čím viac sme v cite, láske, spojení zo svojou dušou, tým viac sme uchránení pred snahami temna a udržujeme si svoju samostatnosť, čistotu. Jedine harmónia je tá správna cesta vo všetkom, nie nasilu pretlačená iba jedna strana mince. Rozum je koreňom všetkého zla na Zemi, pretože z toho plynie všetko negatívne, čo sa v ľuďoch objavuje. Duchovne prebudení človek nikdy nedokáže páchať také zlo, aké dokáže vzniknúť z vlády rozumu.

Súčasná pandémia a všetko s tým spojené odhalilo, čo je v človeku ukryté. Či je to len čisto rozumovo založená bytosť, alebo má v sebe aj niečo ušľachtilé, niečo duchovné. Kto si osvojuje názor cudzích ľudí a kto si svoj názor a pohľad na vec tvorí sám v sebe. Skúma, zisťuje, uvažuje nezaujato a s chladnou hlavou, vyciťuje a vyhodnocuje. Títo sú dnes označovaní ako konšpirátori. A títo ľudia sú nebezpeční pre celosvetové temné plány, pretože sa nedajú zmanipulovať. Jediné čo ostáva je vytlačiť ich zo spoločnosti, pravdu označiť za hoax. Hoax je v podstate označenie iného názoru, ktorý nesúhlasí s tým čo chcú presadiť oni. Dnešné časy boli posledným popudom pre ľudí, aby si definitívne vybrali. Všetky vypäté situácie slúžili len na odkrytie toho čo je naozaj v ľuďoch, umožnilo tomu vyjsť na svetlo sveta a prejaviť sa. Prečo je také dôležité vybrať si stranu?

Boží súd

Nachádzame sa totiž v prorokovanom Božom súde! Preto ten stupňujúci sa tlak vo svete, preto tá snaha temných síl o ovládnutie ľudských duší. Vstúpili sme ako ľudstvo do obdobia božej žatvy. Je v tom každý sám za seba aby sa súdil. Súd prebieha bez ohľadu na to, či to ľudia chcú alebo nie alebo či si to uvedomujú. Dostali sme ako ľudstvo až príliš veľa šancí a pomocí a teraz Boh od nás očakáva ovocie našej práce! Preto je táto doba taká výnimočná a dôležitá pre každú ľudskú dušu žijúcu dnes na Zemi ale aj v záhrobí. Všetko bude teraz vyvedené na svetlo, aby sa súdilo. Všetko škodlivé a neprosperujúce musí zaniknúť a stať sa novým. Všetko bude iné ako doteraz; teraz sa už nedá ujsť pred spravodlivosťou. Tlak svetla čoraz viac tlačí na Zem a pod týmto tlakom vyjde všetko na povrch. Aj to čo by radšej zostalo skryté.

Ako to celé prebieha?

Nepredstavujte si to ako veľký bum, ktorý sa udeje v sekunde. Je to dlhodobý proces a teraz sme v jeho finálnej fáze. Zároveň to každého zasiahne inak, podľa jeho vnútorného stavu a vnímania. Každý sme iný, prežívame veci iným spôsobom a preto to zasiahne každého jemu vlastným spôsobom. Každý sa rozsúdi sám na základe svojho vnútorného stavu. Väčšina si ani neuvedomuje, že v nejakom súde sme. Preto tu máme celý Covid a vypäté spoločenské situácie. Sú to plány temnoty, ktorej bolo dovolené ich uskutočniť, pretože pod tlakom sa každý musí prejaviť a ukázať sa aký je. Všetko zlo, ktoré sa dnes vo svete deje je len vyprodukovaným ovocím ľudstva podľa zákona: Čo človek zaseje to aj zožne!

Čím viac sa svetlo približuje k Zemi, tým viac sú ľudia pod týmto tlakom nútení priznať farbu. Súčasťou súdu sú informácie, ktoré nám pomáhajú vybrať si stranu a zaujať postoj. V názoroch na rôzne veci sa odzrkadľuje, na ktorej strane človek stojí. Samozrejme že človek sa nesúdi podľa toho, že spozná, že covid je podvod a že média nám klamú. To len odzrkadľuje to, na základe čoho sa rozhodujeme a v akom duševnom stave sa nachádzame. Rozsúdime sa na základe nášho aktuálneho vnútorného stavu. Ešte mnohí čo sú považovaní za svetlých môžu padnúť a naopak. Určujúci bude aktuálny stav duše.

Čas sa rýchlo kráti a tým aj možnosť vybrať si stranu. Muselo to prísť, keďže ľudstvo bolo nad priepasťou, na existenčnej križovatke. Väčšina nemá potuchy aká úžasná a zároveň vážna je súčasná doba. Doteraz sme svoju slobodnú vôľu smerovali prevažne len na neprosperujúce až temné úmysly a miesto raja sme zo Zeme spravili peklo. No teraz prišiel čas, kedy Boh povedal dosť. Každý sme mali dostatok šancí na to, aby sme sa našli. Mali sme veľa času hľadať, prijať svetlo, prijať Boha. Teraz sa konečne sa vyplieni všetka temnota zo Zeme, všetko ťaživé odpadne. Potom konečne začneme tvoriť praobraz raja tu na Zemi ako to vždy malo byť!

Prečo sa to deje práve teraz?

Celé stvorenie prebieha v kolobehu dianí, prebieha v neustálom pohybe a súčasťou tohto súkolesia je určitý cyklus. Prišli sme sa na túto Zem vyvíjať, no nemôžeme sa pochopiteľne vyvíjať donekonečna. Tak ako v škole, v určitom bode musíme ukázať, čo sme sa naučili, teda musíme predložiť svoje nadobudnuté „vedomosti.“ Všetko vo stvorení prebieha v neustálom pohybe a preto to čo nerozvíja svoje sily na duchovný pohyb, upadá do postupného rozkladu. Dostali sme od Boha dar života, dostali sme pomoci, no teraz budeme musieť predložiť výsledky svojej práce a ukázať, ako sme hospodárili s darmi nám zverenými. Kolobeh diania dospel do takého bodu, kedy jednoducho nemôžeme byť ľahostajní voči Bohu a jeho zákonom.

Dnešná doba od nás požaduje určitú duchovnú zrelosť a poznanie!

Čo nás čaká ďalej?

Po odhalení všetkého skrytého, velkom triedení a očistení od zla príde tisícročná ríša, vek svetla! Nie všetci sa toho však zúčastnia, veľa z nás neprejde súdom a tak je to správne. Každý mal možnosť vybrať si a každý je v tom sám za seba. Niektorým nepomôžete na stranu svetla, ak to nechcú sami. Stále si pôjdu tu svoju časovú líniu hmoty, temnoty. Títo v súde odpadnú. Sú príliš upnutí na hmotu a kŕmia svoju dušu príliš nízkymi vibráciami. Tí, čo sa udržiavajú na strane citu, na strane svetla, na Božskej časovej línii budú naopak pozdvihnutí. Boh nastolí poriadok!

Po búrke už začínajú svitať lúče zasľúbenej tisícročnej ríše. Vznik nového sveta bez chudoby, vojny, nenávisti… Všetky tieto veci ľudia berú ako normálne ako súčasť našich životov no je to len výplod ľudí, nie je to Bohom chcené a v novom svete musí všetko škodlivé zmiznúť a vzniknúť celkom nové, ušľachtilé. Stratí sa viera v moc peňazí a všetky zlé vládnuce štruktúry budú postupne odstránené. Ľudstvu budú odtajnené konečne všetky skvelé vynálezy na pomoc všetkým, ktoré boli zhabané elitami, pretože by neprinášali zisk ich korporáciam.

Prehodí sa výhybka a miesto údolia skazy vlak ľudstva poputuje k výšinám s prekrásnymi výhľadmi. Pozor, miestenky na túto cestu nie sú zadarmo. Dajú sa iba získať svojim chcením k dobru, prebudením svojho spiaceho ducha! Preto sa usilujte o ušľachtilé, prijmite Božie svetlo do vašich duší, buďte takí akých vás boh chce mať nie takí ako sa to vám páči. Všetko čo potrebujete k tomu máte v sebe. Stačí chcieť, otvoriť sa tomu a pritiahnete si to. Čo posilujeme to rastie. Spravme konečne zo zeme raj, ktorý sme tu mali tvoriť od počiatku. Prebuďme sa na duchu!

Úvahy/ výroky Útržky pravdy Pravda o svete